Chcela by som Vám priblížiť, ako sa o mňa postaral Pán v piatok 5. 11. 2010. Aby ste ma tak trochu pochopili, je potrebné uviesť Vás do deja.
Z Božej milosti chodím na vysokú školu – poznámka na margo - často zvyknem vravievať – ako som sa s Božou pomocou dostala na VŠ, tak s Božou pomocou na nej aj zotrvám a s Božou pomocou ju aj skončím. Je to škola dosť náročná, o tomto jej“renomé“som už dosť počula...
Z Božej milosti chodím na vysokú školu – poznámka na margo - často zvyknem vravievať – ako som sa s Božou pomocou dostala na VŠ, tak s Božou pomocou na nej aj zotrvám a s Božou pomocou ju aj skončím. Je to škola dosť náročná, o tomto jej“renomé“som už dosť počula...
No a teraz k podstate veci. V tento incidentný deň som mala písomku z matiky, na tom by nebolo nič čudné, ale... Kým začnem, ešte spresním, že som skončila obchodnú akadémiu z Božej milosti (tiež matury boli predivné...) a na obchodnej akadémii je matika oproti gymnáziu veľmi slabá... S týmto faktom som rátala a vedela som, že sa mi bude treba veľa učiť, aby som to dobehla a nezaostávala za gymnazistami... Ako je to u mňa zvykom, poctivo a seriózne som sa učila, avšak sama by som to určite nezvládla, Boh si použil jednu sestru z nášho zboru, ktorá má matiku v malíčku. Týmto jej chcem veľmi poďakovať za čas, ktorý mi venovala a za jej ochotné srdce pomôcť mi. Toto však nie je cieľ môjho svedectva.
Nastal deň D. Keď som sa ráno zobudila, mala som na mysli iba jeden cieľ = spraviť matiku, odbaviť si túto povinnosť a mať pokoj. Keďže v piatok väčšina vysokoškolákov do školy nechodí, na internete som si vyhľadala, kedy mi pôjde autobus. Aj v autobuse myšlienka spraviť matiku cestovala spolu so mnou a pomaly prichádzala na mňa nervozita. Neočakávala som, že by som niekoho známeho v tento čas stretla, i keď len takých známych mám celkom dosť. A predsa sa niekto našiel. Keď daný človek nastupoval do autobusu, váhala som, či sa mu mám prihovoriť, keďže som si nebola istá, že ma spozná. Ak si dobre pamätám, videli sme sa iba niekoľkokrát a to umocňovalo moju neistotu. Takže som to nechala tak a cestovala som si autobusom ďalej... Cestou mi však vŕtalo hlavou, či som sa mu predsa len nemala prihovoriť. Keď som vystúpila z autobusu, oslovil ma, nečakala som to... A tak sme sa začali spolu zhovárať, ja som vyzvedala, odkiaľ a kam ide, čo porába, ja to volám ľudsky sa zaujímať o človeka. A potom som sa ho opýtala, či má dnes o 18:00 hod čas a či sa nechce zasmiať. V tento piatok mal slovo na mládeži Peťo Lapín a tí, ktorí na mládeži boli, vedia, čo tým myslím... No a už to potom išlo – prišla reč na Boha a na to, ako s Ním žijem a riešim veci vo svojom živote. Uvedomila som si, že daný človek je ochotný ma vypočuť, čo sa mi nestáva často alebo skôr vôbec. A tak som hovorila o Bohu, o Ježišovi, ako som cítila a ako som prijala z Jeho slova. Keď som mu to takto rozprávala, bola som až prekvapená, čo mu hovorím, keďže zvyčajne na to, žiaľ, ani nemyslím... a preto z toho vyvodzujem, že tieto veci mi jednoducho oživoval Duch Svätý... Debatovala by som s ním ďalej, no nakoniec som sa musela rozlúčiť, keďže som musela ísť na písomku z matiky...
