Všetko sa to začalo návrhom od Dášky alebo skôr otázkou na začiatku nášho vzťahu, či by som neuvažoval o prerušení štúdia na jeden rok a nešiel s ňou na Nový Zéland (ďalej už len NZ). Bola to doba pred naším prvým bozkom, ale už vtedy som cítil, že to je ona, to je tá pravá žena, s ktorou chcem prežiť celý celučičký život, ktorý mi Pán dá. Teraz si uvedomujem, aký veľký dar a akej veľkej milosti sa mi dostalo, že stvoril pre mňa taký úžasný doplnok. Hneď po tom návrhu som začal uvažovať veľmi vľúdne na túto tému a bol som tomu otvorený.

Hlavnou témou môjho rozhodovania bolo dokončenie školy a finančné prostriedky na cestu. Človek si v takýchto časoch, keď sa dejú veľké veci a prelomy v jeho živote, uvedomí silu Božej lásky a dôležitosť viery v nášho Pána Ježiša Krista. Začali sme sa modliť o Božie vedenie v tejto veci. Vedeli sme, že sami to nedokážeme vyriešiť. Ako prvú vec som začal riešiť problematiku víz, čo Dáška ani netušila, že treba víza (úsmev), ale na to sme tu pre seba, aby sme sa dopĺňali. Najsúrnejšou vecou v tom čase bolo vybavenie pasov. Skoro mesačná čakacia lehota nás vystrašila hlavne kvôli vízam, ktoré sa nemohli začať vybavovať. Vtedy sa začalo obdobie dovoleniek, kedy som si aj ja aj Dáška prešli ťažšími časmi rozmýšľania a hnevania sa na samých seba, že nevybavujeme, neprekladáme veci, ale si v kľude dovolenkujeme. Ja som rozmýšľal, či nebudem príťaž, ale nedokázal som si predstaviť, že budem od nej odlúčený celý rok a Dáška mi tiež stále vravela, že je šťastná, že idem s ňou. Naše modlitby stále smerovali k Pánu Bohu s prosbami, ak máme ísť na NZ a je to tá správna cesta, ktorú nám pripravil sám Pán Boh, tak schvália štipendium a ak to nie je Božia vôľa, tak proste a jednoducho ostaneme doma pri vás, našich priateľoch a pri svojich rodinách. Pán Boh nás v týchto časoch stále upokojoval a my sme sa láskou nechali viesť.
  Ďalším zlomom v tejto veci bol list, v ktorom stála odpoveď o schválení pracovného pobytu. Ďalej nasledovalo veľké množstvo papierovačiek, písanie životopisov, listov z práce a zo školy, motivačné listy, v ktorých stálo, že sa chceme vrátiť späť na Slovensko, prerušenie štúdia, výpisy z banky, zháňanie financií, lekárske vyšetrenia, kúpa leteniek a iné. Bolo to na nás veľmi veľa a ja verím, že Pán Boh dal Dáške dar komunikovať s ľuďmi a pýtať sa aj cudzích ľudí (ja taký nie som - dopĺňačka ako puzzle, Pane, ďakujem Ti za ňu). Kontaktovali sme spoločnosť CKM, cez ktorú sme chceli kupovať letenky. Tam bola jedna milá pani a po rozhovore z nej vyšla aj šikovná pracovníčka. Dáška sa jej už na ďalšom stretnutí spýtala, či nám nemôže pomôcť pri vybavovaní víz a ona neskôr aj súhlasila a bola to veľká Božia pomoc. Ja som začal hľadať aj nejaké kurzy anglického jazyka, aby sme sa ten jazyk naučili lepšie a ja by som si mohol požiadať o študentské víza. A jedna pekná škola mi aj frnkla do oka :-) Po odoslaní papierov na imigračné do Londýna sme si konečne mohli vydýchnuť a všetko sme vložili pod Božiu réžiu a modlili sme sa za to, aby nám Pán Boh nadelil to, čo má pre nás nachystané. Nečakane, a Pánu Bohu za to veľká vďaka, sme veľmi rýchlo (podľa nás, - čakali sme dlhšiu vybavovaciu dobu) dostali víza a na moje prekvapenie som dostal víza prvý a Dáška po mne (milý úškľabok). Pán Boh je veľký „srandista“ a ja ho aj za to milujem.
  Myslím, že to uzavriem tým, že sme nakoniec aj vycestovali a s radosťou môžem vyhlásiť, že už so svojou milovanou manželkou a hlavne s Božou pomocou aj pristáli na Novom Zélande, ale o tom možno podrobnejšie až nabudúce (veľký úsmev).

---