Po pár kilometroch zastavujeme na parkovisku pred archeologickou lokalitou starého mesta TÝR, z fénických čias známeho pod menom Súr, čo znamená skala. Bolo založené v r. 2750 p. n. l. a známe ako metropola Fenície. U evanjelistov Matúša 15,21-28, Marka 3,8 a 7, 24-30 a u Lukáša 6,17 čítame o tom, že Pán Ježiš bol v Týre a aj o tom, ako Týrčania a Sidončania prichádzali počúvať Božie slovo. Týr bol prvým z libanonských miest, kde prijali kresťanstvo. Tu začali krátko po mučeníckej smrti Ježišovho učeníka Štefana žiť prví kresťania a pobudol tu na určitý čas aj apoštol Pavol pri návrate zo svojej tretej misijnej cesty.
Doteraz sú v Týre dochované pamiatky predovšetkým z obdobia Rímskej ríše. Prechádzame rímskou kolonádou a vidíme pozostatky kúpeľov, trhu, divadla, rozsiahlu kráľovskú nekropolu so sarkofágmi, monumentálny víťazný oblúk pri vstupe do mesta, ale hlavne unikátny veľký hipodróm. Na jeho tribúny sa zmestilo až 30-tisíc divákov a je jedným z najväčších a najzachovalejších na svete. Hipodróm je miesto určené na preteky dvojkolesových vozov so štvorzáprahom. Bola to súťažná športová jazdecká disciplína, ktorá prišla zo starovekého Grécka. Týrsky hipodróm mal oválny tvar a veľké rozmery, jeden okruh meral okolo 900m. Od jazdcov si vyžadovalo dokonale ovládať techniku a taktiku jazdy. Z tohoto mesta pochádzala aj princezná Európa, postava z gréckej mytológie, podľa ktorej je pomenovaný náš kontinent.
Za stáleho dažďa pokračujeme cestou popri palestínskom tábore, kde sú sady plné mandarínok a prichádzame do kresťanskej dedinky MAGHDOUCHE. Žijú tu grékokatolíci. Vstúpili sme do jaskyne MANTARA, t. j. čakajúca, kde podľa tradície čakala Ježišova matka Mária na svojho syna, keď učil v Sidone. Ako židovská žena nesmela vstúpiť do pohanského mesta. Nad jaskyňou sa týči nová, ešte nedokončená bazilika. Opodiaľ sa nachádza kaplnka, v ktorej je namaľovaný pôsobivý obraz Pána Ježiša a prosiacej Kanaánky, nad ktorou je vystavená veľká socha Panny Márie. Tu sme mali biblické zamyslenie brata seniora Mariana Kaňucha na text z 1. knihy Kráľov 17, 8-24 ako Boh poslal proroka Eliáša do Sarepty. Je to krásny príklad toho, ako Boh dopustí, ale neopustí a požehná viac, ako si prosíme a zaslúžime.
Na druhý deň sa počasie ešte neumúdrilo, a tak sme sa s dáždnikmi vybrali na prehliadku BEJRÚTU a okolia. Obdivovali sme krásnu modernú architektúru mesta. Je tu veľa novostavieb, obytných domov, obchodov a rôznych inštitúcií. Negatívne na nás zapôsobilo vojnou zničené divadlo aj blízko stojaci arménsky kostol prevŕtaný guľkami. Bejrút je veľké bankové centrum celého Blízkeho Východu, a tak sme videli veľa pobočiek rôznych svetových bánk. Navštívili sme Hviezdicové námestie, Námestie martýrov, kde je postavený maronitský kostol sv. Juraja a v bezprostrednej blízkosti nádherná moslimská mešita. Takto si predstavujem tolerantné spolunažívanie medzi kresťanmi a moslimami, kde každý človek rešpektuje práva toho druhého. Vojnou poškodené kultúrne pamiatky postupne obnovujú s pomocou UNESCA. Cestou autobusom míňame množstvo kresťanských kostolov aj mešít a pokračujeme do oblasti Shouf. Za výdatného dažďa a padajúcich krúpov našťastie vstupujeme do MOUSSA CASTLE, malebného hradu, kde nás čakalo príjemné prekvapenie v podobe vystavených exponátov. Priestory celého interiéru boli zaplnené rôznymi postavami - figurínami, ktoré charakterizovali celé spektrum života Libanončanov. Boli tam rôzni remeselníci, bojovníci, celé domácnosti a činnosti, ktoré vykonávajú v bežnom živote. Zaujala ma školská trieda so žiakmi a pán učiteľ, ktorý používal ako výchovný prostriedok trstenicu. Ďalší neposlušný žiačik kľačal v kúte. Bola tam dokonca znázornená aj väznica s jej obyvateľmi a veľká zbierka zbraní od výmyslu sveta. Rada som sa pristavila pri zobrazení Poslednej večere a vychutnala som si aj ponúknutú dobrú čiernu kávu s kardamonom. Myslím, že sme všetci boli očarení touto expozíciou a budeme na ňu dlho spomínať.
