Duchovná služba v nemocnici
  Každý piatok prichádzam do kaplnky, kde mi kaplán odovzdá zoznam s izbovými adresami zväčša evanjelikov, alebo veriacich iných vyznaní mimo RKC. Niekedy sa mi ujde aj ateista alebo človek, ktorý nie je kresťan, ale má záujem o duchovnú službu. Počet pacientov, ku ktorým chodím, je väčšinou dva až osem. Hlavným zmyslom mojich návštev pri pacientoch je rozhovor a modlitba za uzdravenie. V prípade potreby prislúženia Večere Pánovej, nahlasujem túto požiadavku slúžiacemu farárovi ECAV z mesta. Väčšinou mám vo vrecku plášťa jednu Gideonku, alebo nejaké kresťanské brožúrky pre pacientov. Keď prídem k chorému, navzájom sa predstavíme  a začneme sa rozprávať. Niektorí pacienti sú veľmi otvorení a ochotne mi rozprávajú o sebe, svojej chorobe, pre ktorú sú v nemocnici, ale aj o rodine a prežitom živote. Je to veľmi dobre, lebo potom viem, za čo sa mám modliť. Tých, ktorí sú pochybujúci alebo vlažnej viery, vediem k modlitbe prijatia Pána Ježiša Krista, ktorú po mne opakujú. Niekedy si niečo prečítame z Biblie, najmä zo žalmov. Často sa s pacientmi modlievam Otčenáš, a hlavne sa modlím svojimi slovami modlitbu za uzdravenie,  alebo spasenie, či za Ducha svätého. Každý pacient je individualita a ku každému musím podľa toho pristupovať. Dopredu nikdy neviem, čo ma s ním čaká , čo mi povie a za čo sa budeme modliť. Počas modlitby za uzdravenie niekedy aj vzkladám ruky na neho, podľa toho ako ma Duch vedie. S niektorými, ktorí sú hospitalizovaní  dlhšie ako týždeň, sa stretnem viackrát. Lepšie sa s nimi spoznávam, modlievam sa za nich aj v súkromí a Boh potom v niektorých prípadoch zjavne koná. Na ilustráciu uvediem niektoré svedectvá.

Svedectvá
  Jedna pani, asi päťdesiatročná evanjelička, ktorá nechodila do kostola ani nežila životom veriaceho človeka, mi porozprávala niečo o svojom živote. Ja som jej porozprával o osobnom vzťahu človeka s Bohom a vysvetlil som jej hlavnú myšlienku evanjelia. Potom bola ochotná sa so mnou pomodliť za jej spasenie. V modlitbe vyjadrila vieru v Ježiša Krista, poprosila za odpustenie a vierou prijala Ježiša do svojho srdca. Podaroval som jej Novú zmluvu. Keď som prišiel o týždeň, ešte bola v nemocnici. Ďakovala mi  za modlitebnú skúsenosť z minulého týždňa a povedala, že si čítala z Písma, že bude v tom pokračovať a že začne chodiť do kostola.
  Zomierajúci muž okolo sedemdesiatky, chudý, tvár kostnatá, sivá, oči vpadnuté. Len s ťažkosťami sa mu dalo šeptom rozprávať. Zoznámili sme sa a po jeho pár vetách som cítil, že asi neverí a tak som sa ho rovno spýtal, či verí v Boha. On mi začal rozprávať o svojich pochybnostiach vo viere. Spýtal som sa ho, či by sa so mnou nepomodlil. Odmietol. Tak som poprosil o dovolenie, či sa môžem krátko sám pomodliť. Súhlasil. V modlitbe som poprosil o milosť a v Ježišovom mene som prikázal duchom, ktorí mu bránia vyznať vieru v Ježiša, aby od neho odišli. ( Ef 6:12  Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach.) Po chvíli som ho opäť vyzval k spoločnej modlitbe a on súhlasil. Opakoval po mne slová, v ktorých prosil o odpustenie a Pána Ježiša prijal za svojho Spasiteľa. Pocítil úľavu a pred mojim odchodom mi úprimne ďakoval.
  Obézna žena pred päťdesiatkou, trpiaca na schizofréniu bola preložená zo psychiatrie, pretože mala teploty, na interné oddelenie. Nezistili príčinu teplôt, ktoré sa väčšinou pohybovali okolo 38°C, ale nezriedka vystupovali aj na 40°C, tak ju preložili na geriatriu, odkiaľ jej robili rôzne vyšetrenia a dostávala infúzie na zníženie teplôt. Zistili jej nejaké nezhubné nádory na pľúcach, niečo v mozgu, niečo na pankrease, niečo na nohe. Bola v nemocnici štvrtý mesiac. Každý piatok sme boli spolu, rozprávali sme sa a modlili sa. Ja som sa väčšinou modlil v jej mene a ona opakovala po mne. Prosil som okrem iného, aby Boh odstránil príčinu tých teplôt a uzdravil ju. Teploty však neustupovali. Raz mi povedala: „Cítim, že vám musím niečo povedať, čo sa mi stalo. Ešte som to nikomu nepovedala, ale viem, že vám to mám teraz povedať. Keď som bola ešte slobodná, raz v meste ma stiahla jedna Cigánka, že mi vyveští z ruky a ja som si dala veštiť. Povedala mi, že sa vydám, zomrie mi dieťa, manžel ma opustí a budem veľmi chorá. A všetko sa to splnilo.“ Vysvetlil som jej, že sa dopustila niečoho, čo Boh zakázal a stručne som jej povedal, ako tieto veci fungujú. Súhlasila, že sa budeme modliť za oslobodenie spod kliatby tej veštice. Vyznala to ako hriech, poprosila o odpustenie a v mene Ježiš sme zlomili moc kliatby nad jej životom i nad životom jej rodiny. Keď som o týždeň prišiel, veselo sa posadila na posteľ a povedala mi, že už piaty deň nemá teploty. V nasledujúci pondelok ju prepustili domov.