Pohľad na modernú časť Akry z mohutných pevnostných múrov smerom na sever ukončujú pohraničné hory s Libanonom. Na juhu zátoky pod horou Karmel sa roztiahlo moderné priemyselné mesto a najdôležitejší prístav Haifa.
S pohorím Karmel súvisia biblické deje z dôb Jozuu, Saula, ale hlavne Eliáša, ktorý pôsobil za čias kráľa Achaba. Práve na hore Karmel presvedčil Izraelitov, že vtedajší hlad je Boží trest za ich neveru. O vtedajších udalostiach pojednáva Prvá kniha kráľov v 18. kapitole. Najvyšší vrchol Karmelského pohoria sa vraj v arabskom jazyku volá „Muhraka“, čo by po našom malo byť „miesto pálenia“.
Haifa v 7. storočí prešla spod Byzancie pod vládu kalifov a v 9. storočí veľa získala obchodovaním s egyptskými prístavmi. Prosperoval obchod, lodenice, výroba skla a textilných farieb. Križiaci Haifu zničili a obyvateľov vyvraždili v roku 1100. Počas trvania Jeruzalemského kráľovstva bola bezvýznamnou rybárskou osadou. Bertold Kalabrijský vystaval nad Eliášovou jaskyňou kostol a založil karmelitánsky rád. Keď padlo Akko, aj blízka Haifa sa dostala v roku 1291 pod nadvládu moslimov, ktorí kostol na hore Karmel prestavali na mešitu. V priebehu storočí sa z nej stala nemocnica.V 19. storočí sa znovu podarilo obnoviť nad Eliášovou jaskyňou karmelitánsky kláštor, ktorý tam stojí dodnes.
Ak niekto príde do Haify vlakom, tak si ihneď všimne viacero typicky kresťanských stavieb, pretože prelomovým rokom 1868 na pôdu mesta vstupujú kolonisti z Nemecka. Vybudovali parnú elektráreň, železnicu do Damašku, viacero tovární, dláždené cesty ku Galilejskému moru a do Nazaretu. Viaceré cestovné kancelárie sídliace v blízkosti železničnej stanice ponúkajú výlety po stopách nášho Pána. Pohľad na horu Karmel od stanice je úžasný. Vpredu napravo je nemecká kolónia, symbol minulosti, vzadu vľavo prístav a priemyselné štvrte ako istota prítomnosti a vľavo vpredu moderné budovy Technionu a Haifskej univerzity ako prísľub úspešnej budúcnosti.
S úžasom som pozeral na svetoznáme terasové záhrady bahájistov, ktoré sú zapísané do svetového zoznamu dedičstva UNESCO. Od roku 1909 je Haifa centrom bahaizmu, pretože zakladateľ tejto viery tu bol Osmanmi väznený. Foto č.1 ukazuje záhrady od parkoviska pred stanicou. Ihneď sme si objednali taxík a odviezli sa na horu. Fascinujúci pohľad na moderné mesto a prístav dokumentuje foto č.2. V pozadí vľavo vidno hory na hraniciach s Libanonom a vpravo sú Golanské výšiny. Pohľad na poslednej fotke sa naskytne návštevníkovi záhrady zhora za vchodom po absolvovaní všadeprítomných bezpečnostných kontrol.
V Haife končí aj významný ropovod z Mosulu. Prístav a ropovod sa stavali v 30. rokoch minulého storočia a práve rafinéria ukončujúca ropovod bola jablkom sváru pri vzniku štátu Izrael v roku 1947, keď po krvavom teroristickom útoku na palestínskych Arabov zavraždili Arabi v odvete 39 židovských zamestnancov rafinérie. Kontrola nad mestom vzhľadom na jeho priemysel bola veľmi dôležitá pre obe bojujúce strany a stala sa kľúčovým cieľom vojny za nezávislosť. Vo februári a marci 1948 začal masový exodus Arabov žijúcich v Haife do Libanonu, pretože sa desili silných sionistických síl bojujúcich za nezávislosť. Poslúchli výzvy arabských vodcov, ktorí považovali každého, čo by ostal pod izraelskou zvrchovanosťou, za zradcu. Preto opustilo Haifu asi 90 % Arabov a ostalo ich tam len asi 6 tisíc. Až 23. apríla 1948 bolo mesto oslobodené od britských mandátnych vojsk.
Po vojne za nezávislosť sa Haifa spolu s Tel Avivom stali bránami prisťahovalectva pre všetkých Židov zo sveta. Títo priniesli najlepšie poznatky svojich materských krajín, a tým umožnili úžasný rozkvet nového domova. V 70. rokoch do Haify prišlo asi 35 000 ľudí z krajín Sovietskeho zväzu, takže ruština je 4. najpoužívanejší jazyk v Izraeli. V hoteloch na území Izraela sú dostupné aj TV a rozhlasové stanice vysielajúce len v ruštine.
Haifa zažila v našom storočí ťažký exodus, keď v roku 2006 teroristi z Hizbaláhu vypálili z územia Libanonu na Haifu 93 rakiet a zabili pritom 11 civilov. Pýtal som sa spolužiaka Šaňa Engela, ktorý pracoval ako šéfdizajnér v tamojšom centre IBM, ako je to žiť s hrozbou dostrelu teroristickej rakety. Odpovedal mi protiotázkou, či keď sadám do auta, myslím na to, že v dôsledku autohavárií zomiera denne oveľa viac ľudí ako v dôsledku teroristických činov. Nuž, prosím milých čitateľov, aby na to vždy pamätali a nestali sa z vlastnej viny „číslom“ v štatistických tabuľkách autonehodových obetí. Našťastie, naša krajina nezažíva chvíle, keď by sme sa mali báť teroristických útokov. Vďaka Bohu za to! Z perspektívy osobnej bezpečnosti som dokázal akceptovať a podriadiť sa všadeprítomným bezpečnostným prehliadkam a kontrolám.
Zhrnutie na záver: Izrael je fascinujúca krajina, plná úžasných kontrastov. Dve či tri úrody z jedného políčka a naopak inde - suchota a púšť. Miesto, kde na tento svet prišlo Knieža pokoja a kde sa vadia a hádajú tri monoteistické náboženstvá. Štát, kde ak chcú mať mier, musia sa viac ako inde pripraviť na vojnu. Štát, kde ak máš prácu, si kráľ, ale ak nie, máš čo závidieť poslednému žobrákovi z Európy, ako nám tvrdil ruský emigrant žijúci dlhšie v Tel Avive...
.: Autor: Milan Zajac
