V minulom článku som porovnával odporúčania súčasného sveta a odporúčania Biblie vo veci výchovy detí. Ak si spomínate, väčšina týchto odporúčaní je v priamom protiklade. Písmo dáva dôraz na poslušnosť detí, prísnosť a napomínanie, lebo to je pred Bohom spravodlivé (Efezským 6, 1 - 4).
Nie vždy sa nám to darí pri našich deťoch, rovnako ako my sami častokrát nejdeme vo veciach poslušnosti Bohu našim deťom príkladom. V rozpore je aj postoj sveta, ktorý hovorí, že deti sú od narodenia nevinné, dobré, že za nič nemôžu a stačí len nechať ich prejaviť sa a príliš ich neobmedzovať v rozlete, a Biblický postoj, a síce: „Niet nikoho, kto by robil dobro, niet ani jedného“. (Rímskym 3, 12). Alebo Ježišove slová: „Nikto nie je dobrý, jedine Boh.“ (Marek 1, 18). Slová Písma potvrdzuje aj tzv. sedliacky rozum a obyčajné pozorovanie života okolo nás. Deti netreba učiť kradnúť si hračky a biť sa o ne, netreba ich učiť urážaniu sa a zlobe. To všetko vedia akosi samé od narodenia. Deti treba vychovávať. Vzdelávanie nestačí. „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal...“ (Matúš 28, 19).
Rodič sa pýta: čo s tým v praxi ? Ako naložiť s touto informáciou, že ľudia a tým pádom aj deti sú zlé a hriešne od počiatku, od narodenia? V prvom rade, ak by boli deti dobré a nevinné od narodenia, žiadna výchova by nebola potrebná. Stačilo by dostriehnuť, aby ich nikto nepokazil zlým vplyvom a inak deti chápu a rozumejú čo je dobré a čo zlé aj samé. V Liste Židom 12,5 však čítame niečo iné: „Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.“ Prísna výchova je súčasťou vzťahu milujúceho otca, a takto Boh nakladá s nami. Je to výchova, ktorá prináša aj bolesť, a ten kto chce byť vychovávaný, musí byť vytrvalý a tiež poddajný. Prísna výchova sa nezdá radostnou, ale naopak žalostnou. Prináša aj plač, aj trápenie. Niečo ako ľudové „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. Tak prečo to pri našich deťoch neuplatňujeme a rozmaznávame ich? Je to v mene lásky, alebo sa nám len jednoducho nechce namáhať s napomínaním a ukázňovaním, veď je to (zatiaľ) také pohodlné neriešiť... Ale ovocie (sladké alebo trpké) sa raz prejaví.
So svojou terajšou manželkou sme spolu už od jej strednej školy, čo je v dnešnej dobe obchodných medziľudských vzťahov, kde sa k partnerovi už správame ako k nejakému tovaru na trhu, pomerne vzácne. Obklopení postmoderným pohanským svetom, vtedy ešte v Bratislave, nám často prišlo ľúto, že vzťahy našich priateľov sa až príliš často a rýchlo rozpadajú. Ani sme si nestihli vytvoriť priateľstvo s jedným, a už si musíme zvykať na iného partnera nejakého nášho spoločného priateľa / priateľky. šúto to nebolo len nám, ale aj im. A takmer vždy sa to končilo slovami: „U vás je to iné, vy ste mali šťastie, že ste sa našli. Mne osud nepraje nájsť toho pravého (tú pravú)“. Pravdu povediac ma to vždy rozčuľovalo. Nikto nechcel vidieť ťažkosti, namáhavé a bolestivé vzájomné prispôsobovanie sa a krízy. Bez neskoršieho obrátenia a Boha by zrejme aj náš vzťah stroskotal. Ale naši priatelia videli len osud, romantiku a šťastie. Podobne to pozorujem aj s deťmi: ak naše deti náhodou - zhodou okolností sekajú na verejnosti dobrotu, ľudia to komentujú asi tak, že máme šťastie, že majú takú dobrú povahu, také dobré gény... A podobne tie neposlušné vraj tiež za to nemôžu, lebo sú také živé, a tiež majú takú povahu a gény. Načo sa namáhať s napomínaním, nebodaj trestaním. Veci sa jednoducho tak stali, my predsa za nič nemôžeme. Príklad zo života: vstaneme v nedeľu ráno a deti (vek 3 a 4 roky) vyhlásia, že oni nikam nechcú ísť, na žiadnu besiedku ani Božiu škôlku. Podporené adekvátnou dávkou plaču, kriku a urážania sa. Podľa modernej výchovy by sme ich nemali do ničoho nútiť, vyplniť ich želania a nechať prejaviť ich potenciál, veď oni sami vedia najlepšie čo je pre ne dobré. Ako nemoderní rodičia sme ich tam však zobrali, a čuduj sa svete, nakoniec staršia dcéra sa sama vypýtala s ostatnými deťmi na Služby Božie do kostola a dokonca bez rodičov len s vedúcou besiedky (Zuzka - ďakujeme) tam spokojne vydržala až dokonca. Nakoniec sme ich zas museli nútiť ísť tento raz domov, lebo už bol čas obeda. Ak by sme mali plniť všetky detské priania, zrejme by boli len na čokoláde, TV rozprávkach a cukríkoch, so všetkými následkami, tak často viditeľnými pri dnešnej generácii: hyperaktivita a neschopnosť sa na nič sústrediť. Toto nie je chvála, ale povzbudenie: prísna výchova prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.
Autor: Igor Iliaš
