Haleluja, mám prácu!
Je to Boží zázrak, neveríte? V marci 2010 som si rozposlala žiadosti o zamestnanie. Odpoveď nebola žiadna. Učiteľku na prvý stupeň ZŠ asi v blízkom okolí nepotrebujú. Spolu s manželom sme sa modlili a prosili nášho Pána o pomoc a vedenie ako ďalej. Materská po piatich rokoch (2 roky so synom Samkom, 3 roky s dcérkou Sárkou) sa schyľovala ku koncu. Na učiteľské miesto sa najlepšie nastupuje v septembri so začiatkom školského roka. Zároveň sme mysleli aj na to, že cez prázdniny je na školách viac - menej hluché obdobie. Koho sme poznali, toho sme sa pýtali, či nevie o nejakej učiteľskej práci. Jedna sestra zo zboru nás potešila, že vie o jednom mieste, dokonca na škole hneď blízko, kde bývame, ale ako vychovávateľka v klube. Veľmi sme sa obaja potešili. Aj keď je pravda, keď som si to celé do dôsledkov uvedomila – práca poobede, keď doma máme malé deti – to je iné ako učiť. A čo naše fungovanie poobede v zbore, na fare? Tak som sa veru aj zľakla. „Pane Bože, to myslíš naozaj?“ Naďalej sme sa s manželom modlili, ďakovali Mu za všetko a vyznávali, že má náš život v rukách. My dvaja sme ľudsky ešte videli riešenie situácie aj v tom, že by nám Pán požehnal ďalšie dieťatko, ktorému by sme sa potešili, ale zatiaľ sa nič také nedialo. Prosili sme teda aj za dieťatko, ak je to Pánova vôľa v odovzdaní, že On vie najlepšie, čo je pre našu rodinku dobré. Moja práca, alebo ďalšia materská. Už prišiel začiatok júna 2010. Stále nič nové s vyhliadkami na moju prácu. Jediný pozitívny signál od Pána, ktorý sme vnímali, bolo prijatie Sárky od septembra do škôlky, aj napriek tomu, že škôlky sú preplnené a ona bude mať tri roky až v novembri.
Je predposledný deň školského roka a telefonuje mi naša nešťastná sestrička, že to miesto vychovávateľky sa na koniec nevytvorí. Takže zhasla aj posledná „známa iskierka“. Už som začala premýšľať aj nad tým, keď nie je práca, tak Sárka ešte nemusí ísť do skôlky, veď je malá. Ešte spí s plienkou, skoro nerozpráva, nik jej nerozumie... Nech si ešte užije doma, veď potom už kolobeh ranného vstávania neskončí (MŠ, ZŠ, SŠ, VŠ, práca). Možno Pán dá a vystačia nám financie aj potom. Prázdniny boli krásne, plné a rýchle. Občas ma mátala myšlienka, čo bude v septembri, ale Pán Boh zamestnával moju myseľ skoro na plné obrátky – výlety, koncerty, festivaly... Pomaly sme Sárku pripravovali na to, že pôjde do škôlky. Kúpili sme si vankúšik, ktorý tam bude mať, hrebienok, papučky... Maťko upriamoval moje občas zmiešané myšlienky na Božie Slovo, aby sme sa ho držali. Nech vaše áno nech je áno a nie nie (Jak 5, 12) to znamená, ak sme Sárinku prihlásili do škôlky, tak už nebudeme vymýšľať s nenastúpením a začne tak, ako má. Bez ohľadu na to, či mám alebo nemám prácu. Tým, že sa schyľovalo ku koncu prázdnin, naše modlitby boli trochu nástojčivejšie.
