Autobus nás viezol z letiska uprostred noci krásne vysvieteným Bejrútom do centra mesta, kde sme sa ubytovali v hoteli Mozart. Mysleli sme si, že si do rána oddýchneme a dobre sa vyspíme, ale omyl! Ráno o piatej sa s veľkou intenzitou ozvalo z blízkej mešity - minaretu hlasné zvolávanie muezína na moslimské ranné modlitby. No a takto sme mali predčasný budíček každé ráno. To isté sa opakovalo po našom návrate do hotela aj večer, pretože modlitby sa konajú päťkrát denne, ale to nám už neprekážalo. 

Po raňajkách nás pred hotelom čakal autobus aj s naším miestnym sprievodcom Tonym. Dnes sme mali naplánovanú cestu na východ krajiny po hlavnom cestnom ťahu vedúcom z Bejrútu do Damašku. Pred vojnou tu viedla aj železničná trať, ktorú ale Izrael cez vojnu zbombardoval a už ju neobnovili. Cestou sme videli iba jej zvyšky. Ako stúpame do výšok, pozorujeme množstvo prázdnych, neobývaných budov. No nie sú to hocijaké domy, ale krásne, architektonicky zaujímavé aj niekoľkoposchodové vily, ktoré čakajú na návrat svojich majiteľov. 

Dostávame sa do výšky 1500 m n.m., kde sa okolité kopce už začínajú belieť snehom. Tony nám ukazuje vzdialenú horu HERMON na hranici Sýrie a Libanonu, ktorú niektorí považujú za biblický vysoký vrch, kde sa Pán Ježiš premenil pred svojimi učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom. V Izraeli sa to traduje o hore Tábor. Ľudia všetkých kultúr a náboženstiev považovali hory za posvätné miesta Božej prítomnosti. Z výšky postupne klesáme do údolia Bikaá, ležiacom medzi dvomi hlavnými pohoriami - Libanon a Antilibanon. Je to najúrodnejšia oblasť krajiny. Tu sme cestou míňali aj početné utečenecké tábory. Na poliach s tmavohnedou obrobenou pôdou sme videli pracovať a pásť ovce skupinky ľudí. Boli pravdepodobne z blízkych táborov.

Prichádzame do mestečka ANJAR, v minulosti známeho ako Gerrha. Bolo založené Omájovským kalifom Wallidom I. v 8. stor. Je situované v prostredí, v ktorom sa nachádzajú bohaté pramene vody a bolo miestom veľkej križovatky karaván. V jeho archeologickom areáli sú zachované už len ruiny kalifovho paláca, veľkého obchodného centra so 600 obchodíkmi, mešity, štyroch vstupných brán a kúpeľov. Je zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Teraz je to arménske mestečko, kde sa po genocíde po I. svet. vojne nasťahovalo mnoho Arménov, ktorí tu so svojimi potomkami žijú dodnes.

Cestou do ďalšieho mesta seniora Mariana Kaňucha, jedného z našich tlmočníkov, zaujal popri ceste text reklamy na nejakú školu: „Zverte nám vaše dieťa a my vám vrátime génia.“ Schuti sme sa na tom zasmiali a konštatovali sme, že by sa aj nám zišli také školy.

Pár kilometrov od blízkych sýrskych hraníc leží nádherne zachované veľkolepé archeologické nálezisko z čias Rímskej ríše. Je to turistami najviac vyhľadávané mesto BAALBEK. Jeho názov je odvodený od kanaánskeho boha Baala. Leží v údolí Bikaá v nadmorskej výške 1170 m a malo tiež strategickú polohu na križovatke karaván. Založili ho Feničania a jeho osídlenie sa datuje už od 3. tisícročia pred Kristom. V r. 64 p. n. l. ho dobyli Rimania a premenovali na Heliopolis - mesto slnka. Je známy svojimi chrámovými stavbami z 1.- 3. st. n. l. Po rozpade Rímskej ríše sa stal súčasťou Byzantskej a od 16. stor. Osmanskej ríše, kedy urobili z neho pevnosť a pristavili mešitu. Neskôr počas osmanskej nadvlády zaznamenal úpadok, bol opustený a zanechaný v ruinách. Na jeho skaze sa podieľali aj prírodné sily, búrky a zemetrasenia. Monumentálny komplex Baalbek je jedným z najpôsobivejších svedectiev rímskej architektúry a zobrazuje moc a bohatstvo Rímskej ríše. Nachádzajú sa tu tri pôvodne fenické chrámy zasvätené kanaánskym bohom. Po príchode Rimanov ich títo presvedčili, že sú totožní s bohmi rímskymi, a tak chrám Baala premenovali na Jupiterov, Aštaru na Venušu a ešte pridali boha vína Bakcha. Fenické chrámy mali tri nádvoria, až potom sa vstupovalo do svätyne. Skrývalo to v sebe určitú symboliku, že prechodom cez nádvoria vraj zanechali starý život a v chráme začali nový. No ktovie...

