Na druhý deň, v sobotu ráno, sme znova prišli do JERUZALEMA (po hebrejsky Jerušalaim - mesto pokoja), no pre niektoré okolnosti sa nám nepodarilo v ňom navštíviť všetky naplánované miesta. V tento deň Židia slávia šabat, kedy nie je pre nich dovolené pracovať a u ortodoxných Židov môžu urobiť len určitý počet krokov. Moslimom končil Ramadán, boli ich plné ulice a do tretice kresťania východného obradu slávili v tento deň sviatky Veľkej noci - vzkriesenie Pána Ježiša Krista.
K tomu ešte pribudlo najmenej niekoľko stoviek turistov zo zahraničia, takže Jeruzalem bol preplnený, a preto boli aj zvýšené bezpečnostné opatrenia proti prípadným nepokojom. Skupiny poriadne vyzbrojených izraelských vojakov a vojačiek (tie majú tiež dvojročnú povinnú vojenskú službu) hliadkovali po celom meste a na cestách a chodníkoch boli postavené kovové zábrany. Naše kroky smerovali najprv do novšej štvrte Jeruzalema, kde sa nachádza izraelský parlament - Knesset, v blízkosti, ktorého je zaujímavý pamätník v tvare sedemramenného svietnika - Menora. Na ňom sú zobrazené jednotlivé plastiky, predstavujúce výjavy z histórie Izraela. Boli sme zvedaví aj na zaujímavé Múzeum knihy, ktoré má strechu v tvare vrchnáka z hlinenej nádoby, v ktorej sa našli v r. 1947 tzv. zvitky od Mŕtveho mora v Kumráne. Náhodne ich objavili beduíni v jednej z jaskýň. V múzeu uchovávajú vzácne originály týchto starých, vyše dvetisícročných pergamenov s textami proroka Izaiáša (najdlhší meria 7,43m) a ďalšie biblické písomnosti. Vo vonkajšej časti múzea je rozsiahla maketa starého Jeruzalema v mierke 1:50, ktorá znázorňuje ako vyzeralo mesto za čias kráľa Herodesa Veľkého. Nepodarilo sa nám dostať na Chrámovú horu, veľkú plošinu, kde bol kedysi prvý aj druhý chrám, ktorý dal postaviť kráľ Šalamún, v ktorom bola uložená v Svätyni svätých Archa zmluvy. V súčasnosti sa na tomto mieste nachádza mešita Al Aksa, posvätné miesto moslimov, kde sa chodievajú vo veľkom počte modliť. Je tu aj Skalný dóm (Omarova mešita) s typickou zlatou kupolou, ktorý považujú aj za vrch Morija, kde Abrahám mal obetovať svojho syna Izáka. (1. Moj. 22, 1-2) Veria tiež, že zo skaly, ktorá je vo vnútri chrámu sa vzniesol na koni do neba ich prorok Mohamed. Boli sme radi, že sa nám podarilo prísť aspoň k Múru nárekov, ktorého monumentálne kamene tvorili spodnú vrstvu základov Šalamúnovho chrámu. Do škár medzi kameňmi ľudia vkladajú malé lístočky s modlitbami a prosbami. Plocha pred múrom je rozdelená na mužskú a ženskú časť. Je to miesto so zvláštnou atmosférou, kde sa vždy niekto modlí, koná sa tu prísaha izraelských vojakov, aj rôzne židovské rodinné slávnosti, napr. Bar micva (je náboženský obrad, behom ktorého sa zo židovského chlapca stáva vo veku 13 rokovnábožensky dospelý muž). Aj ja som sa dotýkala týchto historických kameňov a s bázňou sa modlila k nášmu jedinému, veľkému a mocnému Hospodinu, ďakujúc za všetky Jeho dobrodenia. Vyznávam spolu s prorokom Izaiášom, kde v 40, 28-31 píše:...“Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme, neustáva a neumdlieva, Jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho... tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú.“ A bolo to naozaj tak. Tu som intenzívne pocítila Božiu prítomnosť a iste aj pre mnohých z nás to bola vzácna a požehnaná chvíľa tichej a vrúcnej modlitby.