Je úžasné, ako sa mi úplne prepla myseľ z matiky na svedectvo o živom Bohu. Toto som v piatkovom pláne nemala, ale bolo to v pláne Božom... Daný človek síce na mládež neprišiel, sranda bola aj tak, ale som si istá, že Boh mi ho neposlal do autobusu náhodne. Verím totiž, že veci sa náhodou nedejú, vždy ich má pod palcom On všemohúci a vševedúci. A ešte čosi – Boh zobral vtedy aj môj stres z matiky, naplnil ma radosťou, chválou, pokojom a úžasne sa postaral aj o písomku.
Ďakujem Ti, Pane môj, že sa o mňa takto skvelo a predivne staráš, aj keď nie vždy viem, kadiaľ mám kráčať nie vždy kráčam tak, ako sa Tebe páči, si pri mne, aj keď padám...
No viem, že Ty mi ruku podať túžiš, z biedy hriechu vždy rád ma vyslobodíš, svetlo mojej ceste dávaš, v duši pokoj zanechávaš. Nech je naveky zvelebené a oslávené Tvoje sväté meno.
Nastal deň D. Keď som sa ráno zobudila, mala som na mysli iba jeden cieľ = spraviť matiku, odbaviť si túto povinnosť a mať pokoj. Keďže v piatok väčšina vysokoškolákov do školy nechodí, na internete som si vyhľadala, kedy mi pôjde autobus. Aj v autobuse myšlienka spraviť matiku cestovala spolu so mnou a pomaly prichádzala na mňa nervozita. Neočakávala som, že by som niekoho známeho v tento čas stretla, i keď len takých známych mám celkom dosť. A predsa sa niekto našiel. Keď daný človek nastupoval do autobusu, váhala som, či sa mu mám prihovoriť, keďže som si nebola istá, že ma spozná. Ak si dobre pamätám, videli sme sa iba niekoľkokrát a to umocňovalo moju neistotu. Takže som to nechala tak a cestovala som si autobusom ďalej... Cestou mi však vŕtalo hlavou, či som sa mu predsa len nemala prihovoriť. Keď som vystúpila z autobusu, oslovil ma, nečakala som to... A tak sme sa začali spolu zhovárať, ja som vyzvedala, odkiaľ a kam ide, čo porába, ja to volám ľudsky sa zaujímať o človeka. A potom som sa ho opýtala, či má dnes o 18:00 hod čas a či sa nechce zasmiať. V tento piatok mal slovo na mládeži Peťo Lapín a tí, ktorí na mládeži boli, vedia, čo tým myslím... No a už to potom išlo – prišla reč na Boha a na to, ako s Ním žijem a riešim veci vo svojom živote. Uvedomila som si, že daný človek je ochotný ma vypočuť, čo sa mi nestáva často alebo skôr vôbec. A tak som hovorila o Bohu, o Ježišovi, ako som cítila a ako som prijala z Jeho slova. Keď som mu to takto rozprávala, bola som až prekvapená, čo mu hovorím, keďže zvyčajne na to, žiaľ, ani nemyslím... a preto z toho vyvodzujem, že tieto veci mi jednoducho oživoval Duch Svätý... Debatovala by som s ním ďalej, no nakoniec som sa musela rozlúčiť, keďže som musela ísť na písomku z matiky...
Je úžasné, ako sa mi úplne prepla myseľ z matiky na svedectvo o živom Bohu. Toto som v piatkovom pláne nemala, ale bolo to v pláne Božom... Daný človek síce na mládež neprišiel, sranda bola aj tak, ale som si istá, že Boh mi ho neposlal do autobusu náhodne. Verím totiž, že veci sa náhodou nedejú, vždy ich má pod palcom On všemohúci a vševedúci. A ešte čosi – Boh zobral vtedy aj môj stres z matiky, naplnil ma radosťou, chválou, pokojom a úžasne sa postaral aj o písomku.
Ďakujem Ti, Pane môj, že sa o mňa takto skvelo a predivne staráš, aj keď nie vždy viem, kadiaľ mám kráčať nie vždy kráčam tak, ako sa Tebe páči, si pri mne, aj keď padám...
No viem, že Ty mi ruku podať túžiš, z biedy hriechu vždy rád ma vyslobodíš, svetlo mojej ceste dávaš, v duši pokoj zanechávaš. Nech je naveky zvelebené a oslávené Tvoje sväté meno.
Autor: Veronika Miková