Z krásneho hradu naša cesta pokračuje do paláca princa Emira Bashira v BEIT EDDINE. Je zároveň letnou rezidenciou súčasného libanonského prezidenta. Palác je rozsiahly, s veľkým nádvorím, v strede ktorého je fontána. Postupne sme prešli všetky miestnosti paláca, kde je aj tzv. diván, to je veľká miestnosť, kde sa konali dôležité stretnutia a porady vládcov, ďalej orientálny kúpeľ hammam. V priestoroch bývalých rozsiahlych stajní pre 500 koní sa v súčasnosti vystavujú byzantské mozaiky z 5. stor.
Počas spiatočnej cesty do Bejrútu vykuklo spoza oblakov slniečko, a tak sme sa po večeri vybrali do krásne vysvietených ulíc plných ľudí až na morské pobrežie, kde sme chceli odfotiť známe HOLUBIE SKALY. Sú to pekné kamenné prírodné útvary vystupujúce z mora a pri zapadajúcom slnku boli vďačným objektom našich foťákov. Tento večer sme mali v pláne vyhľadať ešte evanjelický kostol. Náš šikovný tlmočník Miky Lipták sa dobre zorientoval v mapke mesta a podarilo sa mu doviesť nás pred hľadaný kostol, ktorý bol zvonku veľmi nenápadný. Po dlhšom zvonení nám otvoril mladý muž a po vysvetlení, kto sme a čo chceme, nás pustil dovnútra. Boli sme mu za to veľmi vďační. Interiér kostola bol dosť priestranný a okrem jednoduchého kríža na čelnej stene a arabského nápisu, zrejme citátu z Biblie, nemal žiadne ozdoby. Pri stene boli poukladané rôzne hudobné nástroje, aj klavír a bicie, tak sme si len mohli domýšľať, ako tu asi konajú bohoslužby. My sme sa tam samozrejme pomodlili a zaspievali naše piesne z Evanjelického spevníka. Pre mnohých to bol veľmi silný duchovný zážitok.
Náš posledný deň v Libanone sa začal slnečným počasím, čo sme s radosťou privítali. Aj dnešný program, tak ako aj po iné dni, bol opäť bohatý. Najskôr sme išli do JEITA GROTTO, čo je krasová vápencová jaskyňa v údolí Nahr-al-Kalb. K jej vchodu sme sa dopravili malou kabínkovou lanovkou. Nielen podľa môjho názoru, je to najkrajšia jaskyňa, akú sme kedy videli. Je to naozaj zázrak prírody. Objavili ju náhodne v r. 1836 a ďalšie jej časti v r. 1958. Jaskyňa má unikátnu akustiku, preto sa tu konajú aj koncerty. Dosť som ale trpela tým, že bol prísny zákaz fotenia, takže tie nádherné výjavy zostali iba v mojej pamäti. Jaskyňa pozostáva z dvoch vzájomne prepojených častí s dĺžkou 10 km, v ktorých sa nachádzajú úchvatné stalagmity, stalaktity (je tu najväčší na svete, ktorý meria 8 m) aj stalagnáty. Ich tvorcami sú vápenec a po stáročia stále kvapkajúca voda. Tá farebná krása sa nedá slovami ani opísať. Jednotlivé útvary sa striedali s hlbokými, až 100-metrovými roklinami. Čo je rarita,vo vnútri bolo teplučko, asi +18 stupňov a vysoká vlhkosť vzduchu, tak sme sa konečne trochu zohriali po predchádzajúcich chladných dňoch. Bolo tu veľmi príjemne, nádherný pokoj a pohoda, ani sa nám nechcelo odtiaľ odísť. Z jaskyne sme sa potom vymaľovaným výletným vláčikom dopravili na parkovisko k nášmu autobusu.
