Dovoľte, aby som sa s Vami podelila o jedno moje svedectvo.

  Ako dieťa som vyrastala v katolíckom prostredí. K Pánu Bohu ma viedla moja teraz už nebohá babka, u ktorej som v detstve trávila takmer každé prázdniny. S ňou som chodievala v nedeľu do kostola a ona mi otvárala dvere poznania skryté v Písme. Už tam niekde na začiatku môjho vnímania sveta bolo to, čomu dnes odovzdávam svoje srdce a svoju dušu – náš milujúci Pán Ježiš Kristus.
Približne pred 25 rokmi mi priateľka darovala moju prvú Bibliu. Mať Bibliu však neznamená veriť, poznať, rozumieť jej. Nemala som nikoho, kto by ma s touto Knihou kníh oboznámil, vysvetlil mi ju, podal výklad. V ťažkých obdobiach som ju občas otvorila, niečo som si z nej prečítala, ale to bolo všetko. Priznám sa veľmi otvorene – nerozumela som jej.
  Pred 15 rokmi nás po ťažkej chorobe opustila moja milovaná maminka. Veľmi som vyčítala Pánu Bohu nespravodlivosť, lomcoval mnou pocit krivdy, veď som sa predsa k Nemu modlila, aby jej pomohol – a On nič. Bol hluchý k mojim prosbám. Aké sa mi to zdalo nespravodlivé a kruté. Prestala som chodiť do kostola. Pane, odpusti mi moju naivitu a moju nevedomosť. Teraz vidím, ako veľmi som Ti krivdila.
Toto boli v skratke moje prvé kontakty s Pánom Bohom. Až nadišiel deň D – 1.1.2009. Spoznala som Peťka, aj keď som ešte nevedela, aký má on vzťah k Pánu Bohu. Bolo to priateľské stretnutie, naše prvé stretnutie.
  A od tohto dňa sa začalo meniť všetko v mojom živote. Môj Peťko mi postupne otváral oči svojim pohľadom na svet, veľmi trpezlivo a pozorne ma oboznamoval s tým, čo som kedysi dávno vnímala ako tzv. kresťanstvo. Zistila som totiž, že on je kresťan, veľmi chce žiť ako kresťan a vyznáva určité hodnoty, ktoré možno tento svet neuznáva. On ich však uznáva a ja som nadobudla presvedčenie, že toto je presne to, čo som v živote hľadala, chcem týmto hodnotám veriť, pretože ony sú krásne, ušľachtilé, ale hlavne sú to hodnoty dané tomuto svetu od Pána Boha. Peťko mi konečne začal Bibliu vysvetľovať, vždy však podotýkal, že on nie je hodný toto vysvetľovať, lebo sám sa ešte učí od iných.
  A jedného nedeľného popoludnia začiatkom júna tohto roku ma pozval na radvanskú faru, kde mal s pánom farárom Jankom Kollárom dohodnúť nejaké detaily ohľadne príspevku do zborového časopisu. Tu som sa s milým bratom farárom zoznámila aj ja a to bol ďalší zlomový deň v mojom novom kresťanskom živote. Toľko pochopenia, precítenia a radosti som ešte nezažila, cítila som sa očistená a veľmi šťastná. Získala som ďalšie vzácne priateľstvo, ktoré, pevne verím, pretrváva obojstranne do dnešných dní.
  Zistila som tiež, že chodiť do kostola nie je chodiť za Pánom Bohom, chodiť do kostola nie je splniť si nejakú „nedeľnú povinnosť“.
Je to niečo oveľa, oveľa viac – je to ako napiť sa čistej, pramenistej vody, ako nadýchnuť sa čerstvého horského vánku, je to poznanie pravdy, veľkej lásky a porozumenia, čo tak chýba ľuďom dnešných dní.
  Do kostola chodím veľmi rada, každá návšteva ma posúva vpred v poznaní a pochopení Písma. Pán smeruje moju cestu životom, On mi dáva to, po čom som vždy podvedome túžila, len som nevedela ako to dosiahnuť.
  Dnes 01.01.2010 sa mi napĺňa jedna z mojich očakávaných túžob. Chcem dať sľub a svedectvo, a Pánovi Ježišovi odovzdať moje vekom dozreté presvedčenie, že len On mi bude Pánom a Vykupiteľom a na znak toho som sa rozhodla dať sa pokrstiť. Pokrstiť nie ako bezmocné bezbranné dieťa, nie na základe rozhodnutia niekoho iného, ale tak ako sa Pán Ježiš dal pokrstiť - v zrelom veku Jánovi Krstiteľovi v rieke Jordán. Tak sa aj ja chcem dať pokrstiť na základe môjho vlastného presvedčenia v zrelom ľudskom veku, ale v detskom veku viery v Pána Ježiša. Z celej hĺbky srdca úprimne ďakujem Pánu Bohu, že týmto smerom vedie moje kroky, že ma naviedol na túto cestu spásy a záchrany. Tomu bezhranične verím a odovzdávam týmto aktom moju dušu do rúk Toho, ktorý je aj dnes tu medzi nami a ktorý verím, že má veľkú radosť z môjho rozhodnutia. Nepovažujem za podstatné, či akt môjho krstu prebehne ponorením do vody v bazéne, v rieke, v rybníku, alebo symbolickým pokropením v Božom chráme. Dôležité pri krste je ponorenie srdca do oceánu Božej milosti. A to je to, čo si prajem.
  A ešte na záver mám jednu veľmi osobnú prosbu za moje milované deti. Aj keď sa všetky v súčasnosti tvária, že nepotrebujú žiadnu pomoc okrem mojej, modlím sa za to, aby raz pochopili, že nič nie je náhoda - ani ľudská šikovnosť, ani ľudský úspech či čiastočný problém, ale že každý ich krok riadi Ten, ktorý aj mňa priviedol dnes sem. Viem, že Pán čaká na príhodnú chvíľu, aby aj im raz dokázal, že pozemské veci sú síce príjemné a lichotivé, ale nad tým všetkým je nekonečná láska nášho Boha – toho trpezlivého, čakajúceho a odpúšťajúceho.
  Prosím Vás, modlite sa za mňa a za moje deti, aby mi Pán Boh v mojich predsavzatiach pomáhal. Ďakujem, amen.

---