Kúpili sme si auto. Zatiaľ som jediný z našej domácnosti z vodičským oprávnením preto ho riadim len ja. Vodičov môžme rozdeliť do troch skupín: vodič, polovodič a nevodič.
Z počiatku som sa cítil ako polovodič a myslím si že teraz je to len o niečo lepšie, tak som sa pred každou jazdou pomodlil aby ma Boh chránil, aby som nikoho neprešiel a mal rýchle a dobré rozhodnutia.
Po niekoľkých týždňoch som získal väčšie sebavedomie a objavil sa u mňa syndróm zabúdania na modlitbu pred jazdou. Jedno krásne ráno som šiel do práce cestou ktorú poznám kde ma nemalo čo prekvapiť. V strede cesty šofér auta predo mnou chcel na križovatke tvaru T odbočiť ale musel dať prednosť oproti idúcemu autu. Preto som musel zastaviť. Auto predo mnou odbočilo a ja som sa chcel pohnúť. Išiel som zaradiť rýchlosť keď v tom momente som pocítil ranu ako z dela. Hlava mi hegla vzadu a kým som sa spamätal nasledovala ďalšia rana. Prenesenou silou, keďže som nemal zaradenú rýchlosť som sa pohol niekoľko metrov. Keďže už žiaden naraz nenasledoval v šoku som vystúpil a uvidel som dôvod týchto otrasov. Favorit ktorý som si v spätnom zrkadle na poslednej svetelnej križovatke prezeral bol teraz nosom zarytý v našom kufri. Riadila ho staršia pani ktorá zjavne nečakala že tam budem stáť a preto vôbec nebrzdila. Poprosila ma aby som sa pohol vpredu aby sme videli škodu. Nebolo mi do reči tak som sa račej pohol vpred. Na moje obrovské prekvapenie na našom aute boli len minimálne škody. Teta mi dala svoje mobilné číslo a tým sa táto záležitosť pre mňa skončila. Došiel som do práce a niekoľko dní som o tom rozmýšľal prečo sa stala tá nehoda. Uvedomil som si že som sa nepomodlil ráno pred jazdou. Ale aj napriek tomu som vyviazol v podstate bez škody. Verím že to nebola náhoda. Boh ma ochránil pred väčším zranením a som Mu za to vďačný.
Syndróm zabúdania na modlitbu pred jazdou ma ešte neopustil. Možno je to preto že existuje lenivosť. Alebo už mi cesta do práce nepríde ako nebezpečná a preto neprosím Boha o pomoc. Verím že sa to zmení a naučím sa prosiť Boha aj o takéto bežné veci a ďakovať mu za každodennú ochranu.
Autor: Gabo Stach