Napriek bezpečnostným opatreniam sme mohli absolvovať aj niektoré iné pamätné miesta. Jeruzalem má celkove 11 brán, z toho 7 je otvorených. Do Starého mesta sme vošli Herodesovou bránou a zastavili sme sa tiež pri Levej bráne. Odtiaľ sme išli po Via dolorosa (Krížová cesta, alebo Cesta utrpenia), ktorá má 14 zastavení a vedie až na Golgotu ku chrámu Božieho hrobu. Kto by na tejto ceste očakával nejaké duchovné zážitky bol by iste sklamaný. Táto úzka cesta, skôr chodník, ide pomedzi množstve malých, väčšinou arabských obchodíkov s rôznym tovarom a s typickým jarmočným ruchom. Nájdete tu stánky s rôznymi koreninami, čerstvým aj sušeným ovocím, rôzne orientálne sladkosti, suveníry, oblečenie, ale aj plno gýčov. Jedným slovom - komercia. Na začiatku tejto cesty sme sa zastavili na mieste, kde Pilát súdil Pána Ježiša - v Antoniovej pevnosti. (Mk. 15, 1-15) Je tu postavený chrám, v ktorom je vyobrazený Pán Ježiš v purpurovom plášti s tŕňovou korunou na hlave a krížom, ktorý si mal niesť na pleciach na miesto svojej popravy. (Ján 19, 1-6) Videli sme aj pozostatok z oblúka Ecce homo (Hľa človek), no do cieľa Krížovej cesty, na Golgotu a do chrámu Božieho hrobu sme sa nedostali pre množstvo ľudí a vojenské zátarasy na cestách. Staré mesto sme opúšťali cez Jaffskú bránu, kde už veľké množstvo ľudí čakalo so zväzkami špeciálnych tenučkých sviečok z včelieho vosku na posla, ktorý mal priniesť tzv. Svätý (blahodarný) oheň z Božieho hrobu. Je to súčasťou veľkonočných slávností kresťanských cirkví východného obradu. Tento oheň je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, čo sa u nich oslavuje už v sobotu popoludní. Pred bránou sme čakali na autobus, ktorý nás zaviezol na úpätie Olivovej hory, odkiaľ bol krásny výhľad na celý starý Jeruzalem na protiľahlom kopci, oddelený od Olivovej hory údolím Kedron. Tu stojí aj menšia kaplnka Dominus flevit - Pán zaplakal (Luk. 13,34-35 19, 41-44), do ktorej sme sa ale nedostali, lebo práve v nej prebiehali bohoslužby. Aspoň takto z diaľky sme mohli vidieť horu Sion, miesto Poslednej večere (Mat.26, 26-30) a symbolického hrobu kráľa Dávida. Pred sebou sme mali aj Chrámovú horu s dominantnou zlatou kupolou Omarovej mešity, opodiaľ dve menšie čierne kupoly chrámu Božieho hrobu, hranatú vežu evanjelického kostola a tiež zamurovanú Zlatú bránu. Táto brána je na východnej strane Chrámovej hory a je významná tým, že údajne ňou na Kvetnú nedeľu vstúpil Pán Ježiš do Jeruzalema. (Mar. 11, 1-11.) Zamurovať ju dal v r. 1541 osmanský sultán, pretože Židia aj moslimovia verili a doteraz stále veria, že ňou prejde ich Mesiáš, ktorého stále iba očakávajú. Z Olivovej hory sme zišli strmým chodníkom popri typickom židovskom cintoríne s malými kamienkami na hroboch (nepoužívajú kvety ani sviečky) do Getsemanskej záhrady. Tu sme obdivovali stáročné olivovníky, ktoré údajne vyrástli z koreňov stromov z čias Pána Ježiša. Posledná naša zastávka v tento deň bola v Bazilike národov, alebo v Chráme agónie. Bol postavený na pamiatku miesta, kde sa Pán Ježiš modlil pred svojim zajatím (Mat.26, 36-46, Mar. 14, 32-42) a kde sa udiala Judášova zrada. (Ján 18, 1-5) Tu sme v chrámovom prítmí a tichu mali čas na modlitbu a rozjímanie o veľkej a dokonalej obeti nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista za hriešnikov celého sveta. Pokračovanie v budúcom čísle...
.: Autor: Edita Kroľová
