Vyštudovala som umeleckú školu. Skôr, ako som stihla využiť svoje pohnútky k filozofovaniu a náročnej sebaprezentácii, otehotnela som. Každý deň tehotnosti som si silno uvedomovala, že som práve nositeľom nového života a patrične som to svojmu okoliu dávala najavo. Dôležitosť a ohľad, ktorý som potrebovala pocítiť, som si však nevynútila, ani keď som jedného mladíka v električke poprosila, aby ma pustil sadnúť si. Ukázal mi totiž iné voľné miesto. Zdalo sa mi, že moje tehotenstvo je také dôležité, že by celý svet mal na mňa dávať pozor. Namiesto toho som chodila do roboty v snehovej fujavici, kým moji bezdetní kolegovia sa vyvážali vo firemných autách. Predstavte si, nikomu nenapadlo prísť po mňa na druhý koniec Bratislavy. Aká krivda...

  Nuž, aby som prežila čas na materskej v kľude a bez sebaľútosti, musela som si prestať namýšľať, že sa to čoskoro skončí. Čakanie bolo totiž frustrujúcejšie ako samotná materská. Cítila som sa taká nevyužitá. Neuvedomovala som si zmysluplnosť tohto obdobia. Volá sa to dovolenka. V skutočnosti sa tento čas za dovolenku dá považovať iba v prípade, že sa nepoddáte pocitu nedostatočnosti a užijete si zmysel toho, k čomu ste povolané. Keby som vedela čítať Boží plán, iste by som to celé prežila vo väčšej pohode (apropo kde je moja viera?). Tú však získavajú najskôr druhorodičky, takže prvý rok na materskej je pre každú ženu náročný. Sledujete dieťa 24 hodín denne a uvažujete o jeho pocitoch a potrebách. Mne prvé dieťa zobralo takmer všetky sily. Nie preto, že by bolo hyperaktívne alebo si vyžadovalo špeciálnu starostlivosť. Práve naopak, o Emilke sa hovorilo, že je naozaj pokojné a vyrovnané dieťa. Povedzme, že som sa na ňu priveľmi sústredila.
Keď som sa dívala na staršie deti svojich kamarátok, hovorila som si, že moje také určite nebudú. Nebudú sa hádzať o zem, lebo na to nebudú mať dôvod. O tom som bola presvedčená. Trúfala som si viesť filozofické debaty o výchove a bola som takmer presvedčená o svojich, aj keď iba teoretických, poznatkoch. Sklapla som hneď, ako Emília začala loziť po štyroch. „Ako to, že ona má vlastnú vôľu? Kam to ide a prečo? Fíha, veď to môže byť nebezpečné. O svete predsa nič nevie.“ Musela som začať naozaj striehnuť. Keď začala chodiť, preľakla som sa ešte viac a prestala som si dokonca namýšľať, že mám niečo pod kontrolou. Musela som si uvedomiť, že dieťa má vlastný rozum. Môžem jej dať jesť, piť, vysvetliť jej, čo sa robí a čo nie, ale keď chcem, aby robila to, čo ja, musím ju vedieť motivovať. A to je ďalšia dôležitá práca. Už sa to dieťa nedá len tak zobrať do rúk a prezliecť. Veď ono s tým musí najprv súhlasiť, aby to vôbec bolo možné. Takže som sa obávala napríklad príchodu jesene. Ako jej vysvetlím, že si treba dať pančušky? Aaach... A viete čo? Stačilo jej povedať, že vonku je zima. Hehe! Ale ako to, že takýmto veciam rozumie a keď jej hovorím, že sa musí najesť, tak nerozumie? Pravdepodobne rozumie všeličomu, ale nie všetkému venuje pozornosť.
  Keď som zaskočená správaním svojich detí, rozprávam sa o tom s kamarátkami. Zuzka hovorieva, že to bude trvať tak 2 týždne. Väčšinou to vyjde. Emilka má 23 mesiacov a Hanka 5. Teším sa, že mi Boh dal zdravé, vnímavé deti, pre ktoré som teraz najdôležitejšou osobou ja.
  A tak sa začalo obdobie aktívnej kreativity a motivačnej školy.
  Vďaka Bohu za Zuzku a Denisku, za povzbudzujúce svedectvá a život s bratmi a sestrami v radvanskom zbore.

---