Môj horor sa začal v marci, keď som v jeden pondelok zaspal do školy. Vo sne som sa objavil v lese. 

Myslel som si, že je to normálny sen, ale keď som zrazu začul ten odporný, prenikavý rev, hneď mi bolo jasné, že to nie je normálny sen. Išiel som za tým revom a bál sa, čo uvidím. To, čo som uvidel, bola tá najhoršia vec v mojom živote. Nedokážem popísať, ako to vyzeralo. Vymyslel som mu meno Covidosaurus. Keď som sa na neho pozrel, uvidel som zelený oheň v jeho ústach. Potom som sa zobudil. Bol som spotený a mal som husiu kožu. Od toho dňa sa mi každú noc snívalo o Covidosaurovi. Nevedel som, čo s tým mám robiť. Najbližší mesiac som sa poriadne nevyspal. Potom som dostal nápad. Tesne pred spaním som sa pomodlil a prečítal si z Božieho slova zo žalmu 91 verše-5-6 : 

„Nočného postrachu nemusíš sa báť, ani strely, ktorá lieta vo dne, ani moru, čo sa vlečie v mrákote, ani nákazy, čo napoludnie pustoší.“

Keď som zaspal, tak som sa vrátil do ríše snov. Objavil som sa v lese ako obvykle, ale čudné bolo, že tam, kde som sa objavil, bol papek. Hneď som vedel, čo robiť. Zobral som ho a išiel som za revom. Netrvalo dlho a našiel som Covidosaura. Rozbehol som sa a buchol ho papekom do ľavého kolena. Po pár sekundách sa začal rozpadať a potom som sa zobudil. Odvtedy som ho už v snoch nestretol.

.: Autor: Juraj Stach