Niektorí možno viete, niektorí nie, že tento rok sa odohralo veľa vecí v mojom živote. Bolo to najmä kvôli maturitám a s nimi súvisiacimi vecami, ale aj kvôli iným, dosť závažným okolnostiam... Bolo to pre mňa ťažké obdobie, a preto som sa viac utiekala k Bohu.
Prvá časť maturít prebiehala v marci. Okrem iného bolo potrebné napísať aj sloh. Profesorka slovenčiny nás chcela naň dobre pripraviť, a tak nám dávala písať slohy na rôzne témy za domácu úlohu. V tomto čase som sa v škole snažila svedčiť o mojom vzťahu s Bohom, a tak mi napadlo, že by som mohla niečo napísať. Pre mňa je ľahšie odovzdať nejaký text, nad ktorým môžem v pokoji popremýšľať, ako keby som mala pred všetkými svedčiť v tú ranu, keď sa vyskytne vhodná príležitosť... Viem, že by som nemala čakať na vhodné príležitosti, ale šíriť evanjelium vhod-nevhod, ale my, ľudia, sme už raz takí... Profesorka slovenčiny nám za úlohu dala napísať úvahu, čo je môj obľúbený žáner. Mala byť minimálne na jeden a pol strany a ja som sa pýtala sama seba – Čo ja len budem písať na stranu a pol?! Uvedomila som si, že najlepšie sa mi píše o tom, čo som zažila, čo mám prežité, a to úprimne, zo srdca. Preto, keď nám profka ponúkla tému úvahy „Keby som mala na udici zlatú rybku“, odmietla som ju. Nevedela som si predstaviť, o čom by som písala. Tiež som sa riadila tým, že keď už len počujem názov témy, že už v tom momente mi musí napadnúť, o čom chcem vlastne písať. A tak som sa jej opýtala, či nemá v rukáve ešte nejakú inú tému a ona navrhla tému „Domovina moja“. „Fú“ povzdychla som si, to je ešte horšie... A tak som sa asi už poslednýkrát odvážila spýtať na nejakú inú tému a ona odvetila: „Čo by som robila, keby ťa nebolo?“ Vzápätí dodala, že to môže byť o Bohu. Ja som si vtedy povedala – To je ono! Fajne, už viem, o čom budem písať! Tento sloh som písala cez zimné prázdniny. Nie je to evanjelium, ale je to taká kombinácia úvahy a môjho vzťahu s Bohom, v ktorej cítiť aj vplyv obchodnej akadémie, ktorú som navštevovala štyri roky. Keď do človeka hustia niečo roky, tak sa to musí nejako prejaviť, a keďže to bolo určené hlavne pre profesorku, ktorá tiež pôsobí na tejto škole, snažila som sa to priblížiť aj jej. A teraz už konečne ten sloh...
Úvaha: Čo by som robila, keby Ťa nebolo?
Existuje Niekto, kto dáva všetkému život. On je život sám. Nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa i trváme. Sme stvorení na Jeho obraz, ale väčšina z nás to popiera. Nechceme uznať, že by mohol existovať Niekto väčší, ako sme my, Niekto absolútne dokonalý, nechceme Mu priznať Jeho pravý titul Kráľ kráľov a Pán pánov. A prečo? Naša pýcha sa stala priepasťou k Nemu...
