Ahojte, chcela by som vám porozprávať, ako Boh konal v mojom živote začiatkom tohto roka.

Pre tých, ktorí ma veľmi nepoznajú, trošku priblížim, v akej fáze svojho života sa nachádzam. Som v poslednom ročníku na vysokej škole. Človek v tomto období sa zamýšľa nad tým, ako posunie svoj život ďalej, resp. hľadá svoje miesto pod slnkom. Zjednodušene povedané - prácu. Využila som príležitosť, že v tomto letnom semestri nemám predmety, a teda ani skúšky. Čaká ma iba písanie diplomovej práce a absolvovanie štátnych skúšok. Preto som si už dlhšie plánovala, že sa v letnom semestri zamestnám. Našla som si prácu, ale zistila som, že moje rozhodnutie bolo unáhlené. 

Hlásila som sa na inzerát, v ktorom hľadali pomocnú účtovníčku. Na ten mi nereagovali. O 2 týždne mi zavolali, že im nečakane vypadla hlavná účtovníčka. Prehovorili ma, povedala som si, že to vyskúšam. Zistila som, že práca je náročná pre mňa, pretože išlo o účtovanie vo verejnej správe, pričom ja som vždy študovala podnikateľské účtovníctvo. Nemala som s tým žiadne skúsenosti ani teoretické zázemie. Práca bola náročná a zároveň nezaplatená, čoho dôkazom bolo množstvo ľudí, ktoré sa tam vystriedalo za pol roka (ja som bola v poradí šiesta). Išlo o prácu na plný úväzok. K tomu sa pridali komplikácie pri písaní diplomovej práce, bola som vyčerpaná. Rozhodla som sa, že uprednostním dokončenie vysokej školy. Približne po mesiaci som dala výpoveď. 

Rozmýšľala som, načo to bolo dobré, keď to nesplnilo základný cieľ, t. j. mať perspektívu po štátniciach. A predsa Boh konal aj počas jedného mesiaca, keď som tam pracovala. Okrem mňa tam bola prijatá ešte jedna mladá kolegyňa, tiež vysokoškoláčka v piatom ročníku. Priznala som sa jej, že som veriaca, evanjelička. Keď sme zostali samy, povedala mi: „Na niečom sa dohodneme. Nebudeme sa rozprávať o Pánu Bohu. Takto som sa dohodla aj v predchádzajúcej robote a  ako dobre sme potom spolu vychádzali!“ Zaskočená jej žiadosťou som odpovedala - dobre. Vyplývalo mi z toho, že má jasne vyhranený názor a vie, prečo to hovorí, t. j. má to prežité na vlastnej koži. Súhlasila som, no potom, keď som nad tým rozmýšľala, oľutovala som to. 

Bola som zvedavá, „s kým mám tú česť“, a preto som sa rozhodla, že získam o tejto mladej kolegyni viac informácií zo sociálnej siete. (Predpokladala som, že ju tam nájdem – sú tam hlavne mladí ľudia.) Zistila som, že jej známi sú aj moji známi napriek tomu, že ona študuje vo Zvolene. A nielen moji známi, ale aj vaši známi! Aspoň tých, ktorí si niekedy chodievajú zahrať futbal alebo volejbal do Základnej školy v Radvani. Áno, aj táto mladá kolegyňa si sem niekedy prišla zahrať volejbal aj so svojou partiou. A ako býva dobrým zvykom, volejbal sa začína čítaním Božieho slova, krátkym zamyslením sa nad ním a končí modlitbou. (Ak si správne spomínam, už som dávno nebola na volejbale...) Takže aj táto mladá dievčina určite mala možnosť počuť Božie slovo i spoznať nášho brata farkyho i bratov a sestry, s ktorými som v kontakte. 

Keď som sa jej priznala, že máme spoločných známych a že som to zistila cez sociálnu sieť, bola radostne prekvapená. Vtedy som pocítila, že ma začala vnímať inak ako predtým. Ako keby sa zmenšila priepasť, ktorá medzi nami bola. Teda tým myslím jej odmietavý postoj voči Pánu Bohu. Dokonca bola zvedavá na môj kresťanský názor v jednej situácii. 

