Druhý deň pobytu na Islande sme sa po výdatných raňajkách v našom útulnom hotelíku vydali na cestu po ostrove. Náš milý šofér Roland, s ktorým sme sa hneď skamarátili a dobre sa dorozumeli po rusky, nás už čakal pri autobuse, v ktorom umiestnil za čelným sklom slovenskú vlajočku, ktorú prinášam do každej krajiny, kde cestujeme. Každé ráno sme v autobuse začínali spoločnou pobožnosťou, kde sa naši bratia farári zamýšľali nad článkami z Augsburského vyznania. Takto posilnení Božím slovom, modlitbou a spevom sme boli pripravení na vykročenie do ďalšieho dňa. Obloha bola stále zamračená, ťažké, tmavé mraky hrozili dažďom, ale napokon predsa len nepršalo.
Našou prvou zastávkou na južnom pobreží Atlantického oceánu bol kostol STRANDARKIRKJA, ktorý dali postaviť námorníci po veľkej, nebezpečnej búrke, kedy mali len malú šancu na prežitie. Legenda hovorí, že po ich vrúcnych modlitbách sa im zjavil anjel, ktorý im ukázal bezpečnú cestu pomedzi útesy až na pobrežie, kde šťastne zakotvili. Postavenie kostola bolo vyjadrením vďaky a splnením sľubu Pánu Bohu za pomoc a záchranu ich životov. V jeho blízkosti je aj cintorín s malými, jednoduchými náhrobnými kameňmi bez akýchkoľvek ozdôb a sviečok. Lúky naokolo boli celé fialové od všadeprítomných kvetov vlčieho bôbu. Tento kostol je veľmi obľúbeným miestom, kde sa ľudia chodili modliť a prosiť o Božiu pomoc a požehnanie. Zároveň tam prinášali dary, takže kostol sa stal najbohatším na celom ostrove.
Teraz sme už mali pred sebou jeden pekný a zaujímavý cieľ - kúpanie sa v teplom horskom potoku neďaleko mestečka HVERAGERDI. V tejto oblasti je taká tenká pôda, že po hlbšom kopaní v záhrade môže ľahko zo zeme vytrysknúť horúci prameň. Táto horúca voda sa používa na vykurovanie domácností a skleníkov. Tu sme sa zastavili aj v jednom obchode, kde sme videli v presklenej podlahe miesto, kde sa počas zemetrasenia od seba oddelili zemské tektonické dosky - severoamerická a európska, takže sme mohli stáť jednou nohou v Amerike a druhou v Európe.
Za mestom, z veľkého parkoviska pre aspoň 30 autobusov / boli sme tu jediní turisti, ktorí sa odvážili prísť pre koronakrízu do tejto krajiny/, sme prechádzali údolím horúcich termálnych prameňov. Po trochu náročnejšej, skoro 4 km túre zaujímavou panenskou prírodou, sme sa zastavili pri viacerých prameňoch, z ktorých vychádzali biele obláčiky pary, bublala v nich voda a bahno. Všade to páchlo sírou. Pri niektorých boli aj výstražné tabuľky s upozornením, že voda tu dosahuje bod varu. Cesta viedla cez kopce a doliny, s celkovým prevýšením asi 200 metrov. Videli sme tu aj pekný vodopád. Ešteže sme mali dobrú turistickú obuv! Počasie nám začalo priať, vyšlo aj slniečko a my sme prišli na miesto, kde sa dalo okúpať v horskej riečke, kde voda bola naozaj teplá a miestami až horúca. Bol to príjemný, relaxačný, asi 2-hodinový oddych pre naše uchodené nohy.
Po príchode do hotela nás v jedálni čakala debata s mladým domácim pracovníkom evanjelickej cirkvi, ktorého rodina pomáhala pri organizovaní nášho zájazdu. Spomínal na svoju návštevu Slovenska a odpovedal nám na naše zvedavé otázky o živote v jeho krajine. Na záver dňa sme sa tešili na nasledujúci deň, ale ešte poniektorí sme sa vybrali na prechádzku na atlantické pobrežie, aby sme sa mohli pokochať polnočným západom slnka, ktoré vychádza už o tretej ráno.
Pokračovanie nabudúce...
.: Autor: Edita Kroľová
