Kedysi bola mládež jedna veľká skupina rôznych generácií, slobodných i mladých rodín s ich malými potomkami. Páčila sa mi táto rodinná atmosféra a cítila som sa v nej dobre. Čas plynul a všadeprítomné deťúrence rástli a pribudli aj nové, čo si vyžadovalo viac priestoru a koordináciu aktivít dospelých a detí. Bolo potrebné urobiť nejaké zmeny. Rodinky sa od mládeže odčlenili a začali sa stretávať v zborovom dome v Malachove, my slobodní sme ostali na mládeži na fare a neskôr sa vytvorila aj biblická skupinka u sestry Dorotky. Zo začiatku sa mi nové usporiadanie veľmi nepozdávalo, lebo som si už na niektorých ľudí, ktorí mali byť teraz súčasťou inej skupinky zvykla. Nie veľmi potešujúca bola i skutočnosť, že reálny počet bratov a sestier zostávajúcich na mládeži sa aj pri najlepšej vôli účastníkov znížil na desať. Priestor, ktorý sa predtým zdal pre všetkých malý a pritesný zrazu zíval poloprázdnom. Jedno zmenšovanie a zánik spoločenstva som už zažila a obávala som sa, že i toto spoločenstvo nedopadne najlepšie. Vďaka Pánovi boli mnohé skutočnosti oproti mojej predchádzajúcej skúsenosti odlišné. Rodinky, ani ľudia zo skupinky u Dorotky neodišli úplne, len sa s nimi stretávame už iba raz za mesiac a je tu pán farár, ktorý to s nami nevzdal, bratia a sestry, ktorí sú pevne zakorenení v Pánovi a ani pri stretávaní sa v malom počte nestrácajú nádej.
Najdôležitejšie však je, že tu s nami bol, je a aj bude Pán Ježiš, ktorý sa nielen že nevzdáva, ale má s nami dobré úmysly. A ak budeme hľadať Jeho a na Neho sa budeme s dôverou obracať, máme zasľúbenie, že nás vypočuje a bude mocne konať v našich životoch. Uvedomili sme si, že prázdny priestor v zborovej miestnosti je tu pre nás, preto aby sme ho naplnili. Dostali sme od Pána šancu pozvať našich blízkych, priateľov a známych do spoločenstva. Hoci jedna generácia už odrástla a založila si vlastné rodiny, je na novej generácii, aby sa postavila na vlastné nohy a začala používať schopnosti, ktoré od Pána prijala na budovanie spoločenstva. Občas sa nám predsavzatie pozývať a privádzať ľudí do spoločenstva darilo a občas nie. Začali sme uvažovať nad tým, ako ďalej. Z Pánovej milosti sme sa zhodli na predstave, ako by mala mládež v najbližšom čase vyzerať (fungovať). Prvý piatok v mesiaci sa budeme stretávať na fare, kde si pán farár pre nás pripraví slovo z Biblie a posledný piatok v mesiaci strávime čas v zborovom dome v Malachove spolu s našimi bratmi a sestrami z ostatných skupiniek. Dva voľné piatky medzi tým sme sa rozhodli poňať trocha voľnejšie. Počas nich navštívime vždy domácnosť jedného z nás. Našim úmyslom v tomto prípade je stretávať sa v rodinnom prostredí, kde by nás netrápil náš počet a aby sme mali možnosť navzájom sa lepšie spoznávať, aby sa upevnili priateľské vzťahy medzi nami a aby sme sa osmelili viac sa medzi sebou zdieľať a dokázali si porozumieť.