A tak verím, že títo naši priatelia volejbalisti sú v Božích rukách, že nám ich Pán Boh dáva do cesty, t. j. že koná v ich životoch aj skrze nás. Uvedomila som si, že títo ľudia potrebujú počuť osobné svedectvo o živote s Bohom, to ich dokáže osloviť, zaujať, t. j. toto osobné svedectvo sú ochotní si vypočuť. 

Druhým človekom, ktorého mi Pán Boh dal do cesty, bola  kolegyňa, ktorá tam pracuje už dlho, a ktorá bola dočasne pridelená k nám, aby nám pomáhala „zorientovať sa v čase a priestore“. Počas toho jedného mesiaca sme nemali veľa príležitostí rozprávať sa o súkromnom živote. Potom náš Pán zariadil, že sa mi nedalo ísť na obed, kam som tradične chodila,   a tak som išla na obed s touto kolegyňou. Za ten čas som bola s ňou asi len trikrát za sebou na obede. Bolo to tak ku koncu mesiaca. Prvý raz som nebola veľmi prívetivá, pohlcovali ma povinnosti z práce. No druhý a tretíkrát sme si už viac povedali o súkromnom živote. Otvorene so mnou hovorila, čo ma podnietilo k tomu, aby som aj ja tak konala. 

Zistila som, že nie je veriaca, avšak máme niečo spoločné, čo nás spája. V súkromnom živote prechádza rodinnými problémami, ktorými som ja už prešla. Pri našom poslednom treťom obede sme sa tak zarozprávali, že sme nechceli skončiť, no práca volala. A tak sme sa dohodli, že si pôjdeme niekde sadnúť, kde by sme sa mohli ďalej o tom porozprávať. Veľmi som sa potešila, keď navrhla novootvorenú taliansku reštauráciu v blízkosti môjho domova. Boh vedel, že som tam veľmi chcela ísť, a tak to takto super zariadil. Keď sme tam prišli a objednali si, tak som jej rozprávala o svojom živote a pomedzi to aj o živote s Pánom Bohom, pretože je jeho súčasťou. 

Zistila som, že ona a jej rodina boli zopárkrát v našom kostole, teda na sviatky ako Veľká noc a Vianoce. Spomenula si dokonca na nezabudnuteľné vianočné kázne nášho brata farkyho a samozrejme na jeho smiech. Pochopila som, že ju oslovili, že sa jej dotkli, pretože si ich zapamätala. Časom však tieto ich rodinné zvyky ustali... Opýtala som sa, či majú doma Bibliu a ona odvetila - áno. Nenapadlo ju však po nej siahnuť a hľadať tam riešenia na svoje problémy. Pozvala som ju aj do kostola, aj na piatkovú mládež. Vypísala som pre ňu veršíky z Biblie, ktoré mi napadli v súvislosti s rodinnými problémami, ktoré prežíva. Myslím si, že ak to takto pôjde ďalej, t. j. ak sa rodina neodvráti od hriechu, jeho deštrukčné dôsledky na rodinu nenechajú na seba dlho čakať. - „Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral.“ (1. List Petra 5, 8) 

Predpokladám, že Boh dopustil toto súženie na ňu a jej rodinu preto, aby ona i jej rodina hľadala Boha. - „Cez mnohé súženie musíte vojsť do kráľovstva Božieho“ (Skutky 14, 22) a „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoj dom!“ (Skutky 16, 31) 

Osobne si myslím, že Ho hľadať bude. - „Kto hľadá, nájde“ (Matúš 6, 8) a „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ (Lukáš 19, 10) 

Takže aj takáto môže byť Božia vôľa v súvislosti s hľadaním práce: - „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. Lebo ako dážď a sneh padá z neba, a nevracia sa tam, ale napája zem, robí ju plodnou, úrodnou a dáva semeno rozsievačovi a jediacemu chlieb, tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.“ (Izaiáš 55, 5-11)

.: Autor: Veronika Lapínová