Na začiatok by som rád začal s krátkou modlitbou. Vďaka Ti, Pane môj, že si taký zvrchovaný a nič nie je prekážkou pre Tvoju vôľu, ktorá sa stále deje a bude diať. Ďakujem, že nás obklopuješ, že cítime Tvoju náruč. Toľká radosť nás napĺňa pri čítaní Tvojich zasľúbení. Prosím Ťa, požehnávaj nás, veď nás, dávaj nám múdrosť do sŕdc, aby sme činili Tvoju vôľu. Amen.
Dnes by som najprv pokračoval doplnením, o našom spolužití s kresťanským kiwi párom Debie a Kevinom. Ak si už nepamätáte, tak si to nájdete pár čísel dozadu v Pohľadoch . Je zaujímavé, ako si ľudia myslia, že keď s nimi bývate, môžu Vám zasahovať do osobných vecí. Na začiatok by som doplnil, že väčšinu času sa k nám správali veľmi dobre. Veľmi nám pomohli, keď sme sa prisťahovali, keď sme potrebovali bicykle do práce atď., prosto viac milých vecí. Nemilé situácie nastávali už aj v úplných maličkostiach, ako napr. od piatej poobede sme nemohli variť, aby mali priestor variť pre psíkov a potom večeru pre nich dvoch alebo aj v zasahovaní do chúlostivých osobných záležitostí, ktoré tu nie je potreba rozoberať. Tak sme si varili ráno pred prácou alebo ak sme prišli skôr z roboty, tak vtedy. Nevraveli sme nič, nechceli sme sa dostať do konfliktu, lebo nám konflikty nerobili dobre. Nechcel som sa hádať, poriadne som to v angličtine ani nevedel vyjadriť, keď šlo o nejaké veci. Po tom ako sme stále mlčky prijímali správanie od Debbie, sme sa prvýkrát ozvali. V rozhovore padlo aj niečo také, že Zélanďanky sú silné ženy a ako prvé mali právo voliť. Vraj Dáška je unavená z roboty a nemá potom síl sa mi vzoprieť. Keď sme sa snažili poukázať prvýkrát na biblické svedectvo o tom, aké majú byť ženy, z jej úst vypadlo niečo ako: „ale to len v kostole...“. Po výmene pár viet sme sa znovu snažili poukázať na biblické svedectvo, ale boli sme odbití slovami: „zabudnite na Bibliu!...“. Vtedy na chvíľu aj odišla a ja som si pomyslel, že tu už nemá cenu nič riešiť, keď niekto tvrdí, že zabudnite na Bibliu. Ale manželka mi pripomenula, že my sa máme modliť za každého, máme mať iných za hodnejších od seba, tak sa za nich modlíme, aby im Pán dal pokoj a lásku. Po chvíľke sa vrátila s tým, že do konca mesiaca sa máme vysťahovať. Táto správa nás zároveň nemilo prekvapila, ale aj potešila. Tak sme sa s tým, s Pánom v srdci, zmierili. Vedeli sme, že to, čo má pre Nás Pán Ježiš Kristus prichystané, bude pre nás vždy dobré. Nikdy nedá viac, ako môžeme zniesť. Je to vždy také úžasné, keď si pomyslím na tie nádherné zasľúbenia, pri ktorých nám musí srdce poskočiť radosťou . Ale to som odbočil. O pár dní, asi dva alebo tri, si nás zavolali, že nám chcú niečo povedať. Veľmi nás prekvapilo, že sa nám Debbie ospravedlnila. Povedala, že nemôže tak zasahovať. Poďakovala sa, že sme jej pripomenuli Slovo Božie, požiadala manžela, aby na ňu viacej dozrel, čo sa toho týka. Tu sme si potvrdili, že nemáme nad nikým lámať palicu. Modlitby sú to najmenej, čo môžeme urobiť. Vďaka Pánu sa situácia zlepšila. Spozorovali sme, že odvtedy sa už nehádali. Našlo sa viacej priestoru v kuchyni a aj iné veci. Keďže prišlo uzmierenie, v tom momente sme sa sťahovať nemuseli. Ale o týždeň sme sa museli znovu sťahovať, termín bol posunutý na desať dní od konca mesiaca . Dôvod bol oprava domu spôsobená trhlinou po jednom zo zemetrasení. Tak sme si znovu hľadali ubytovanie.