Jupiterov chrám mal 54 obrovských 23m vysokých stĺpov, považovaných za pravdepodobne najvyššie na svete. Stĺpy sú z egyptskej žuly, privezenej až z Asuánu a mali priemer 2,20 m. Dodnes sa ich zachovalo už len 6 a aj tie práve rekonštruovali. Strop chrámu bol z cédrového dreva, dekoratívne vyzdobený. Bakchov chrám je výnimočný, pretože je najviac zachovaný a je tiež ozdobený krásnymi reliéfmi hrozna, viničových listov a iných symbolov. Z Venušinho chrámu sa zachoval iba výklenok v tvare mušle, čo je zasa symbol tejto bohyne. Chrámy boli majstrovské diela ľudskej práce, ale ako to už býva, všetko materiálne je pominuteľné - svetská sláva, poľná tráva. Všetka tá nádhera sa vekmi premenila na mŕtve kamene. Žiada sa mi ešte dovetok zo starozmluvného Kazateľa: „Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť.“

Ďalšia naša cesta smerovala do údolia, kde pestujú vinič a vyrábajú z neho kvalitné, chutné víno. Táto oblasť sa volá KSARA, podľa kláštora jezuitov, ktorí tu dorábali omšové víno. Pod kláštorom objavili mnísi jaskyne a dlhé chodby, v ktorých neskôr uskladňovali víno a počas 1. svet. vojny slúžili ako úkryt pre vojakov. Známym libanonským nápojom je aj Arak, je to 52 % destilát, ktorý sa pije zmiešaný s vodou alebo ľadom. Na ochutnávku týchto lahodných nápojov sme sa zastavili v Chateau Ksara. Ukázali nám aj priestory v jaskyni, kde vo fľašiach a sudoch skladujú víno.

Nasledujúce ráno sme ďalej pokračovali v našom putovaní pozdĺž pobrežia Stredozemného mora a potom ešte 60 km do hôr. Cestou sme videli najkrajšie bejrútske pláže, obklopené modernými hotelmi a apartmánmi. Prichádzame do údolia KADISHA, zapísaného na listine UNESCO, kde žili skupiny maronitských kresťanov. Je tu niekoľko historických kláštorov. Stúpame ďalej do kopcov, v ktorých sa našli skamenelé fosílie rýb a iných morských živočíchov, keďže v týchto miestach bolo kedysi more. Pohorie Libanon je najväčším rezervoárom vody na Blízkom východe. Už sme vo výške 1400 m a aj napriek veľkým výškam sú tu dediny s veľmi peknými modernými domami, ktoré majú vodu, kanalizáciu aj elektrinu. Počas vojny museli Libanončania kvôli blokáde kúriť iba drevom a vyrúbali veľa aj vzácnych stromov, preto je teraz prísny zákaz ťažby dreva. Napredujeme stále vyššie nádhernými serpentínami a už sme celkom blízko zasnežených kopcov, kde vidíme lyžiarske vleky. Obdivujúc krásu okolitých hôr, sme prišli do dediny BEKAA KAFRA vo výške 1800 m, kde sa v r. 1828 narodil najznámejší svätec Libanončanov, sv. CHARBEL. Tu sme navštívili jeho rodný dom aj kostol. Jeho odkaz spočíva v slovách, že svetu chýba pokoj a pokora, ticho a služba Bohu v modlitbe a práci. Z nádvoria kostola aj jeho okien bol prekrásny výhľad na celé údolie. Napokon sme sa ocitli vo výške 2000 m, blízko mestečka BŠARÉ, aby sme na vlastné oči videli majestátne LIBANONSKÉ CÉDRE. Tie rastú uprostred zasnežených končiarov v národnom parku, ktorý je tiež zapísaný na zozname UNESCO. Ako prvý ma zaujal nádherný, košatý, obrovský strom, údajne najstarší na svete, taký céder - Matuzalem, ktorý má vraj až 4. tis. rokov. Zistili, že jeho korene siahajú do hĺbky 400 m. Patrí medzi chránené najvzácnejšie pamiatky vo svojej krajine. Nachádzajú sa tu vzácne a chránené zvyšky cédrových stromov, ktorých vek je od 100-1000 rokov. Vek siedmich z nich, tzv. biblických cédrov, sa odhaduje na 1200-2000 rokov. Rozsah lesa ma veľmi prekvapil, naozaj je to len taký malý lesík s niekoľkými stovkami menších aj väčších stromov. A na dôvažok, asi pred 25-timi rokmi v tejto oblasti napadlo enormné množstvo snehu, až 2 m a pod jeho ťarchou sa polámalo veľa cédrov. Z ich dreva predajcovia suvenírov až do dnešnej doby vyrábajú spomienkové predmety. 

