Pred dvomi rokmi, to som ešte chodila na základnú školu, som pomaly začala rozmýšľať nad strednou. Nemala som žiadnu presnú predstavu. Veľmi ma upútala škola, kde začal chodiť môj starší brat Filip. Bolo to evanjelické gymnázium v Tisovci (EGT). Zdalo sa mi, že by to mohlo byť celkom fajn, veď som chcela študovať jazyky a ešte je aj evanjelické...
Tam predsa budú mnohé duchovné aktivity. Musela by som síce bývať na internáte, lebo je to dosť ďaleko, ale veď by to nemuselo byť také zlé. Ešte som nebola úplne rozhodnutá, či by som šla, ale chcela som ísť aspoň na prijímacie pohovory – veď za to nič nedám. Samozrejme, nerozhodovala som sa sama. Veľa som sa za to modlila a čím viac sa blížili prijímacie skúšky, tým intenzívnejšie som prosila Boha, aby mi dal vedieť, čo je Jeho vôľa. Prijímačky sa blížili a odpoveď neprichádzala. Prišiel deň prijímačiek a ja som stále nebola rozhodnutá. Aké veľké prekvapenie pre mňa bolo, keď som sa dozvedela, že ma prijali a nie len to, ale aj, že som prijímačky spravila najlepšie. Nemohla som tomu uveriť. Ešte niekoľkokrát som si túto informáciu skontrolovala, aby som si bola istá. A vtedy mi to došlo. Toto bola tá odpoveď. Boh mi to dal poznať veľmi jedinečným spôsobom – vôbec som to nečakala.
Nasledoval zápis a ani neviem ako a bol koniec augusta. Prázdniny som vyplnila aj modlitbami za nasledujúci školský rok. Tak veľmi som túžila mať veriacu spolubývajúcu. Spolubývajúcu, s ktorou by sme sa mohli porozprávať aj o viere. Tiež som sa modlila za spolužiakov a za odvahu byť jasným svetlom - či už v škole alebo na internáte. Prišiel prvý september a ja som si pomaly začala baliť veci. Pamätám si ešte, ako sme sa spoločne ako rodina po obede modlili za nasledujúci školský rok a teda aj za mňa, najmä za ten život na internáte. Krátko potom sme naložili ruksaky a tašky do auta a vyrazili sme do Tisovca.
Školský rok sa začal ako každý iný slávnostnými bohoslužbami. Hneď po nich som si išla zložiť veci na intrák. Keď som prišla na izbu, ostatné spolubývajúce tam už boli. Keďže som sa pred začiatkom školského roka modlila za veriacu spolubývajúcu, očakávala som, že ju naozaj budem mať. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že všetky moje spolubývajúce sú neveriace. Ďalej som sa dozvedela, že moje spolubývajúce prišli na EGT len kvôli internátu, aby neboli pod dohľadom rodičov. Robili veci, s ktorými som nesúhlasila. Mali sme aj kvôli tomu rôzne nezhody. Nešlo mi to do hlavy. Veď ak ma Boh zavolal na túto školu prečo tu mám takéto problémy? Prečo aj keď som sa modlila za veriacu spolubývajúcu, som ju nedostala? Napokon som sa rozhodla, že sa presťahujem na inú izbu. Ani tieto spolubývajúce síce neboli veriace, ale vychádzali sme spolu dobre.
Dni ubiehali a začala som spoznávať aj iných ľudí na internáte a v škole. Tým, že to bolo evanjelické gymnázium, som očakávala, že tam bude viac kresťanov ako na iných školách. Veľmi rýchlo som zistila, že som jediná veriaca v triede, a že sme asi iba 4 v celom ročníku. Ale aj keď som dostala oveľa menej, ako som čakala, aspoň som sa naučila si to vážiť.
Aj keď začiatky boli ťažké, veľa som sa toho naučila. A nemyslím tým to, čo som sa naučila na hodinách v škole. Mnohokrát som musela svedčiť, a to hlavne na začiatku vôbec nebolo ľahké – ako každý, aj ja som chcela zapadnúť do kolektívu. Keď som bola na základnej škole, až tak často sme sa o viere nerozprávali. Teraz však keď som bývala so spolužiakmi celé dni, častejšie sme sa rozprávali o viere. Ale bola to úžasná príležitosť byť svetlom pre druhých ľudí. Naučila som sa žiť s neveriacimi ľuďmi bez toho, aby som sa im pripodobňovala. Často bolo a aj je ťažké postaviť sa davu a byť iná, ale s Božou pomocou sa to učím a verím, že to nejako ovplyvní aj mojich spolužiakov.