V tomto čase sme sa stretli aj so Slovenkou. Dokonca bývala aj v tom istom meste ako my. Býva tu už asi cca 15 rokov, nie som si teraz istý. Zámienkou na stretnutie bolo pomletie maku :-). Počas rozhovorov vysvitlo, že študovala v BB na UMB, navštevovala kostol v Radvani a je rodáčka z mesta nášho brata farára, možno ju niektorí zo starších poznáte, volá sa Mariana Pomotiová. To človek nevymyslí. Pán Boh nás stále prekvapuje.
Späť ku sťahovaniu. Keď nám horí termín a my nevieme, ako ďalej, treba sa obrátiť na nášho Otca Nebeského a On nás pozdvihne a poteší. Nám toto vedomie pomáhalo, keď boli dva dni pred termínom sťahovania a nám sa zopakovala minulá situácia, že sme nič nemali (po tretíkrát) . Ale Pán sa o svojich stále postará. A aj sa znovu postaral! Univerzita nám obom ponúkla zmluvu na prácu do konca augusta, dali nám rodinný domček s dvoma izbami 5 minút pešo od práce a mne krátko na to potvrdili predĺženie víz. Tak ak Pán dovolí, stretneme sa s Vami, našimi milými bratmi a sestrami, až v septembri tohto roku.
Chvíľu sa budem ešte držať tematiky kresťanov na NZ. Jedna prekvapujúca príhoda sa nám stala v autobuse a stále nám pripomína silu Ježišovej lásky. Na jednej zastávke, za pekného slnečného dňa nastúpili do autobusu Maori (pôvodní obyvatelia NZ). Bolo ich asi 25 a začali na celý autobus spievať o Ježišovi Kristovi.
Dáška mi vravela, že sme sa už dlho s nikým nerozprávali o evanjeliu. Určite nám nenapadlo, že sa to môže podariť na farme, kde sme rezali brokolice, ale stalo sa . Cez prestávku sme sa s jedným domácim Maorom rozprávali o filmoch. Dáška mu povedala, že jej obľúbený je Fireproof. Ja som mu začal vravieť, že ten autor natočil aj viacej, celkovo 4. Vymenoval som mu ešte dva. On sa zamyslel a opýtal sa nás: „To sú kresťanské filmy, však? Vy ste kresťania? “. Keď mu na obidve otázky prišla kladná odpoveď, potešilo ho to a odvtedy sa chcel stále rozprávať o Ježišovi . Z jeho rozprávania sme sa dozvedeli, že bol veľký horlivec, keď uveril. Bolo to, keď mal 18 rokov (teraz má 35). Tri roky sa vraj s každým rozprával o Ňom. Podľa toho môže vyzerať ako úžasný Boží muž. Občas som bol zmätený z jeho rečí. On pozná Ježiša, verí v Neho, vyznáva, že je úžasný a reálny a chýba mu. Chýba mu preto, lebo už nie je kresťanom. Miluje aj svet a jeho zvody (alkohol, sex a podobne). To nám sám povedal, nedomyslel som si to sám . Vie, že ide do pekla, kým sa nezmení, je v depresiách. Modlíme sa za neho a našou snahou bolo nejako s Ním hovoriť o Božom slove, o tom základe, kde má začať, ktorý má čítať a na základe toho žiť. Ale dostalo sa Nám odpovedi, že on teraz nečíta Slovo Božie, nemôže, cíti sa previnilo, že už nie je kresťan, že to nepraktizuje. V iných rozhovoroch sme sa dozvedeli, ktoré kostoly sú najlepšie v oblasti, kde žijeme. Podozvedali sme sa príhody o nejakom veľkom rečníkovi, ktorý je super. O príbehu ženy, ktorej narástli prsty, keď uverila v Ježiša. O človeku, ktorému Boh v snoch ukazoval 40 dní peklo – samozrejme si o tom môžeme prečítať v jednej z ďalších úžasných kresťanských knižiek. Doniesol mi ju aj ukázať, že si môžem prečítať. Zobral som si ju, ale čítať som ju nemienil, no nechcel som ho nejako uraziť, že si je nevezmem. Ale po rozhovore s Dáškou sme sa zhodli, že mu ju vrátime hneď, že sa nebudeme na nič hrať. Tak sme sa postavili za Bibliu, že nemusíme čítať nič takéto, nepotrebujeme to, nám stačí Biblia. Dúfame, že si aj toto Pán Boh použije na to, aby ukázal Markovi (to je jeho meno), kde je jeho záchrana - a to v Ježišovi Kristovi. Prosím aj Vás, aby ste si naňho spomenuli v modlitbách. Je to ťažké, keď ľudom nestačí viera bez videnia, že potrebujú stále zážitky a znovu a znovu odovzdávanie sa Duchu svätému.