V piatok 16. septembra prišla na rad moja domácnosť. Zbor, do ktorého chodím, je síce v Radvani, ale mojím domovským mestom je Zvolen. Potešilo ma, že mládežníci prídu teraz za mnou. Hlavným dôvodom mojej radosti nebola pohodlnosť, keď nebudem musieť nikam cestovať, ale skôr dobrý pocit záujmu ostatných o miesto, kde bývam a snaha o osobnejšie stretnutie u nás doma. Bratia a sestry z mládeže ma mali navštíviť po prvýkrát. Snažila som sa, aby všetko bolo pripravené čo najlepšie. Trochu som sa obávala toho, ako dopadne zoznámenie mládežníkov a pána farára s mojimi rodičmi a ako sa bude spoločný večer v domácom prostredí vyvíjať. Predpokladala som, že po úvodnom zoznámení budeme my aj rodičia tráviť večer osobitne. Moje predpoklady sa nenaplnili. Keď sa návštevníci usadili v obývačke a rodičia sa odoberali do inej izby, pán farár navrhol, aby ešte ostali a spoznali, čo je to za skupinka, ktorá sa u nás zišla, s ktorou sa ja pravidelne stretávam každý piatok v Radvani. Mama s otcom si prisadli k nám a čakali, čo sa bude diať. Pán farár mojim rodičom priblížil význam nášho stretávania sa na mládeži – viera v Pána Ježiša, vzájomné zdieľanie skúseností zo života s Pánom, čerpanie z Božieho slova.
Na prvú netypickú mládež si pán farár pripravil krátke slovo z Evanjelia podľa Jána 14, 6, kde Ježiš hovorí: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Upozornil na odvahu Ježišovho tvrdenia. Buď to bola poriadna drzosť, ktorej na svete nie je páru alebo si Pán Ježiš bol plne vedomý toho, čo povedal. A nevypustil to z úst len tak do vetra, ale s úplnou vážnosťou ako pravdivú výpoveď o tom, kým pre nás v skutočnosti je. Keď veríme, že Ježiš je cesta k Otcovi, nemusíme hľadať žiadnu inú cestu. Ak veríme, že Ježiš je pravda, nemusíme sa už topiť v mori rôznych právd tohto sveta a keď veríme, že Ježiš je život, On sa stane našou nádejou nie len pre pozemský, ale aj pre večný život. Nasledovali spoločné modlitby. Veľmi ma potešili žehnajúce slová pre našu domácnosť, lebo som po tom už dávno túžila, aby niekto v Ježišovom mene žehnal našej rodine i v prítomnosti mojich rodičov, aby aj oni mohli počuť a vedieť, že Pán Ježiš na nich nezabudol a nie sú pre Neho neznámi, ale že On nás pozná, má o nás záujem a chce nás sprevádzať a pomáhať nám, aby sme prospievali. Práve spomenutá chvíľa bola pre mňa z celého večera najvzácnejšia. Zažila som aj novú skúsenosť – modlitbu pred mojimi rodičmi. Vedia, že som veriaca a že sa modlím, ale ešte nikdy predtým neboli priamo pri mojom rozhovore s Pánom. Najprv sa mi zdalo ťažké začať, lebo modlitbu považujem za dosť osobnú vec, kedy Pánovi úprimne hovorím, čo si myslím a čo cítim. Mnohokrát som sa s rodičmi o Bohu a o viere rozprávala. Nezdieľajú so mnou rovnaký názor a niekedy moje názory označili za nesprávne alebo idealistické. Preto som si modlitbu - najvnútornejšiu časť môjho vzťahu s Bohom nechávala radšej pre seba. Po piatkovej skúsenosti verím, že modlitby, ktoré mama s otcom počuli, vrátane tej mojej boli aj pre nich novou skúsenosťou a zároveň nenúteným svedectvom o osobnom vzťahu človeka s Bohom.
Po slove a modlitbe prišli na rad rozhovory. My mládežníci sme sa už medzi sebou poznali. Mojich rodičov však ostatní nepoznali a z toho dôvodu s nimi pán farár urobil malé interwiev. Okrem pár základných informácií sa ich spýtal i na to, aký postoj k Pánu Bohu a k viere majú oni a ako berú moju vieru a chodenie na mládež. Mama pochádza z vidieckeho prostredia, kde bolo zvykom pravidelné chodenie do kostola. V mladosti i ona navštevovala Služby Božie a mnohé verše z Biblie sú jej známe, ale zažila sklamanie z ľudí presadzujúcich určité ideály, aj z organizácií. Preto nemá dôveru ani v tú našu organizáciu, t. j. zbor, cirkev a ľudí v nej. Otec ešte ako dieťa bol vedený svojou mamou k viere v Boha, vďaka svojmu záujmu o históriu uznáva Ježiša ako skutočnú, významnú postavu dejín, ale sám pravdepodobne nemá skúsenosť so živým Bohom a osobným vzťahom k Nemu. Moju vieru a chodenie na mládež berú moji rodičia ako dobrú z hľadiska vedenia k správnym morálnym hodnotám, ale boli by radšej, keby som mala i viac priateľov mimo zboru, s ktorými by som trávila svoj voľný čas. Do zaujímavého rozhovoru sa zapojil aj Peťo s Veronikou a nejakou vetou prispel i Jožko. Potom, ako mama povedala, že o ostatných už niečo vie z môjho rozprávania a zo zborového časopisu, Peťo poznamenal jednu milú vetu, „teraz pred vami vystupujú literárne postavy“, ktorá ma celkom pobavila a príjemne odľahčila atmosféru.