Čo by som robila, keby Ho nebolo? Mojou rečou povedané, došla by som. Stratila by som zmysel života. Blúdila by som v tmách, zaslepená svojimi vlastnými, márnymi túžbami, snami, predstavami,... tak, ako väčšina ľudí v tomto svete. Vo svete plnom chaosu, vo svete, ktorému vládnu jeho žiadosti – žiadosť tela a žiadosť očí. A teda márnosť nad márnosť, ako hovorí Kazateľ, syn Dávidov. Akú márnosť mám na mysli? Márnosť sveta. Všetci sa za niečím ženieme, všetci sa o niečo usilujeme, všetci sa pre niečo namáhame. Či to nie je tak? Otázkou však zostáva, kto je naším navigátorom. Od koho pochádza naše rozhodnutie? Kto nás naviguje, kadiaľ ísť? Hľadáme Jeho vôľu, a či sa rozhodujeme po tele a krvi? Je naším navigátorom Boh, a či my sami? Keď sa človek vydá vlastnou cestou, cestou bez Neho, myslí si, že je slobodný, že ho nič neobmedzuje, že nikto nad ním nepanuje, a teda že si môže robiť, čo sám chce. Opak je pravdou... Panujú nad ním jeho žiadosti a túžby. Práve ony ním hýbu. Veď ukážte mi aspoň jedného telesne zmýšľajúceho človeka, ktorý by nechcel byť bohatý, krásny, úspešný, slávny, mocný, uznávaný?! Tieto túžby driemu v každom z nás, pretože sme v tele. Potom sa čudujeme a dušujeme, odkiaľ sa berie toľko zla, nenávisti, závisti, žiarlivosti, ohovárania, zvád, sporov, roztržiek, hádok... Veď povedzme si úprimne, koľko ľudí sa pri budovaní svojej cestičky k úspechu, ku sláve, pri budovaní svojej kariéry neštítilo siahnuť po takých prostriedkoch, ako sú klamstvo, podvody, intrigy, pretvárka, neúprimnosť... Dobre teda, dajme tomu, že sa z vás stal úspešný podnikateľ a zarobili ste kopu peňazí a máte mnoho majetku. Ale čo z toho, keď to nebudete môcť užívať večne? Je to len dočasné ako váš život. Chvíľu tu ste a o chvíľu nie, pominiete sa ako kvet trávy... Umierajú všetci, malí i veľkí, mladí či starí, chudobní i bohatí, menej múdri i tí najinteligentnejší... Tak to totiž zariadil Ten, ktorý všetko stvoril. On stanovil, že odmenou za hriech je smrť. Všetci raz umrieme, lebo všetci sme hriešni. Tí však, ktorí sa rozhodli neisť svojou vlastnou cestou, ktorí si vybrali správneho Navigátora, tých Boh vzkriesi pre večný život s Ním, tých Boh oslobodil od ich telesných žiadostí, tí sa nenamáhajú pre Neho na Jeho vinici zbytočne, pretože ich čaká večná odmena. To je Jeho plán.
Keby nebolo môjho veľkého Ochrancu, nemal by ma kto chrániť pred nástrahami tohto sveta i môjho tela a nikdy by mi nezažiarilo svetlo Pravdy... A čo ty, chceš sa tešiť spolu so mnou na to, čo žiadne oko nevidelo, čo žiadne ucho neslýchalo, čo žiadnemu človeku do srdca nevstúpilo?
...mala som aj chvíľky, kedy som rozmýšľala, či tento sloh profke skutočne odovzdám, ale potom som sa tak zastavila a uvedomila som si, že sa mám učiť aj iné veci, že už s týmto nechcem mrhať vzácnym časom, ako aj to, že sa mi už nechcelo špekulovať nad novým slohom... Bolo to také rozhodnutie – Odovzdám to! Nemala som čo stratiť, keďže to nebolo známkované, a teda, po tejto stránke nič neriskujem.
Tento sloh si prečítala nielen profka, ale aj moja spolužiačka a myslím si, že to malo na nich určité účinky, že si tento sloh použil Boh pre svoj plán. Rovnako Mu dôverujem, že sa Jeho slovo k Nemu nevráti prázdne: „Tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.“ (Iz 55, 11).
A odvtedy sa profka začala ku mne trošku inak správať a asi aj zmýšľať. A tak na záver ešte pravdivé slovo Božie: „Lebo sme vôňou Kristovou Bohu aj medzi tými, ktorí sú na ceste k spaseniu, aj medzi tými, ktorí sú na ceste do zahynutia; týmto vôňou smrti na smrť, tamtým vôňou života na život.“ (2Kor 2, 15-16)
Úvaha: Čo by som robila, keby Ťa nebolo?
Existuje Niekto, kto dáva všetkému život. On je život sám. Nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa i trváme. Sme stvorení na Jeho obraz, ale väčšina z nás to popiera. Nechceme uznať, že by mohol existovať Niekto väčší, ako sme my, Niekto absolútne dokonalý, nechceme Mu priznať Jeho pravý titul Kráľ kráľov a Pán pánov. A prečo? Naša pýcha sa stala priepasťou k Nemu...