Teraz robíme už len na univerzite a občas keď sa dá v práci, počúvame chvály. Máme veľa pesničiek a asi len dve až štyri sú anglické. A akurát keď s nami pracovala jedna kolegyňa, Novozélanďanka, hrali dve anglické pesničky . Prosíme, aby si aj toto mohol Pán Boh použiť v ich životoch, aby aj oni spoznali tú oslobodzujúcu pravdu.
Pohľad na tradície
Jednou tradíciou, o ktorej dnes píšem je Guy Fawkes Day. História tohto sviatku sa začala písať dňa 5. november 1605 v Anglicku. V tento deň sa katolík Guy Fawkes člen Gunpowder Plot pokúsil zabiť členov parlamentu, ktorý práve oslavoval odtrhnutie sa Anglicka od katolíkov tým, že podložil výbušniny pod budovu parlamentu. Nepodarilo sa mu to a neskôr ho upálili. Túto udalosť chceli ľudia oslavovať, a tak im bolo v tento deň udelené voľno a oni oslavovali ohňostrojom. Je na zamyslenie, keď ľudia oslavujú udalosť, pri ktorej niekto upálil človeka.
Niečo som chcel napísať aj o Vianociach, ale nemám poriadne čo. Asi len to, že tu sa darčeky a večera robí 25. decembra. Domáci nemali stromček a keďže televízor nepozeráme, neviem, či to tu bolo tiež tak preplnené červenými čapicami ako u nás :-). Boli sme vtedy aj v kostole na večeri Pánovej a ich pán farár mal tému čokoládové Vianoce. Bolo to ladené pre deti, formou rozprávania o narodení Ježiša Krista a ako pomôcky používal farár čokolády, ktoré potom deťom daroval.
Na záver chcem všetkých znovu povzbudiť k svedeckej činnosti. Priznajme sa za Ježiša Krista v našom okolí. Nemusia to vždy prijať príjemne. Môžu nás hanobiť, haniť, môžu o nás hovoriť ako o bláznoch, o požívačoch alkoholických nápojov v hojnej miere, môžu nás nazývať sektármi. Ale my vieme, že keď sa priznáme za Ježiša Krista, On sa prizná za nás. Toto zasľúbenie za to stojí. Ešte sa chcem podeliť s Vami o radosť z biblických hodín s naším bratom farárom. Práve sa tam preberajú náboženské skupinky v židovstve (v čase písania tohto článku). Je veľmi pekné vedieť pre súvislosti v Novom zákone, s kým sa to tam Pán Ježiš stále vyprával a kto Ho to chcel stále kaličiť :-). A zároveň povzbudzujem tých, ktorí tieto hodiny ešte nenavštevujú, príďte, chodievajte tam. Využime ešte čas, keď máme brata farára, ktorý nás chce naučiť, ako sa brániť v konfrontácii so svetom. Aby nami len tak niekto nezamietol, keď príde na Božie slovo.