Libanonský céder je mohutný, stále zelený ihličnatý strom exotického vzhľadu, ktorý bol už v dávnoveku cenený nielen pre svoje kvalitné, mimoriadne trvanlivé a príjemne voňajúce tvrdé drevo, ale aj pre olej. Rastie veľmi pomaly, má dva druhy šišiek, ktoré dozrievajú, až keď má strom 30 rokov. Vo svojej domovine, v Libanone, dorastá až do výšky 40 m a kmeň môže mať hrúbku okolo 3 m. Vyskytuje sa v nadmorskej výške od 1300 do 2000 m a dobre znáša mráz až do - 30 stupňov. Drevo je odolné proti hmyzu a hubovým chorobám, preto sa z neho zhotovovali dôležité stavby, hlavne chrámy a najväčšie a najpevnejšie fenické lode s typickým priečelím s dračou hlavou. Živicou alebo cédrovým olejom sa napúšťali predmety, aby boli trvácnejšie. Pre svoju vôňu sa drevo používalo na spaľovanie v chrámoch. Libanonské cédre sa často spomínajú v Biblii ako prírodné symboly majestátu a sily (1. Kr. 5,13, 2. Kr. 14,9, Ž 92,13 Ž 104,16), okrem toho symbolizujú aj pozemskú pýchu, ktorá vzbudzuje Boží hnev (Iz.2,13; Jer. 22,6), no poskytovali aj útočište (Jer. 22,23). Keď som odchádzala do Libanonu, povedala som svojej rodine, že sa domov nevrátim bez cédra. Čudne sa na mňa pozreli, asi mi neverili, no ja som svoj sľub splnila. Priamo v národnom parku som kúpila dva malé, asi 40 cm cédriky a priniesla som ich po menších komplikáciách na letisku až do Bystrice. Doma som ich aklimatizovala tri mesiace v črepníku na okne a tešila som sa, že sa začali pekne zelenať. Jeden som mala v pláne zasadiť pri našom kostole v Radvani a druhý u nás na chalupe. Tak sa aj stalo. V deň vstúpenia Pána som ho za spolupráce s naším bratom farárom Michalom zasadila opodiaľ sochy Andreja Sládkoviča. Ak prežije, možno sa z neho budú tešiť naši potomkovia z nasledujúcich generácií. Okrem stromčekov som kúpila aj cédrový med, ktorý má zvláštnu aromatickú chuť a je naozaj výborný.

Ďalšou našou zastávkou bola návšteva známej JASKYNE sv. ANTONA. Cesta k nej viedla úzkym kaňonom vysoko v horách. Najskôr sme navštívili kostol vytesaný v skale, kde sme mali modlitebné stíšenie a kázeň brata farára Janka Janča na text z ev. Matúša 15,21, kde sa píše o udalosti, ako sa Pán Ježiš stretol s kanaánskou ženou a všetko, čo potom nasledovalo. Neskôr sme išli do kláštorného múzea, kde sme okrem iného videli prvý tlačiarenský lis na Blízkom Východe z r. 1610.