Bol posledný augustový týždeň. Učitelia nastupujú do škôl. Začína príprava tried, plánov, materiálov, organizačné porady... Ja som stále doma. Vymýšľam program počas dňa pre deti. O práci žiadne správy. Bábätko nečakáme. Pýtam sa Pána: „Tak ako to bude so mnou? Bude niečo, Pane?“. Deti sa začali ticho spolu hrať a ja som zobrala do rúk telefónny zoznam. Vyhľadala som telefónne čísla základných škôl a začala telefonovať. „Dobrý deň, nepotrebujete učiteľku na prvý stupeň? Hľadám si prácu.“ Ak nebolo zmenené číslo a niekto mi to zdvihol, tak odpoveď znela: „Nie. Napíšte si žiadosť, my si ju založíme.“ Prešla som asi tretinu škôl a deti už potrebovali moju prítomnosť a zmeniť činnosť. Takto prešli tri dni. Ja som ešte strážila jedného chlapčeka, lebo jeho rodičia potrebovali pomôcť až prišiel piatok ráno 27.8.2010. Opäť som zobrala telefónny zoznam, papier a pero. Vytáčala som čísla a prišla možnosť práce – v centre voľného času by MOŽNO niekoho zobrali. Ja sa pýtam Pána, či som veľmi nevďačná a preberavá, lebo toto je práca hlavne poobede a večer, kedy by som chcela byť s našimi deťmi a na zborových aktivitách. V tom mi telefonuje jedna sestrička zo zboru – učiteľka, že u nich by potrebovali pani učiteľku, ale do materskej školy, či by som nechcela. Opäť sa modlím a prosím, nech sa Boh nehnevá, odpustí mi moju nespokojnosť a pýtam sa, či toto je to, čo mi pripravil. Veď je to ďaleko (12km), buď skoro ráno, alebo poobede. Ale ak nič iné nie je ja budem vďačná aj za to. Opäť telefonujem. Detičky sa ani neviem ako hrajú, vo vnútri mi všetko vrie od nervozity. Cítim už veľký tlak, že sa už musí niečo stať, ale stále nič jasne nevidím. Ďalej to skúšam a telefonujem. „Dobrý deň, tu je školská jedáleň.“ Ja som sa mohla hneď rozlúčiť, ale so sklamaním a otupenosťou, že je to už jedno, opýtala som sa: „A neviete prosím, či nepotrebujú v škole učiteľku na prvý stupeň?“ – „Áno, potrebujú. Zavolajte ešte raz na toto číslo a zdvihne pani riaditeľka.“, znela odpoveď. Ja som si myslela, že to nie je ani pravda. Keď som sa po pár sekundách spamätala, naťukala som to isté číslo a čakám. Nič, dlho nik nedvíha. Myslím si že to bol nejaký chaos, chcem položiť a zrazu: „Prosím, základná škola Malachov.“ Doslovne zo seba vykokcem svoju frázu a je to pravda. Ono je to pravda, hľadajú učiteľku. Príde mi to neskutočné. Posielala som si tam žiadosť, manžel tam na konci školského roka telefonoval a hľadali len riaditeľku. A teraz mám prísť hneď (v piatok) na pohovor – prídu ešte aj iné záujemkyne. Super, sláva. Ale nepôjdem na pohovor s deťmi. Manžel je v práci, starká tiež, čo teraz? Pán Boh nám dal skvelú Božiu rodinku a jedna sestrička býva priamo v Malachove, má čas a je ochotná obe deti postrážiť. Pán Boh to má premyslené. Z pohovoru mám dobrý pocit. Boli milí, povedala som, čo viem, čo neviem. Prácu učiteľky mám rada a rozlúčili sme sa s tým, že mi do večera dajú vedieť, ako sa rozhodli.
Som doma, už je 17:00 hod. Chystáme sa s deťmi na mládež. Manžel je už na fare s dorasťákmi. Zrazu zvoní telefón. „Vybrali sme si vás. Môžeme sa stretnúť v pondelok v škole?“ A ja: „Naozaj? Ďakujem.“ – s úsmevom a s neopísateľným šťastím, radosťou a vďakou v srdci. Ďakujem Pane Bože. Tebe patrí všetka moja vďaka a chvála.
Je predposledný deň školského roka a telefonuje mi naša nešťastná sestrička, že to miesto vychovávateľky sa na koniec nevytvorí. Takže zhasla aj posledná „známa iskierka“. Už som začala premýšľať aj nad tým, keď nie je práca, tak Sárka ešte nemusí ísť do skôlky, veď je malá. Ešte spí s plienkou, skoro nerozpráva, nik jej nerozumie... Nech si ešte užije doma, veď potom už kolobeh ranného vstávania neskončí (MŠ, ZŠ, SŠ, VŠ, práca). Možno Pán dá a vystačia nám financie aj potom. Prázdniny boli krásne, plné a rýchle. Občas ma mátala myšlienka, čo bude v septembri, ale Pán Boh zamestnával moju myseľ skoro na plné obrátky – výlety, koncerty, festivaly... Pomaly sme Sárku pripravovali na to, že pôjde do škôlky. Kúpili sme si vankúšik, ktorý tam bude mať, hrebienok, papučky... Maťko upriamoval moje občas zmiešané myšlienky na Božie Slovo, aby sme sa ho držali. Nech vaše áno nech je áno a nie nie (Jak 5, 12) to znamená, ak sme Sárinku prihlásili do škôlky, tak už nebudeme vymýšľať s nenastúpením a začne tak, ako má. Bez ohľadu na to, či mám alebo nemám prácu. Tým, že sa schyľovalo ku koncu prázdnin, naše modlitby boli trochu nástojčivejšie.