Nech pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, chráni naše srdcia a naše mysle v Kristovi Ježišovi.
V tomto čase sme sa stretli aj so Slovenkou. Dokonca bývala aj v tom istom meste ako my. Býva tu už asi cca 15 rokov, nie som si teraz istý. Zámienkou na stretnutie bolo pomletie maku :-). Počas rozhovorov vysvitlo, že študovala v BB na UMB, navštevovala kostol v Radvani a je rodáčka z mesta nášho brata farára, možno ju niektorí zo starších poznáte, volá sa Mariana Pomotiová. To človek nevymyslí. Pán Boh nás stále prekvapuje.
Späť ku sťahovaniu. Keď nám horí termín a my nevieme, ako ďalej, treba sa obrátiť na nášho Otca Nebeského a On nás pozdvihne a poteší. Nám toto vedomie pomáhalo, keď boli dva dni pred termínom sťahovania a nám sa zopakovala minulá situácia, že sme nič nemali (po tretíkrát) . Ale Pán sa o svojich stále postará. A aj sa znovu postaral! Univerzita nám obom ponúkla zmluvu na prácu do konca augusta, dali nám rodinný domček s dvoma izbami 5 minút pešo od práce a mne krátko na to potvrdili predĺženie víz. Tak ak Pán dovolí, stretneme sa s Vami, našimi milými bratmi a sestrami, až v septembri tohto roku.
Chvíľu sa budem ešte držať tematiky kresťanov na NZ. Jedna prekvapujúca príhoda sa nám stala v autobuse a stále nám pripomína silu Ježišovej lásky. Na jednej zastávke, za pekného slnečného dňa nastúpili do autobusu Maori (pôvodní obyvatelia NZ). Bolo ich asi 25 a začali na celý autobus spievať o Ježišovi Kristovi.
Dáška mi vravela, že sme sa už dlho s nikým nerozprávali o evanjeliu. Určite nám nenapadlo, že sa to môže podariť na farme, kde sme rezali brokolice, ale stalo sa . Cez prestávku sme sa s jedným domácim Maorom rozprávali o filmoch. Dáška mu povedala, že jej obľúbený je Fireproof. Ja som mu začal vravieť, že ten autor natočil aj viacej, celkovo 4. Vymenoval som mu ešte dva. On sa zamyslel a opýtal sa nás: „To sú kresťanské filmy, však? Vy ste kresťania? “. Keď mu na obidve otázky prišla kladná odpoveď, potešilo ho to a odvtedy sa chcel stále rozprávať o Ježišovi . Z jeho rozprávania sme sa dozvedeli, že bol veľký horlivec, keď uveril. Bolo to, keď mal 18 rokov (teraz má 35). Tri roky sa vraj s každým rozprával o Ňom. Podľa toho môže vyzerať ako úžasný Boží muž. Občas som bol zmätený z jeho rečí. On pozná Ježiša, verí v Neho, vyznáva, že je úžasný a reálny a chýba mu. Chýba mu preto, lebo už nie je kresťanom. Miluje aj svet a jeho zvody (alkohol, sex a podobne). To nám sám povedal, nedomyslel som si to sám . Vie, že ide do pekla, kým sa nezmení, je v depresiách. Modlíme sa za neho a našou snahou bolo nejako s Ním hovoriť o Božom slove, o tom základe, kde má začať, ktorý má čítať a na základe toho žiť. Ale dostalo sa Nám odpovedi, že on teraz nečíta Slovo Božie, nemôže, cíti sa previnilo, že už nie je kresťan, že to nepraktizuje. V iných rozhovoroch sme sa dozvedeli, ktoré kostoly sú najlepšie v oblasti, kde žijeme. Podozvedali sme sa príhody o nejakom veľkom rečníkovi, ktorý je super. O príbehu ženy, ktorej narástli prsty, keď uverila v Ježiša. O človeku, ktorému Boh v snoch ukazoval 40 dní peklo – samozrejme si o tom môžeme prečítať v jednej z ďalších úžasných kresťanských knižiek. Doniesol mi ju aj ukázať, že si môžem prečítať. Zobral som si ju, ale čítať som ju nemienil, no nechcel som ho nejako uraziť, že si je nevezmem. Ale po rozhovore s Dáškou sme sa zhodli, že mu ju vrátime hneď, že sa nebudeme na nič hrať. Tak sme sa postavili za Bibliu, že nemusíme čítať nič takéto, nepotrebujeme to, nám stačí Biblia. Dúfame, že si aj toto Pán Boh použije na to, aby ukázal Markovi (to je jeho meno), kde je jeho záchrana - a to v Ježišovi Kristovi. Prosím aj Vás, aby ste si naňho spomenuli v modlitbách. Je to ťažké, keď ľudom nestačí viera bez videnia, že potrebujú stále zážitky a znovu a znovu odovzdávanie sa Duchu svätému.
