„Dobroreč Hospodinovi, moja duša, celé moje vnútro Jeho svätému menu!

Dobroreč Hospodinovi, moja duša, nezabúdaj na žiadne z Jeho dobrodení!

On ti odpúšťa všetky previnenia, On ťa uzdravuje zo všetkých chorôb.

Zachraňuje ti život zo záhuby, On ťa venčí milosťou a milosrdenstvom.“ (Žalm 103, 1-5)

Ďakujem Ti, drahý môj Otec nebeský, že si sa mi dal poznať. Život bez Teba by bol iba prázdny, povrchný, plytký, bez hlbšieho zmyslu, bez nebeskej radosti, bez vnútorného pokoja, ktorý môžeme dostať len od Teba.

V mojom spevníku, ktorý som dostala do daru od mojej dobrej mamy, mám na zadnej strane napísané venovanie: „Drahá dcérka, láska Božia nech ťa sprevádza celým životom.“ Okrem tejto vety je na tej istej strane mojou rukou napísaný aj jeden neskorší, pre mňa veľmi významný dátum - 7. august 1994. Je to deň, ktorý považujem za deň môjho druhého narodenia. V tú nedeľu som sa prvýkrát v mojom živote zúčastnila na tej najúžasnejšej udalosti - bola som hosťom pri Pánovom stole.

Vtedy som do chrámu Božieho chodila už pravidelne po smrti môjho otca v r.1990. Podľa príslušnosti k bydlisku som sa začala zúčastňovať na službách Božích v B. Bystrici, ale po oslovení vtedajšej dirigentky spevokolu v Radvani, Evky Faklovej, som sa v krátkom čase stala novou členkou vznikajúceho spevokolu. Tento cirkevný zbor mi veľmi prirástol k srdcu a som vďačná Pánu Bohu, že viedol moje kroky práve týmto smerom. Tu, v tomto chráme Božom, sa s mojou duchovnou rodinou cítim ako doma, tu mám svoje spriaznené duše, sestry a bratov vo viere.

Keď sa v chráme počas služieb Božích konala aj Večera Pánova, ja som sa ešte len nesmelo z diaľky pozerala a v duchu „závidela“ spoluveriacim, že môžu pristupovať k tejto sviatosti. V tých začiatkoch som preplakala skoro celé služby Božie. Všetko, čo sa dialo okolo mňa, som vnímala veľmi emocionálne. Ja som si vo svojej nevedomosti myslela, že nie som hodna takej milosti, aby som mohla prijať odpustenie od Pána Boha. Aj keď som po tom veľmi túžila, bála som sa! Dlho som s tým vnútorne bojovala, pretože kvôli zamestnaniu mojich rodičov a po ich prenasledovaní vtedajším režimom, som nemohla chodiť do kostola ani na konfirmáciu. Určite to poznali na vlastnej koži viaceré učiteľské deti.

Už od môjho raného detstva som ale mala v duši zasiatu iskričku viery od mojej drahej a zbožnej starej mamy. Vždy som na nej obdivovala pokoru a oddanosť voči Hospodinovi. Ona ma vždy, keď som chodila na prázdniny do Poltára, v nedeľu brávala do kostola aj s mojimi krstnými rodičmi a so starým apom, ktorý bol presbyter. V tomto poltárskom chráme Božom som bola po narodení pokrstená. Starí aj krstní rodičia boli roľníci, v pote tváre si dorábali na svoj každodenný chlieb a veľmi si uvedomovali svoju závislosť od Pána Boha. Služby Božie boli vtedy pre mňa niečo slávnostné, výnimočné, aj keď som nie všetkému rozumela. Stará mama ma naučila modliť sa a po večeroch sme spolu spievali piesne z Tranoscia. Budem jej za to po celý život nesmierne vďačná.

Potom v dospelosti som síce cítila, že je nad nami nejaký Boh, v ťažkých životných situáciách som sa k nemu aj modlila, ale bolo to len sporadické a povrchné. Vedela som o ňom veľmi málo. Neskôr, po dlhšom rozhovore s naším radvanským bratom farárom Jankom Kollárom, ktorému som tiež veľmi vďačná za moje dospievanie vo viere, predsa len nastal ten rozhodujúci deň v mojom živote a ja som s bázňou a trasením pristúpila k oltáru s očami plnými sĺz a srdcom obťaženým hriechmi.

Až vtedy som pochopila, že vlastne práve pre takých ľudí ako som ja, prišiel na tento svet Syn Boží, Ježiš Kristus, aby vzal na seba hriechy sveta, aj tie moje. Zo začiatku som ešte pochybovala, ako je to možné, veď prečo by to robil, čím som si to zaslúžila? No postupom času som začala čítať Bibliu a mnohé veci sa mi zrazu ukázali v novom svetle. S pomocou Ducha Svätého som začala chápať súvislosti, udalosti a deje opísané v Písme Svätom. Naučila som sa dôverovať Ježišovi, milovať Ho, prosiť o pomoc a odpustenie a ďakovať za všetky Jeho dobrodenia. Vtedy som cítila, že som Jeho milované dieťa a že nič ma nemôže odlúčiť od lásky Božej. Celé moje vnútro s radosťou volalo: „Pán môj a Boh môj!“ Život sa mi odvtedy začal úplne meniť. Zbavila som sa strachu, veď som predsa v Božích rukách, čo sa mi môže stať? Keď Boh s nami, kto proti nám? Zažila som úžasný pocit odpustenia, do mojej duše prišiel pokoj a radosť. Cítila som neuveriteľnú ľahkosť bytia!

Veľakrát v mojom živote som zažila mocný Boží zásah. Teraz viem, že Pán ma sprevádzal, aj bude sprevádzať celým mojím životom, bdie nado mnou a keď aj niečo ťažké v živote dopustí, ale nikdy neopustí a žehná svojim deťom.

Ďakujem Ti, drahý môj Otec nebeský, za dar viery, za Tvoju obetu na golgotskom kríži, za to, že mi dávaš silu a zdravie do ďalších rokov života. Chválim a velebím Tvoje sväté meno.

Ďakujem Ti, Pane môj, za celú svoju rodinu, za mojich obetavých, milujúcich rodičov, starých a krstných rodičov, sestru, za môjho veriaceho manžela a chvalabohu aj deti a vnúčatá. Ďakujem za všetky sestry a bratov vo viere, za nášho kazateľa slova Božieho, ale predovšetkým Ti ďakujem za to, že máš ma rád, ochraňuješ ma, dávaš mi istotu spasenia a večného života. Ďakujem Ti, že si ma naučil pokore, nesebeckej láske a odpúšťaniu. Preto dobroreč Hospodinovi moja duša, celé moje vnútro Jeho svätému menu! Amen.

.: Autor: Edita Kroľová