Bol posledný augustový týždeň. Učitelia nastupujú do škôl. Začína príprava tried, plánov, materiálov, organizačné porady... Ja som stále doma. Vymýšľam program počas dňa pre deti. O práci žiadne správy. Bábätko nečakáme. Pýtam sa Pána: „Tak ako to bude so mnou? Bude niečo, Pane?“. Deti sa začali ticho spolu hrať a ja som zobrala do rúk telefónny zoznam. Vyhľadala som telefónne čísla základných škôl a začala telefonovať. „Dobrý deň, nepotrebujete učiteľku na prvý stupeň? Hľadám si prácu.“ Ak nebolo zmenené číslo a niekto mi to zdvihol, tak odpoveď znela: „Nie. Napíšte si žiadosť, my si ju založíme.“ Prešla som asi tretinu škôl a deti už potrebovali moju prítomnosť a zmeniť činnosť. Takto prešli tri dni. Ja som ešte strážila jedného chlapčeka, lebo jeho rodičia potrebovali pomôcť až prišiel piatok ráno 27.8.2010. Opäť som zobrala telefónny zoznam, papier a pero. Vytáčala som čísla a prišla možnosť práce – v centre voľného času by MOŽNO niekoho zobrali. Ja sa pýtam Pána, či som veľmi nevďačná a preberavá, lebo toto je práca hlavne poobede a večer, kedy by som chcela byť s našimi deťmi a na zborových aktivitách. V tom mi telefonuje jedna sestrička zo zboru – učiteľka, že u nich by potrebovali pani učiteľku, ale do materskej školy, či by som nechcela. Opäť sa modlím a prosím, nech sa Boh nehnevá, odpustí mi moju nespokojnosť a pýtam sa, či toto je to, čo mi pripravil. Veď je to ďaleko (12km), buď skoro ráno, alebo poobede. Ale ak nič iné nie je ja budem vďačná aj za to. Opäť telefonujem. Detičky sa ani neviem ako hrajú, vo vnútri mi všetko vrie od nervozity. Cítim už veľký tlak, že sa už musí niečo stať, ale stále nič jasne nevidím. Ďalej to skúšam a telefonujem. „Dobrý deň, tu je školská jedáleň.“ Ja som sa mohla hneď rozlúčiť, ale so sklamaním a otupenosťou, že je to už jedno, opýtala som sa: „A neviete prosím, či nepotrebujú v škole učiteľku na prvý stupeň?“ – „Áno, potrebujú. Zavolajte ešte raz na toto číslo a zdvihne pani riaditeľka.“, znela odpoveď. Ja som si myslela, že to nie je ani pravda. Keď som sa po pár sekundách spamätala, naťukala som to isté číslo a čakám. Nič, dlho nik nedvíha. Myslím si že to bol nejaký chaos, chcem položiť a zrazu: „Prosím, základná škola Malachov.“ Doslovne zo seba vykokcem svoju frázu a je to pravda. Ono je to pravda, hľadajú učiteľku. Príde mi to neskutočné. Posielala som si tam žiadosť, manžel tam na konci školského roka telefonoval a hľadali len riaditeľku. A teraz mám prísť hneď (v piatok) na pohovor – prídu ešte aj iné záujemkyne. Super, sláva. Ale nepôjdem na pohovor s deťmi. Manžel je v práci, starká tiež, čo teraz? Pán Boh nám dal skvelú Božiu rodinku a jedna sestrička býva priamo v Malachove, má čas a je ochotná obe deti postrážiť. Pán Boh to má premyslené. Z pohovoru mám dobrý pocit. Boli milí, povedala som, čo viem, čo neviem. Prácu učiteľky mám rada a rozlúčili sme sa s tým, že mi do večera dajú vedieť, ako sa rozhodli.
Som doma, už je 17:00 hod. Chystáme sa s deťmi na mládež. Manžel je už na fare s dorasťákmi. Zrazu zvoní telefón. „Vybrali sme si vás. Môžeme sa stretnúť v pondelok v škole?“ A ja: „Naozaj? Ďakujem.“ – s úsmevom a s neopísateľným šťastím, radosťou a vďakou v srdci. Ďakujem Pane Bože. Tebe patrí všetka moja vďaka a chvála.
Autor: Evka Drienovská