Na zvyšnú časť večera bol pripravený film Nezlomná vôľa, ktorý by som Vám rada v krátkosti priblížila. Hlavnou postavou je skutočná osoba William Wilberfoarce, ktorý ako kresťan zastával názor, že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. V dobe, v ktorej žil, väčšina spoločnosti tento názor nezdieľala, pretože to boli časy kolónií a otrokov afrického pôvodu, ktorí na nich nedobrovoľne pracovali vo veľmi ťažkých životných podmienkach. Wilberfoarce neostal len pri slovách ale svoje presvedčenie o rovnosti ľudí, t.j. i otrokov pred Bohom dlhé roky presadzoval aj v anglickom parlamente. Na zákonodárnej pôde bojoval za zrušenie otroctva, čo sa mu z Božej milosti po dlhom čase aj podarilo. Piatkový večer sa chýlil ku koncu. Na záver sme sa ešte pomodlili a rozlúčili, tešiac sa na ďalšiu domácu návštevu, tentoraz u Peťa.
V piatok 16. septembra prišla na rad moja domácnosť. Zbor, do ktorého chodím, je síce v Radvani, ale mojím domovským mestom je Zvolen. Potešilo ma, že mládežníci prídu teraz za mnou. Hlavným dôvodom mojej radosti nebola pohodlnosť, keď nebudem musieť nikam cestovať, ale skôr dobrý pocit záujmu ostatných o miesto, kde bývam a snaha o osobnejšie stretnutie u nás doma. Bratia a sestry z mládeže ma mali navštíviť po prvýkrát. Snažila som sa, aby všetko bolo pripravené čo najlepšie. Trochu som sa obávala toho, ako dopadne zoznámenie mládežníkov a pána farára s mojimi rodičmi a ako sa bude spoločný večer v domácom prostredí vyvíjať. Predpokladala som, že po úvodnom zoznámení budeme my aj rodičia tráviť večer osobitne. Moje predpoklady sa nenaplnili. Keď sa návštevníci usadili v obývačke a rodičia sa odoberali do inej izby, pán farár navrhol, aby ešte ostali a spoznali, čo je to za skupinka, ktorá sa u nás zišla, s ktorou sa ja pravidelne stretávam každý piatok v Radvani. Mama s otcom si prisadli k nám a čakali, čo sa bude diať. Pán farár mojim rodičom priblížil význam nášho stretávania sa na mládeži – viera v Pána Ježiša, vzájomné zdieľanie skúseností zo života s Pánom, čerpanie z Božieho slova.
