Niektorí z Vás už poznajú môj príbeh, ktorý som hovoril na jednej mládeži o tom, ako som sa dostal na jednu ťažkú križovatku v živote.
V roku 2008, keď som ešte chodieval veľmi nepravidelne do kostola a vždy len v nedeľu, bolo moje manželstvo v troskách. Mal som pocit, že som na konci svojich možností. Vtedy sme boli s mojou manželkou spolu piaty rok. Dospeli sme do stavu, že sme sa nedokázali na ničom zhodnúť a všetko vyvolávalo len nové hádky. Každý mal svoju pravdu a nechceli sme ustupovať zo svojich postojov. Nezhody spočívali z chodu domácnosti, zo zariadenia si života a životného štýlu, mali sme už dieťa, ktoré je pre začínajúcich rodičov tiež skúškou súdržnosti. Mali sme rozdielne názory a akoby sme o nich nechceli diskutovať.
V roku 2008, keď som ešte chodieval veľmi nepravidelne do kostola a vždy len v nedeľu, bolo moje manželstvo v troskách. Mal som pocit, že som na konci svojich možností. Vtedy sme boli s mojou manželkou spolu piaty rok. Dospeli sme do stavu, že sme sa nedokázali na ničom zhodnúť a všetko vyvolávalo len nové hádky. Každý mal svoju pravdu a nechceli sme ustupovať zo svojich postojov. Nezhody spočívali z chodu domácnosti, zo zariadenia si života a životného štýlu, mali sme už dieťa, ktoré je pre začínajúcich rodičov tiež skúškou súdržnosti. Mali sme rozdielne názory a akoby sme o nich nechceli diskutovať.
Veľkým skokom do odcudzenia bolo zdôverenie sa s mojimi pocitmi neveriacim ľuďom, prevažne z práce. Väčšina z nich ma strašne ľutovala a dávala mi samozrejme za pravdu. Takýto zdanlivo nestranní pozorovatelia a poradcovia mi radili, aby som si život neničil a rozviedol sa. Sľub pred Bohom, ktorý som nechcel porušiť, bol pre nich niečo divné a neznáme. Keď sa niekomu sťažujeme a on nepozná obe strany, schyľuje sa vždy k tomu, že nám dá za pravdu vo všetkom... Akokoľvek som sa tomu bránil, začal som nad rozvodom naozaj premýšľať.
Teraz si uvedomujem, že moji radcovia mi veľmi lichotili, že mám život pred sebou a mám ho zmeniť. Na jednej strane sa mi to veľmi páčilo, predstavy o inom živote, rýchlo sa uvoľniť z problémov a byť voľný. Na druhej strane som mal v hlave Božie slovo od Pána Ježiša: "...čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!". Stále som sa snažil nahovárať si, že je to asi Božia vôľa, že to mám takto riešiť, všetky moje pocity ma tam viedli. Božie Slovo sa však s mojimi pocitmi nezhodovalo, a preto som mal pochybnosti. Vďaka Bohu za milosť, že som sa nedal úplne oklamať svojimi pocitmi. Napriek všetkému, čo som mal v hlave, som sa stále modlil a modlil, najmä zo strachu, že je to všetko nesprávne rozhodnutie.
Po čase strávenom v modlitbách som si uvedomil, že ak aj urobím takýto rázny rez, nič sa tým nevyrieši, nik z nás nebude nikdy šťastný. Rozbitá rodina sa už nedá nijako NIKDY zlepiť, stále viac a viac som si uvedomoval svoj život, aký som ho mal ako dieťa z rozvedenej rodiny. Všetky tie hypotézy mi chodili hlavou, ale stále viac a viac som sa modlil. Po čase som sa začal modliť inak - nie či sa mám rozviesť, ale aby sa to vyriešilo. Keďže témy z bežného života nás rozdeľovali, rozprávali sme sa väčšinou o tom, čo bolo na vyučovaní v kostole v nedeľu.
Približne po roku akoby neriešenia našej krízy sme si uvedomili, že všetko akosi prešlo samo, lebo pri rozhovoroch o biblických témach, sme si postupne začali hovoriť veci, ktoré nám vadia, ktoré sme predtým len v sebe zhromažďovali a dusili. Pri takýchto rozhovoroch už sme mávali trochu iné postoje a prestali sme sa pri tom hádať. Takýmito diskusiami sme rozmotali náš problém a vysvetlilo sa mnoho domnienok, niektoré veci boli myslené inak ako sa pochopili... Jedno veľké nedorozumenie, na ktoré sa nabalili hádky a neochota ustúpiť. Diskusie prerástli naspäť do lásky a spomenutia si, áno preto Ťa mám rád. Náš vzťah sa spevnil a prehĺbil.
Dnes s odstupom času vidím, že asi každé manželstvo prechádza stavmi, kedy sú aj ťažké chvíle, nadarmo sa pred Bohom nesľubuje „v dobrom i zlom“. Naučil som sa, že je nutné hovoriť o problémoch otvorene a priamo s osobou, ktorej sa to týka a nie sa sťažovať poslucháčom, ktorí z toho mali častokrát aj zábavu. Nejasnosti a nevysvetlené veci nastavané na seba počas niekoľkých rokov vždy padnú. Potom nami už vládnu len emócie.
