Keď s Emilkou a Hankou v kočíku vybehneme vo štvrtok z vchodu, Emilka začne ihneď nadšene pokrikovať: „bim-bam, bim-bam“. Snaží sa mi vysvetliť, že rozumie kam ideme. Ja prikyvujem: „Áno, áno ideme na faru.“ Cestou si ukazujeme autá, zbierame kamene. Keď sa mi zdá, že už meškáme, beriem Emilku na kočík a pridávame do kroku. Celou cestou si opakujeme s kým sa dnes ideme stretnúť. Prichádzame ku schodom, vynášam kočík, potom aj Emilku, ak sa náhodou nevyštverala sama a pritom sa zdravíme s ostatnými.

  Po kratučkom upokojení detí a rýchlom rozhovore ako sa máme už Deniska alebo Renatka začínajú vítať deti. Všetky si zrazu začínajú uvedomovať, že sa niečo deje. Známa privítacia pieseň vždy vyčaruje na ich tvárach trochu nesmelý výraz. Mamičky spievajú, tlieskajú, pritom majú úsmevy od ucha k uchu a deti sa pomaly orientujú v situácii. Keďže vedúca mamička zápasí o pozornosť, musí byť dokonale pripravená a vždy schopná reagovať. Deti totiž pod chvíľou začnú pokukovať po hračkách. Tie naše sú ešte stále malé na to, aby ustáli toľko informácií, preto je program vždy hravý, interaktívny a veselý. Deti napr. spoločne lepia časti tváre na náčrt hlavy. Tešia sa, keď im dovolíme držať lepidlo. Spolu vytvárame výsledok, ktorý veľmi pekne vedie k ukážke, akým spôsobom sa môžu aj malé deti s Bohom zoznámiť. Musím sa priznať, že ja si to vychutnávam tiež. Uverila som až v dospelosti a teraz si to môžem pekne vynahradiť. Táto cesta detského vnímania mi je naozaj príjemná a navyše to môžem prežiť so svojimi deťmi. Kto vie, čo na to povedia, keď budú veľké?
  Na čo sa však naozaj teším je, keď už prichádza čas na naše mamičkovské debaty. Nedávno nám čítala Deniska úryvok z knižky, ktorý viedol k uvedomeniu. To je v poriadku. To sa bežne deje. Potom sa ale Deniska modlila a mne prišla jej modlitba taká silná, že sa mi (nepreháňam) akosi zmenil postoj voči Bohu. Spustil sa vo mne proces premeny. Zrejme to súviselo aj s knižkou, ktorú mi Deniska v ten deň požičala. Nuž ostala som akási vysporiadanejšia. Normálne som si vydýchla. Veď ja vôbec nemusím čakať na spasenie. Veď ono sa to už deje.
Vďaka Bohu za to, že sa mi už chce ísť s deťmi von. (To znamená chystať sa 2 hodiny a vychytať chvíľu, keď majú obe zladený režim). Celodenné čakanie na manžela sa vlastne nikdy nekončilo dobre. Takto sa vyvenčíme, deti dobre spia, ja som akási kreatívna a mám dobrý pocit z toho, že sme čosi zmysluplné urobili pre svojich miláčikov a ešte sme sa aj porozprávali. Moje amatérske psychologické poradenstvo sa pomaly uplatňuje a moja láska voči Bohu rastie. Aké pekné no nie?

---