Teraz robíme už len na univerzite a občas keď sa dá v práci, počúvame chvály. Máme veľa pesničiek a asi len dve až štyri sú anglické. A akurát keď s nami pracovala jedna kolegyňa, Novozélanďanka, hrali dve anglické pesničky . Prosíme, aby si aj toto mohol Pán Boh použiť v ich životoch, aby aj oni spoznali tú oslobodzujúcu pravdu.
Pohľad na tradície
Jednou tradíciou, o ktorej dnes píšem je Guy Fawkes Day. História tohto sviatku sa začala písať dňa 5. november 1605 v Anglicku. V tento deň sa katolík Guy Fawkes člen Gunpowder Plot pokúsil zabiť členov parlamentu, ktorý práve oslavoval odtrhnutie sa Anglicka od katolíkov tým, že podložil výbušniny pod budovu parlamentu. Nepodarilo sa mu to a neskôr ho upálili. Túto udalosť chceli ľudia oslavovať, a tak im bolo v tento deň udelené voľno a oni oslavovali ohňostrojom. Je na zamyslenie, keď ľudia oslavujú udalosť, pri ktorej niekto upálil človeka.
Niečo som chcel napísať aj o Vianociach, ale nemám poriadne čo. Asi len to, že tu sa darčeky a večera robí 25. decembra. Domáci nemali stromček a keďže televízor nepozeráme, neviem, či to tu bolo tiež tak preplnené červenými čapicami ako u nás :-). Boli sme vtedy aj v kostole na večeri Pánovej a ich pán farár mal tému čokoládové Vianoce. Bolo to ladené pre deti, formou rozprávania o narodení Ježiša Krista a ako pomôcky používal farár čokolády, ktoré potom deťom daroval.
Na záver chcem všetkých znovu povzbudiť k svedeckej činnosti. Priznajme sa za Ježiša Krista v našom okolí. Nemusia to vždy prijať príjemne. Môžu nás hanobiť, haniť, môžu o nás hovoriť ako o bláznoch, o požívačoch alkoholických nápojov v hojnej miere, môžu nás nazývať sektármi. Ale my vieme, že keď sa priznáme za Ježiša Krista, On sa prizná za nás. Toto zasľúbenie za to stojí. Ešte sa chcem podeliť s Vami o radosť z biblických hodín s naším bratom farárom. Práve sa tam preberajú náboženské skupinky v židovstve (v čase písania tohto článku). Je veľmi pekné vedieť pre súvislosti v Novom zákone, s kým sa to tam Pán Ježiš stále vyprával a kto Ho to chcel stále kaličiť :-). A zároveň povzbudzujem tých, ktorí tieto hodiny ešte nenavštevujú, príďte, chodievajte tam. Využime ešte čas, keď máme brata farára, ktorý nás chce naučiť, ako sa brániť v konfrontácii so svetom. Aby nami len tak niekto nezamietol, keď príde na Božie slovo.
Nech pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, chráni naše srdcia a naše mysle v Kristovi Ježišovi.
Autor: Jarko Beňo