Preto si myslím, že rozvod nie je riešenie, ale je to skôr podvod, ako sa dajú nezhody v manželstve vyriešiť rýchlo, rázne a definitívne, no pod nátlakom emócií. Veď čo nasleduje potom? Samota bez rodiny, bez ženy, bez detí,.. celý život zostane prázdny. Alebo zakladať si novú rodinu? Deti budú mať nového otca/matku, ktorého nežiadali, okrem toho bude za nimi chodiť ich pravý rodič, ktorý má zase na to zo zákona nárok a deťom sa začína život plný zmätku a plaču. Šťastné životné chvíle ako konfirmácia, stužková, svadba... sa zmenia na zvady, kto tam má prísť a kto tam patrí, či vychovávateľ, či pokrvný rodič, či všetci? „Preto opustí človek otca i matku [a bude sa pridŕžať svojej manželky] a budú dvaja jedno telo; takže už nie sú dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!“ (Mar 10:7)
Dnes ďakujem Bohu za Jeho milosť, že som to rozhodnutie neurobil, že som nezostal bez rodiny, a že moje deti nevychováva niekto iný, že som svoje miesto v rodine nedaroval niekomu inému. Že som pre svoju chvíľkovú citovú nestabilitu nezničil život sebe, môjmu synovi a mojej manželke. Že som nezostal sám, lebo neviem čo by som... robil? Preto každému, kto má podobné úmysly, ako som mal ja, radím, aby čakal, modlil sa a s ničím sa radikálne nenáhlil. Modlitba a čas.
Teraz si uvedomujem, že moji radcovia mi veľmi lichotili, že mám život pred sebou a mám ho zmeniť. Na jednej strane sa mi to veľmi páčilo, predstavy o inom živote, rýchlo sa uvoľniť z problémov a byť voľný. Na druhej strane som mal v hlave Božie slovo od Pána Ježiša: "...čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!". Stále som sa snažil nahovárať si, že je to asi Božia vôľa, že to mám takto riešiť, všetky moje pocity ma tam viedli. Božie Slovo sa však s mojimi pocitmi nezhodovalo, a preto som mal pochybnosti. Vďaka Bohu za milosť, že som sa nedal úplne oklamať svojimi pocitmi. Napriek všetkému, čo som mal v hlave, som sa stále modlil a modlil, najmä zo strachu, že je to všetko nesprávne rozhodnutie.
Po čase strávenom v modlitbách som si uvedomil, že ak aj urobím takýto rázny rez, nič sa tým nevyrieši, nik z nás nebude nikdy šťastný. Rozbitá rodina sa už nedá nijako NIKDY zlepiť, stále viac a viac som si uvedomoval svoj život, aký som ho mal ako dieťa z rozvedenej rodiny. Všetky tie hypotézy mi chodili hlavou, ale stále viac a viac som sa modlil. Po čase som sa začal modliť inak - nie či sa mám rozviesť, ale aby sa to vyriešilo. Keďže témy z bežného života nás rozdeľovali, rozprávali sme sa väčšinou o tom, čo bolo na vyučovaní v kostole v nedeľu.
Približne po roku akoby neriešenia našej krízy sme si uvedomili, že všetko akosi prešlo samo, lebo pri rozhovoroch o biblických témach, sme si postupne začali hovoriť veci, ktoré nám vadia, ktoré sme predtým len v sebe zhromažďovali a dusili. Pri takýchto rozhovoroch už sme mávali trochu iné postoje a prestali sme sa pri tom hádať. Takýmito diskusiami sme rozmotali náš problém a vysvetlilo sa mnoho domnienok, niektoré veci boli myslené inak ako sa pochopili... Jedno veľké nedorozumenie, na ktoré sa nabalili hádky a neochota ustúpiť. Diskusie prerástli naspäť do lásky a spomenutia si, áno preto Ťa mám rád. Náš vzťah sa spevnil a prehĺbil.
Dnes s odstupom času vidím, že asi každé manželstvo prechádza stavmi, kedy sú aj ťažké chvíle, nadarmo sa pred Bohom nesľubuje „v dobrom i zlom“. Naučil som sa, že je nutné hovoriť o problémoch otvorene a priamo s osobou, ktorej sa to týka a nie sa sťažovať poslucháčom, ktorí z toho mali častokrát aj zábavu. Nejasnosti a nevysvetlené veci nastavané na seba počas niekoľkých rokov vždy padnú. Potom nami už vládnu len emócie.
Preto si myslím, že rozvod nie je riešenie, ale je to skôr podvod, ako sa dajú nezhody v manželstve vyriešiť rýchlo, rázne a definitívne, no pod nátlakom emócií. Veď čo nasleduje potom? Samota bez rodiny, bez ženy, bez detí,.. celý život zostane prázdny. Alebo zakladať si novú rodinu? Deti budú mať nového otca/matku, ktorého nežiadali, okrem toho bude za nimi chodiť ich pravý rodič, ktorý má zase na to zo zákona nárok a deťom sa začína život plný zmätku a plaču. Šťastné životné chvíle ako konfirmácia, stužková, svadba... sa zmenia na zvady, kto tam má prísť a kto tam patrí, či vychovávateľ, či pokrvný rodič, či všetci? „Preto opustí človek otca i matku [a bude sa pridŕžať svojej manželky] a budú dvaja jedno telo; takže už nie sú dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!“ (Mar 10:7)
Dnes ďakujem Bohu za Jeho milosť, že som to rozhodnutie neurobil, že som nezostal bez rodiny, a že moje deti nevychováva niekto iný, že som svoje miesto v rodine nedaroval niekomu inému. Že som pre svoju chvíľkovú citovú nestabilitu nezničil život sebe, môjmu synovi a mojej manželke. Že som nezostal sám, lebo neviem čo by som... robil? Preto každému, kto má podobné úmysly, ako som mal ja, radím, aby čakal, modlil sa a s ničím sa radikálne nenáhlil. Modlitba a čas.
Autor: Janko Chmelík
