Skôr, ako Vám niečo vypoviem o sebe, tak Vám chcem povedať, že to najdôležitejšie v mojom živote z pohľadu kresťana, je moc modlitby vo väzbe na pravdivosť, reálnosť a neskutočnú obsiažnosť Božieho slova, ktoré prehovára do všetkých oblastí môjho života.
Narodil som sa v kresťanskej rodine v roku 1953 v Opave v Českej republike, kde môj otec pracoval ako konštruktér a vývojový pracovník pre výrobu zariadení a strojov do baní. Mama bola učiteľka. Som prostredný z piatich detí. Chudobné a skromné pomery, v ktorých som vyrastal, nás ako celú rodinu viedli k súdržnosti a spolupatričnosti. Pre pomery, ktoré v tom čase boli, sme si privyrábali pestovaním ovocia a zeleniny, ale aj tak to všetko nestačilo k tomu, aby to pokrylo náklady sedemčlennej rodiny.
Dôvodom bola skutočnosť, že otcovi, ktorý slúžil ako laický kazateľ, 2 x v období niekoľkých rokov znížili plat a presúvali ho na menej platenú prácu a mamu ako aprobovanú učiťeľku pre dislektikov zo školstva prepustili a skončila ako pomocná pracovná sila v domove dôchodcov. Došlo to až tak ďaleko, že sme neboli schopní platiť splátky za trojizbový domček, kde sa navyše prisťahovala stará mama z Prahy. Hrozilo vysťahovanie do sociálnych núdzových bytov, ktoré sa podobali na cigánske štvrte. A to nevravím o tej skutočnosti, že náš jedálny listok bol naozaj skromný. Mäso bolo raz do týždňa v nedeľu, a to bol zajac z domáceho chovu. To všetko však naša mama vedela tak eliminovať, že sme túto situáciu ako deti nijako dramaticky neprežívali. Ťarchu tohto všetkého som začal chápať, keď som počul vrúcne modlitby rodičov a starej mamy za Božiu pomoc a tá sa naozaj dostavila. Jedna kresťanská rodina z Rakúska sa dozvedela o tejto situácii a finančne nám určitú dobu vypomáhala. Zázračným spôsobom sa nám začalo dariť aj v predaji ovocia a zeleniny. Na tom všetkom bolo úžasné to, že my sme ako deti neprežívali napätie ani nervozitu, naopak, vždy po rannej pobožnosti mama povedala. „Nebudeme se bát, vždyť Bůh o tom ví a ten určitě řešení najde!“
Rodičia už nežijú, moja mama zomrela v 77. roku života a môj otec pred mesiacom pri nedožitých deväťdesiatich rokoch. Domček máme doteraz a vždy, keď docestujem do rodného mesta a prídem domov, ďakujem nášmu nebeskému Otcovi za dom, ktorý nám zachoval a stal sa domom modlitby. A za tú úžasnú vec, že ma hlavne moja mama a stará mama naučili modliť sa a v jednoduchosti tej doby prijať Pána Ježiša do svojho života, ako osobného Spasiteľa a Vykupiteľa s istotu odpustenia hriechov a večného života.
Dôvodom bola skutočnosť, že otcovi, ktorý slúžil ako laický kazateľ, 2 x v období niekoľkých rokov znížili plat a presúvali ho na menej platenú prácu a mamu ako aprobovanú učiťeľku pre dislektikov zo školstva prepustili a skončila ako pomocná pracovná sila v domove dôchodcov. Došlo to až tak ďaleko, že sme neboli schopní platiť splátky za trojizbový domček, kde sa navyše prisťahovala stará mama z Prahy. Hrozilo vysťahovanie do sociálnych núdzových bytov, ktoré sa podobali na cigánske štvrte. A to nevravím o tej skutočnosti, že náš jedálny listok bol naozaj skromný. Mäso bolo raz do týždňa v nedeľu, a to bol zajac z domáceho chovu. To všetko však naša mama vedela tak eliminovať, že sme túto situáciu ako deti nijako dramaticky neprežívali. Ťarchu tohto všetkého som začal chápať, keď som počul vrúcne modlitby rodičov a starej mamy za Božiu pomoc a tá sa naozaj dostavila. Jedna kresťanská rodina z Rakúska sa dozvedela o tejto situácii a finančne nám určitú dobu vypomáhala. Zázračným spôsobom sa nám začalo dariť aj v predaji ovocia a zeleniny. Na tom všetkom bolo úžasné to, že my sme ako deti neprežívali napätie ani nervozitu, naopak, vždy po rannej pobožnosti mama povedala. „Nebudeme se bát, vždyť Bůh o tom ví a ten určitě řešení najde!“
Rodičia už nežijú, moja mama zomrela v 77. roku života a môj otec pred mesiacom pri nedožitých deväťdesiatich rokoch. Domček máme doteraz a vždy, keď docestujem do rodného mesta a prídem domov, ďakujem nášmu nebeskému Otcovi za dom, ktorý nám zachoval a stal sa domom modlitby. A za tú úžasnú vec, že ma hlavne moja mama a stará mama naučili modliť sa a v jednoduchosti tej doby prijať Pána Ježiša do svojho života, ako osobného Spasiteľa a Vykupiteľa s istotu odpustenia hriechov a večného života.
Takýchto skúseností z detstva mám naozaj veľa. A jedno, s čím som odchádzal do života a z rodného domu, bola určite istota, že pre Boha neexistujú situácie, v ktorých nemá riešenie a v ktorých by Ti povedal : „Nemám pre Teba riešenie“. Toto spolu s prácou a s hospodárením s časom, ktorý nám bol zverený - k čomu ma viedli rodičia, som si priniesol do života.
Autor: Zdeněk David