Čo by som robila, keby Ho nebolo? Mojou rečou povedané, došla by som. Stratila by som zmysel života. Blúdila by som v tmách, zaslepená svojimi vlastnými, márnymi túžbami, snami, predstavami,... tak, ako väčšina ľudí v tomto svete. Vo svete plnom chaosu, vo svete, ktorému vládnu jeho žiadosti – žiadosť tela a žiadosť očí. A teda márnosť nad márnosť, ako hovorí Kazateľ, syn Dávidov. Akú márnosť mám na mysli? Márnosť sveta. Všetci sa za niečím ženieme, všetci sa o niečo usilujeme, všetci sa pre niečo namáhame. Či to nie je tak? Otázkou však zostáva, kto je naším navigátorom. Od koho pochádza naše rozhodnutie? Kto nás naviguje, kadiaľ ísť? Hľadáme Jeho vôľu, a či sa rozhodujeme po tele a krvi? Je naším navigátorom Boh, a či my sami? Keď sa človek vydá vlastnou cestou, cestou bez Neho, myslí si, že je slobodný, že ho nič neobmedzuje, že nikto nad ním nepanuje, a teda že si môže robiť, čo sám chce. Opak je pravdou... Panujú nad ním jeho žiadosti a túžby. Práve ony ním hýbu. Veď ukážte mi aspoň jedného telesne zmýšľajúceho človeka, ktorý by nechcel byť bohatý, krásny, úspešný, slávny, mocný, uznávaný?! Tieto túžby driemu v každom z nás, pretože sme v tele. Potom sa čudujeme a dušujeme, odkiaľ sa berie toľko zla, nenávisti, závisti, žiarlivosti, ohovárania, zvád, sporov, roztržiek, hádok... Veď povedzme si úprimne, koľko ľudí sa pri budovaní svojej cestičky k úspechu, ku sláve, pri budovaní svojej kariéry neštítilo siahnuť po takých prostriedkoch, ako sú klamstvo, podvody, intrigy, pretvárka, neúprimnosť... Dobre teda, dajme tomu, že sa z vás stal úspešný podnikateľ a zarobili ste kopu peňazí a máte mnoho majetku. Ale čo z toho, keď to nebudete môcť užívať večne? Je to len dočasné ako váš život. Chvíľu tu ste a o chvíľu nie, pominiete sa ako kvet trávy... Umierajú všetci, malí i veľkí, mladí či starí, chudobní i bohatí, menej múdri i tí najinteligentnejší... Tak to totiž zariadil Ten, ktorý všetko stvoril. On stanovil, že odmenou za hriech je smrť. Všetci raz umrieme, lebo všetci sme hriešni. Tí však, ktorí sa rozhodli neisť svojou vlastnou cestou, ktorí si vybrali správneho Navigátora, tých Boh vzkriesi pre večný život s Ním, tých Boh oslobodil od ich telesných žiadostí, tí sa nenamáhajú pre Neho na Jeho vinici zbytočne, pretože ich čaká večná odmena. To je Jeho plán.
Keby nebolo môjho veľkého Ochrancu, nemal by ma kto chrániť pred nástrahami tohto sveta i môjho tela a nikdy by mi nezažiarilo svetlo Pravdy... A čo ty, chceš sa tešiť spolu so mnou na to, čo žiadne oko nevidelo, čo žiadne ucho neslýchalo, čo žiadnemu človeku do srdca nevstúpilo?
...mala som aj chvíľky, kedy som rozmýšľala, či tento sloh profke skutočne odovzdám, ale potom som sa tak zastavila a uvedomila som si, že sa mám učiť aj iné veci, že už s týmto nechcem mrhať vzácnym časom, ako aj to, že sa mi už nechcelo špekulovať nad novým slohom... Bolo to také rozhodnutie – Odovzdám to! Nemala som čo stratiť, keďže to nebolo známkované, a teda, po tejto stránke nič neriskujem.
Tento sloh si prečítala nielen profka, ale aj moja spolužiačka a myslím si, že to malo na nich určité účinky, že si tento sloh použil Boh pre svoj plán. Rovnako Mu dôverujem, že sa Jeho slovo k Nemu nevráti prázdne: „Tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.“ (Iz 55, 11).
A odvtedy sa profka začala ku mne trošku inak správať a asi aj zmýšľať. A tak na záver ešte pravdivé slovo Božie: „Lebo sme vôňou Kristovou Bohu aj medzi tými, ktorí sú na ceste k spaseniu, aj medzi tými, ktorí sú na ceste do zahynutia; týmto vôňou smrti na smrť, tamtým vôňou života na život.“ (2Kor 2, 15-16)
Autor: Veronika Miková