Na prvú netypickú mládež si pán farár pripravil krátke slovo z Evanjelia podľa Jána 14, 6, kde Ježiš hovorí: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Upozornil na odvahu Ježišovho tvrdenia. Buď to bola poriadna drzosť, ktorej na svete nie je páru alebo si Pán Ježiš bol plne vedomý toho, čo povedal. A nevypustil to z úst len tak do vetra, ale s úplnou vážnosťou ako pravdivú výpoveď o tom, kým pre nás v skutočnosti je. Keď veríme, že Ježiš je cesta k Otcovi, nemusíme hľadať žiadnu inú cestu. Ak veríme, že Ježiš je pravda, nemusíme sa už topiť v mori rôznych právd tohto sveta a keď veríme, že Ježiš je život, On sa stane našou nádejou nie len pre pozemský, ale aj pre večný život. Nasledovali spoločné modlitby. Veľmi ma potešili žehnajúce slová pre našu domácnosť, lebo som po tom už dávno túžila, aby niekto v Ježišovom mene žehnal našej rodine i v prítomnosti mojich rodičov, aby aj oni mohli počuť a vedieť, že Pán Ježiš na nich nezabudol a nie sú pre Neho neznámi, ale že On nás pozná, má o nás záujem a chce nás sprevádzať a pomáhať nám, aby sme prospievali. Práve spomenutá chvíľa bola pre mňa z celého večera najvzácnejšia. Zažila som aj novú skúsenosť – modlitbu pred mojimi rodičmi. Vedia, že som veriaca a že sa modlím, ale ešte nikdy predtým neboli priamo pri mojom rozhovore s Pánom. Najprv sa mi zdalo ťažké začať, lebo modlitbu považujem za dosť osobnú vec, kedy Pánovi úprimne hovorím, čo si myslím a čo cítim. Mnohokrát som sa s rodičmi o Bohu a o viere rozprávala. Nezdieľajú so mnou rovnaký názor a niekedy moje názory označili za nesprávne alebo idealistické. Preto som si modlitbu - najvnútornejšiu časť môjho vzťahu s Bohom nechávala radšej pre seba. Po piatkovej skúsenosti verím, že modlitby, ktoré mama s otcom počuli, vrátane tej mojej boli aj pre nich novou skúsenosťou a zároveň nenúteným svedectvom o osobnom vzťahu človeka s Bohom.
Po slove a modlitbe prišli na rad rozhovory. My mládežníci sme sa už medzi sebou poznali. Mojich rodičov však ostatní nepoznali a z toho dôvodu s nimi pán farár urobil malé interwiev. Okrem pár základných informácií sa ich spýtal i na to, aký postoj k Pánu Bohu a k viere majú oni a ako berú moju vieru a chodenie na mládež. Mama pochádza z vidieckeho prostredia, kde bolo zvykom pravidelné chodenie do kostola. V mladosti i ona navštevovala Služby Božie a mnohé verše z Biblie sú jej známe, ale zažila sklamanie z ľudí presadzujúcich určité ideály, aj z organizácií. Preto nemá dôveru ani v tú našu organizáciu, t. j. zbor, cirkev a ľudí v nej. Otec ešte ako dieťa bol vedený svojou mamou k viere v Boha, vďaka svojmu záujmu o históriu uznáva Ježiša ako skutočnú, významnú postavu dejín, ale sám pravdepodobne nemá skúsenosť so živým Bohom a osobným vzťahom k Nemu. Moju vieru a chodenie na mládež berú moji rodičia ako dobrú z hľadiska vedenia k správnym morálnym hodnotám, ale boli by radšej, keby som mala i viac priateľov mimo zboru, s ktorými by som trávila svoj voľný čas. Do zaujímavého rozhovoru sa zapojil aj Peťo s Veronikou a nejakou vetou prispel i Jožko. Potom, ako mama povedala, že o ostatných už niečo vie z môjho rozprávania a zo zborového časopisu, Peťo poznamenal jednu milú vetu, „teraz pred vami vystupujú literárne postavy“, ktorá ma celkom pobavila a príjemne odľahčila atmosféru.
Na zvyšnú časť večera bol pripravený film Nezlomná vôľa, ktorý by som Vám rada v krátkosti priblížila. Hlavnou postavou je skutočná osoba William Wilberfoarce, ktorý ako kresťan zastával názor, že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. V dobe, v ktorej žil, väčšina spoločnosti tento názor nezdieľala, pretože to boli časy kolónií a otrokov afrického pôvodu, ktorí na nich nedobrovoľne pracovali vo veľmi ťažkých životných podmienkach. Wilberfoarce neostal len pri slovách ale svoje presvedčenie o rovnosti ľudí, t.j. i otrokov pred Bohom dlhé roky presadzoval aj v anglickom parlamente. Na zákonodárnej pôde bojoval za zrušenie otroctva, čo sa mu z Božej milosti po dlhom čase aj podarilo. Piatkový večer sa chýlil ku koncu. Na záver sme sa ešte pomodlili a rozlúčili, tešiac sa na ďalšiu domácu návštevu, tentoraz u Peťa.
Autor: Zuzka Kulichová