Opúšťame sever krajiny a vraciame sa späť do Bejrútu. Cestou nám Tony rozprával zaujímavosti zo súčasného života v jeho krajine. Dozvedeli sme sa napr., že mnohí Libanončania majú obyčajne dva domy, jeden v horách a druhý pri mori. Majú dobrú úroveň zravotníctva. Pracujúci v štátnych službách aj živnostníci majú povinné sociálne a zdravotné poistenie. Do dôchodku odchádzajú rovnako muži aj ženy v 64 rokoch. Minimálny plat je 500 USD, ale je tu dosť draho, napr. prenájom bytu v Bejrúte je 500 - 800 USD. DPH majú 11 %. Školy sú v Libanone štátne aj cirkevné a základná školská dochádzka trvá do 15 roku veku a nie je povinná. Učia sa tri jazyky - arabsky, anglicky a francúzsky. Stredná a vysoká škola sa študujú podobne ako u nás.

Cestou sme si prechádzajúc moslimskými dedinami alebo štvrťami všímali, že boli plné odpadkov a neporiadku a podobnosť s naším Lunikom IX. bola čisto náhodná. To isté platí aj o utečeneckých táboroch.

Na ďalší deň nám už počasie od rána neprialo, začali dažďové prehánky a aj sa dosť ochladilo. Tentokrát naša cesta viedla na juh krajiny do známych biblických miest Týru a Sidonu. Ako prístavné mestá ťažili z obchodu, a preto patrili medzi najbohatšie mestá Blízkeho Východu. Boli nositeľmi pohanskej kultúry, ktorá preferovala materiálne bohatstvo a požívačný spôsob života. Aká to podobnosť s dnešnou dobou! Izraeliti ako nomádi nemali radi týchto usadených Kanaánčanov a videli v nich predovšetkým duchovné nebezpečenstvo. Ľudia žijúci v horách, kde je život tvrdší, boli viac duchovnejší, viac sa spoliehali na Boha ako tí, ktorí obývajú mestá na morskom pobreží, kde sa darilo výrobe a obchodu. Preto aj starozákonní proroci toľko brojili proti Kanaánčanom a ich bohu Baalovi. Splnili sa proroctvá Ezechiela, kde hovorí o potrestaní Týru pre jeho bohatstvo, krásu a pýchu. Po 6-mesačnom obliehaní ho napokon dobyl Alexander Veľký. Podobný osud stihol aj Sidon, ktorý zničil Nabuchodonozor.

 SIDON je tretím najväčším mestom v Libanone, jeho meno znamená „mesto rybárov“ a v súčasnosti ho obývajú hlavne moslimovia. Podľa knihy Genesis bol Sidon synom Kanaána a pravnuk Nóacha. Osídlené bolo už od 4. tisícročia p. n. l. Spomína sa aj v 1. knihe Mojžišovej 10,19. Bol to veľký opevnený prístav a náboženské centrum Feničanov. V priebehu dejín bol Sidon mnohokrát dobytý rôznymi národmi, naposledy Rimanmi a neskôr Arabmi. V r. 1110 do neho vtrhli križiacke vojská, ktoré tu vybudovali dva hrady, ktoré mali ochrannú funkciu, pretože tade viedli cesty do Jeruzalema. My sme navštívili MORSKÝ HRAD z 13. stor., prístupný z pevniny po dlhom móle. Nepriaznivé počasie, dážď a veľké morské vlny nám pripravili nedobrovoľný kúpeľ. Následne sme sa presunuli na miesto odpočinku a zastávok pre karavány - KARAVANSERAJ, kde prepriahali kone a ťavy. So záujmom sme si pozreli jeho zaujímavú architektúru. Sidon je v súčasnosti suniitské mesto, žije tu málo kresťanov.

Práve v oblasti Sidonu Pán Ježiš uzdravil dcéru Sýrofeničanky, o čom píše aj evanjelista Marek 7, 24-31 a Matúš 15, 21-28.

Z historického Sidonu pokračujeme do neďalekého mesta Týru, ktorý je smerom na juh, blízko hraníc s Izraelom. Z autobusu vidíme hektáre sadov s citrónovníkmi, pomarančovníkmi a banánovníkmi, ktorých plody práve dozrievajú. Popri ceste stoja desiatky veľkých cisterien, čakajúcich na prečerpanie benzínu z veľkých zásobníkov, aby ho mohli odviezť do Sýrie. Medzi Sidonom a Týrom sa nachádza mestečko SAREPTA, ktorého meno sa spomína v 1. knihe Kráľov v 17, 8-24, spojené s prorokom Eliášom. Ten za Achabovej vlády v dobe dlhotrvajúceho sucha bol poslaný ku vdove, ktorej vzkriesil syna a zachránil ich od hladu. Lukáš 4, 26. 

Pokračovanie v budúcom čísle....

.: Autor: Edita Kroľová