Bolo 13. marca 2003 a my sme si v rodine práve v tento deň pripomínali 13 rokov od úmrtia nášho milovaného otca. Nie, nie som poverčivá, tie trinástky sa jednoducho vyskytli. Podvečer v ten deň bol štvrtok a tak sme spolu s mojou mamou išli do Radvane na biblickú hodinu. Po jej skončení nás čakal pred farou môj manžel, pretože sme ešte chceli ísť autom na nákup. Vtom prichádzal na zastávku trolejbus a mama sa rozhodla, že nepôjde s nami, ale sa odvezie domov týmto trolejbusom. Všetko sa zdalo že je v poriadku, my sme prišli domov a večer sme už chceli ísť spať.
No pri vchodových dverách niekto zazvonil. Manžel išiel otvoriť a po krátkom rozhovore pri dverách mi prišiel povedať, že tu bol policajt, ktorý oznámil, že našu mamu zrazilo na prechode pre chodcov auto a je vo veľmi ťažkom stave v nemocnici. Mne sa zatmelo pred očami, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila o čo ide. Vtom som sa hodila na kolená a premáhaná zúfalým plačom som prosila Pána Boha, aby nám ju ešte nebral, aby jej bol milostivý. Ešte nikdy v živote som sa takto vrúcne a pokorne nemodlila. Hneď som telefonovala sestre a v krátkom čase sme išli do nemocnice. Tam sme sa dozvedeli, že je práve operovaná a jej zranenia sú také mnohopočetné a vážne, aby sme sa pripravili na najhoršie. Vtedy som vložila mamin život bezvýhradne do Božích rúk a prosila, nech sa stane Jeho vôľa. Šanca na záchranu života bola podľa lekárov tak na 5%. Povedali nám, že oni urobili všetko čo bolo v ich silách a nám už zostáva len aby sme sa modlili, že teraz je už všetko na Božej vôli.
No začali sa diať udalosti, zázraky a dôkazy, ktoré dosvedčujú Božie riadenie aj v dnešnej dobe. Náš milostivý a milosrdný Pán podľa svojej vôle zasahuje do každého ľudského života. Naša mama sa po niekoľkomesačnom pobyte na rôznych oddeleniach nemocnice a po pobyte v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej vrátila k nám domov. Ešte počas hospitalizácie chodila za mamou na izbu, keď bola ešte v umelom spánku pani kaplánka, ktorá sa nad ňou modlila. Neskôr, keď to už bolo možné, som chodila s mamou na vozíčku na služby Božie do nemocničnej kaplnky. Tam sme v modlitbách čerpali našu duchovnú posilu. Bola to pre nás všetkých tŕnistá cesta plná trpezlivosti, bolesti a odriekania, ale aj radosti z každého maličkého pokroku v liečbe a hlavne veľkej vďaky nášmu Otcovi nebeskému za záchranu života. Celá táto udalosť ešte viacej stmelila celú našu rodinu, kedy sme sa všetci, vrátane vnúčat podieľali na starostlivosti o našu drahú mamu. Musela sa od začiatku začať učiť rozprávať, jesť, sedieť, chodiť. Keď sme išli po nejakom čase na kontrolu do nemocnice, išla sa osobne poďakovať lekárom za ich starostlivosť. Tí boli veľmi prekvapení a nechceli veriť, že to prežila.
V tejto udalosti bolo viacej okolností, ktoré svedčili o Božom riadení. Napríklad, že určite nie zhodou okolností, alebo náhodou bol na zastávke autobusu kde sa táto nehoda udiala prítomný pán, ktorý bol školený v poskytovaní prvej pomoci a hneď zasiahol. Pri operácii mal službu skúsený kardiochirurg, ktorého ruky tiež boli vedené tak, aby účinne pomohol. Takýchto udalostí bolo viacej.
Keď sa ma mama potom pýtala, že prečo sa to stalo práve jej, povedala som, že sa na nej takto vyjavila sláva Božia. Myslím si, že Pán Boh ju k sebe ešte nepovolal preto, lebo iste má s ňou nejaký plán na tomto svete. Najväčšiu radosť sme prežívali, keď sme potom po určitom dlhšom čase mohli znovu chodiť spolu do kostola na služby Božie a Večeru Pánovu. Vždy keď idem cez prechod kde sa stala táto udalosť, ďakujem nášmu Otcovi nebeskému za život mojej mamy a spomeniem si na slová proroka Izaiáša: "...trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí... Ja, Hospodin, povolal som ťa ku spáse, uchopil som ťa za ruku..."
Takto daroval náš Pán ešte 11 rokov života našej mame a nám požehnanie z jej prítomnosti. Pocítili sme tak dotyky nesmiernej milosti Božej. Napokon, sýtu životom a obklopenú láskou najbližších si ju Pán povolal do večnosti vo veku 88 rokov. Buď mu za všetko neskonalá vďaka, sláva a chvála.
.: Autor: Edita Kroľová