No nech boli začiatky akokoľvek ťažké, teraz sa na to pozerám ako na čas, kedy som sa musela oveľa viac spoliehať na Boha a to ma dosť to posunulo dopredu aj vo vzťahu k Nemu. Keď sa teraz pozerám dozadu, vnímam to ako skúšku, cez ktorú ma Boh naučil mnohé veci.
Teraz bývam na priváte s piatimi super babami. Som za ne naozaj vďačná, pretože aj keď väčšina nie sú veriace, mnohokrát mi pomohli, povzbudili ma a zažívame spolu super zážitky. Vnímam to ako úžasný Boží dar a nesmierne si ho vážim. Už sa neviem dočkať, čo má Boh pre mňa pripravené na tento rok.
Nasledoval zápis a ani neviem ako a bol koniec augusta. Prázdniny som vyplnila aj modlitbami za nasledujúci školský rok. Tak veľmi som túžila mať veriacu spolubývajúcu. Spolubývajúcu, s ktorou by sme sa mohli porozprávať aj o viere. Tiež som sa modlila za spolužiakov a za odvahu byť jasným svetlom - či už v škole alebo na internáte. Prišiel prvý september a ja som si pomaly začala baliť veci. Pamätám si ešte, ako sme sa spoločne ako rodina po obede modlili za nasledujúci školský rok a teda aj za mňa, najmä za ten život na internáte. Krátko potom sme naložili ruksaky a tašky do auta a vyrazili sme do Tisovca.
Školský rok sa začal ako každý iný slávnostnými bohoslužbami. Hneď po nich som si išla zložiť veci na intrák. Keď som prišla na izbu, ostatné spolubývajúce tam už boli. Keďže som sa pred začiatkom školského roka modlila za veriacu spolubývajúcu, očakávala som, že ju naozaj budem mať. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že všetky moje spolubývajúce sú neveriace. Ďalej som sa dozvedela, že moje spolubývajúce prišli na EGT len kvôli internátu, aby neboli pod dohľadom rodičov. Robili veci, s ktorými som nesúhlasila. Mali sme aj kvôli tomu rôzne nezhody. Nešlo mi to do hlavy. Veď ak ma Boh zavolal na túto školu prečo tu mám takéto problémy? Prečo aj keď som sa modlila za veriacu spolubývajúcu, som ju nedostala? Napokon som sa rozhodla, že sa presťahujem na inú izbu. Ani tieto spolubývajúce síce neboli veriace, ale vychádzali sme spolu dobre.
Dni ubiehali a začala som spoznávať aj iných ľudí na internáte a v škole. Tým, že to bolo evanjelické gymnázium, som očakávala, že tam bude viac kresťanov ako na iných školách. Veľmi rýchlo som zistila, že som jediná veriaca v triede, a že sme asi iba 4 v celom ročníku. Ale aj keď som dostala oveľa menej, ako som čakala, aspoň som sa naučila si to vážiť.
Aj keď začiatky boli ťažké, veľa som sa toho naučila. A nemyslím tým to, čo som sa naučila na hodinách v škole. Mnohokrát som musela svedčiť, a to hlavne na začiatku vôbec nebolo ľahké – ako každý, aj ja som chcela zapadnúť do kolektívu. Keď som bola na základnej škole, až tak často sme sa o viere nerozprávali. Teraz však keď som bývala so spolužiakmi celé dni, častejšie sme sa rozprávali o viere. Ale bola to úžasná príležitosť byť svetlom pre druhých ľudí. Naučila som sa žiť s neveriacimi ľuďmi bez toho, aby som sa im pripodobňovala. Často bolo a aj je ťažké postaviť sa davu a byť iná, ale s Božou pomocou sa to učím a verím, že to nejako ovplyvní aj mojich spolužiakov.
No nech boli začiatky akokoľvek ťažké, teraz sa na to pozerám ako na čas, kedy som sa musela oveľa viac spoliehať na Boha a to ma dosť to posunulo dopredu aj vo vzťahu k Nemu. Keď sa teraz pozerám dozadu, vnímam to ako skúšku, cez ktorú ma Boh naučil mnohé veci.
Teraz bývam na priváte s piatimi super babami. Som za ne naozaj vďačná, pretože aj keď väčšina nie sú veriace, mnohokrát mi pomohli, povzbudili ma a zažívame spolu super zážitky. Vnímam to ako úžasný Boží dar a nesmierne si ho vážim. Už sa neviem dočkať, čo má Boh pre mňa pripravené na tento rok.
Autor: Danda Sochorová