Ďalšia naša cesta smerovala na vysoký kopec HARISSA. Je to strmý útes, ktorý sa dvíha nad morom a vedie k nemu krkolomná cesta, no náš zručný šofér Abdul ju výborne zvládol. Kvalita ciest je po celej krajine veľmi dobrá. Harissa je pútnické mariánske miesto. V r. 1908 tu bola postavená kaplnka a nad ňou 9 m vysoká socha Panny Márie, ktorú volajú Libanonská madona. Po obvode kamenného podstavca sochy vedie točité schodisko a z jeho najvyššieho bodu je prekrásny výhľad na rozsiahle libanonské pobrežie. V okolí kaplnky sú vysadené viaceré cédre. Blízko sochy je postavená veľká moderná bazilika zo skla a betónu v podobe naopak otočenej fenickej lode. Z Harissy sme sa nevrátili autobusom, ale lanovkou, čo bol ďalší silný zážitok. Z tej hĺbky pod nami sme mali zmiešané pocity, aj trochu strachu, ale stálo to za to.
Po týchto pekných zážitkoch sme znova autobusom pokračovali do hôr, kde sme tentokrát navštívili miesto ANNAYA, ktoré nazývajú aj Lurdy Blízkeho Východu a kde sa nachádza hrob sv. Charbela. Po jeho smrti sa vraj začali diať nevysvetliteľné zázraky a uzdravenia, čo prilákalo mnohých pútnikov. Odtiaľ sme sa dopravili do posledného miesta nášho putovania v Libanone, do jedného z najstarších miest na svete, nepretržite obývanom od 6.tisícročia pred Kristom, do mesta BYBLOS. Jeho historický názov je Gebal. Archeológovia v tomto fenickom prístave odkryli 22 kultúrnych vrstiev a tieto nálezy poskytli veľa informácií o živote Feničanov. Je to zvláštny pocit, podobný, aký som mala v palestínskom Jerichu, vstúpiť do najstaršieho mesta na svete. Tieto dve mestá vznikli v približne rovnakom období. Názov Byblos pochádza z gréčtiny a znamená papyrus, ktorý dovážali z egyptskej Alexandrie. V znaku mesta Byblos je kríž, Biblia a libanonský céder. Prvou našou zastávkou bol 800-ročný križiacky hrad, odkiaľ je krásny výhľad na celé okolie, vrátane prístavu. Feničania budovali svoje prístavné mestá 40 km od seba, čo bola denná cesta, ktorú prešli karavány. Neďaleko križiackeho hradu stál chrám manželky boha Baala-Aštary, ktorú uznávali aj v Egypte. V Byblose sa nachádza staré opevnenie z 12. st. p. n. l. a kráľovské pohrebisko - nekropola. Tu sa našli truhly s množstvom cenných predmetov, ktoré sa nachádzajú v národnom múzeu. Na záver sme prišli do starého prírodného divadla v blízkosti morského pobrežia, kde sme mali ďalšie biblické zamyslenie z 1. knihy Kráľov, o kráľovi Achabovi. Brat farár Michal Meliško okrem iného hovoril, že tu vidíme ruiny, ktoré zostali po všetkých tých civilizáciách a položil otázku, čo zostane po nás? Tiež takáto pustá krajina? Dôležitá je naša viera, pretavená do skutkov. Máme veľkú zodpovednosť, konštatoval brat farár za to, čo my odkážeme budúcim generáciám. To, čo by malo po nás ostať, je viera a láska. Na záver prehliadky mesta sme si prezreli múzeum fosílií, starých aj milión rokov, ktoré je jediné na Blízkom Východe. 80 % druhov rýb už vyhynulo alebo sa z nich vyvinuli tie dnešné. Cestou k autobusu sme išli cez miestne trhy, kde som si na poslednú chvíľu kúpila libanonskú vlajočku.
Po večeri v našom hoteli sme mali už tradičný míting, kde každý účastník zájazdu zhodnotil svoje pocity a postrehy z tejto krajiny. Ja ani neviem, čo by som najviac vyzdvihla. Všetko, čo sme videli a zažili, malo pre mňa veľký význam a bolo obohatením citovým aj intelektuálnym. Som vďačná Pánu Bohu za zdravie a silu. Umožnilo mi to zúčastniť sa na tejto poznávacej ceste a upevniť sa vo svojej viere. Veľkým obohatením pre mňa je aj spoločenstvo mojich bratov a sestier, s ktorými sa na týchto cestách stretávame a už sme ako jedna veľká Božia rodina. Predsa mi však v srdci stále znie výrok nášho Pána, ktorý odznel pri stretnutí s Kanaánkou, ktorá mu padla k nohám a prosila, aby jej uzdravil dcéru posadnutú démonom: „ Pane, pomôž mi!“ Po ich následnom dialógu jej Pán Ježiš povedal: „Ó žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane ako chceš. A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.“ (Mt 15,22 – 28) Toto je pre mňa najväčšie posolstvo z tejto cesty. Kiežby aj naša viera bola taká hlboká, ako sú hlboké korene libanónskych cédrov!
.: Autor: Edita Kroľová
