Žijeme v civilizovanej spoločnosti a výdobytky techniky nám umožňujú reálnejšie vnímať svet okolo nás. Zvykli sme si na mnohé veci, bez ktorých by sme si už ani nevedeli predstaviť náš všedný život. Skoro každá domácnosť má práčku, televíziu, rozhlas, telefón a mnohé iné veci. Ani v jednej domácnosti nechýba predmet, ktorý má svoje čestné miesto, bez ktorého by sme si už ani nevedeli predstaviť život. Používame ho vždy, keď ideme do práce, na nákup, do kresťanského spoločenstva alebo len tak na prechádzku do mesta. Dávame naň pozor, udržujeme ho v čistote, pretože od neho záleží aj to, či sa napríklad páčime svojmu životnému partnerovi a ostatným ľuďom, s ktorými sa stretávame, Určite ste už zistili, že sa jedná o zrkadlo.
Vynašli ho v Egypte. Pravda, vtedy to bola len vyleštená plocha z bronzu, striebra alebo inej meďnatej zmiešaniny, ktorá sa musela stále leštiť, lebo na vzduchu sa okysličovala, čo malo za následok, že obraz bol matný. Do konca aj za čias apoštola Pavla sa ešte používali takého zrkadlá. O nedokonalosti týchto starovekých zrkadiel sa hovorí aj v 1. liste Korintským 13. kap., 12. verši, kde na tomto princípe vysvetľuje Pavel nedostatočné duchovné videnie na tomto svete. Od vtedy sa však technická výroba zrkadiel nesmierne zdokonalila. Paláce sa pýšia zrkadlovými sálami veľkých rozmerov. Keď tam vstúpia návštevníci po prvýkrát, sú udivení nádherou, ktorú práve uvideli. Bohato zdobené rámy hovoria o tom, aký dôraz a dôležitosť dával majiteľ týmto skvostom. Ich umiestnenie a prostredie tiež zohrávalo veľmi dôležitú rolu v jeho živote. V súčasnosti sme na pompéznosti dosť ubrali, ale zrkadlo má aj tak v našich domácnostiach svoje čestné miesto – v našich kúpeľniach, chodbách a u dám je neodmysliteľnou súčasťou ich kabeliek. Chceme byť sebavedomí, pekní, čistí, bez vrások, proste takí, aby sme sa páčili ľuďom, s ktorými sa stretávame.
Keďže zrkadlo má takéto unikátne vlastnosti, nie náhodou sa k nemu prirovnáva aj Biblia – Písmo Sväté. Keď ho čítame alebo počúvame, je to skutočne ako keby sme sa pozerali do zrkadla. Vidíme tam niekedy až prekvapujúce veci. Sme spokojní, pokiaľ sa tam nájdeme ako dobrí, uvážliví, láskaví, radostní, pokojní atď. Ale toto zrkadlo nás dosť často aj zarmúti alebo doslova rozčúli, pretože nekompromisne odhalí aj to, čo sme si doposiaľ ani neuvedomili.
Ono – to Slovo – vidí aj pod masku, ktorú nosíme na svojich tvárach. Ukazuje na všetky nedostatky, špinavosti, nekalé žiadosti nášho tela, ktoré špinia náš duchovný život. Práve pre tieto vlastnosti, aké má Božie Slovo, ho mnohí ľudia zavrhnú, chovajú do skrine alebo doslova odhodia, lebo pri čítaní alebo počúvaní sa cítili dotknutí, obnažení, ponížení. Toto zrkadlo im zobralo ich sebavedomie, zobralo im krásu. Už nie sú takí perfektní, ako si mysleli. Ale zrkadlo za to nemôže. Ono poukazuje len na holú skutočnosť, na to, akí v podstate sme.
Máme však obrovské šťastie, že Božie Slovo na rozdiel od skutočného zrkadla neostávala len pri „vykričaní“ skutočnosti o nás. Len si spomeňme, keď niekto blízky, známy, či vzdialený povie o nás z mosta do prosta, čo si o nás myslí, akí sme atď. a potom nás nechá tak pod ťarchou jeho výčitiek. Napríklad ľudia slabšej povahy sú frustrovaní, schopní niekedy ukončiť aj svoj vlastný alebo cudzí život. Odlišne sa však správajú ľudia s „hrošou kožou“, ktorí pripomienky ignorujú a ešte viac sa upevnia v tom, akí sú. Nie tak Božie Slovo. Ono nám síce povie pravdu o nás, ale nezostáva iba pri tom. Dáva aj nesmierne dôležitý návod (pokiaľ nám na tom záleží), čo máme s našimi poukázanými nedostatkami urobiť.
Keď sa pozeráme do zrkadla, samozrejme, že tam uvidíme seba. Lenže my ľudia sme často veľmi vynaliezaví. Zoberieme síce na vedomie to, čo tam práve vidíme, ale vieme si s tým dať rady. Stačí trochu odstúpiť na jednu alebo druhú stranu alebo zrkadlo jednoducho trochu pootočiť a čo sa stane? Zrazu tam nevidíme seba, ale toho, kto stojí vedľa nás. Môže to byť manželka, deti, sused, kolega atď. Tu sa naša pozorovacia vlastnosť prejaví naplno. Zrazu sme ožili a srdce nám začalo rýchlejšie búchať. Dobre, že si nezoberieme aj zväčšovacie sklo, aby nám neunikol žiadny detail. Premeriavame si dotyčnú osobu od hlavy po päty, možno ideme prasknúť od závisti, ako dobre vyzerá alebo k svojmu uspokojeniu nestačíme počítať, koľko chýb sme na nej narátali. Tak to môže byť aj pri čítaní Božieho Slova alebo pri počúvaní kázne.
- Joj, dobré je to slovo, len či má ten môj sused dobre otvorené uši, aby to dobre počul. Veď je to ako šité na neho.
- A škoda, že tu nie je moja suseda, tá by sa hádam aj červenala od hanby, keby to počula.
- Ak si čítam Bibliu, tak toto tu si musím podčiarknuť, pretože je to pre toho, čo tak rád nahlas spieva v zhromaždení veriaceho ľudu. Toto všetko je o nich.
Hm?! – a pre teba sa už nič neušlo? Čo sa stalo? Zmenil si funkciu zrkadla! Nezabúdaj, že zrkadlo Božieho Slova je tu preto, prečo aj doma tak rád používaš zrkadlo vo svojej kúpeľni. Zrkadlo je tu hlavne pre teba. Aby si videl seba, aby si pomocou neho mohol urobiť nápravu v prvom rade na sebe. Veď ako môžeš urobiť pokánie, ak nevidíš, čo si spravil nesprávne? A zase naopak – to, čo je správne a dobré, aby sa v tvojom srdci upevnilo. Toto je principiálne použitie zrkadla.
Cirkev Pána Ježiša má byť slávna, bez poškvrny, bez vrások, svätá a bez chyby (Ef. 5,27). Toto sa dá dosiahnuť len tak, že sa pozrieš do zrkadla – Božieho Slova a uvidíš tam seba, svoje kresťanské spoločenstvo a nie svojho suseda a iných veriacich. Len takýmto spôsobom ťa môže potom Božie Slovo očisťovať, oslobodzovať, dokáže ťa zbavovať všetkého toho, čo ti bráni v tom, aby si do konca mohol byť aj ty sám tým zrkadlom, v ktorom by ostatní ľudia videli odraz samotného Boha.
Pán Boh pozná každé jedno srdce, pozná každého jedného z nás. Aké je to dobré, keď nás Božie Slovo niekedy vyprovokuje k činnosti, aj keď nás možno pri tom zarazí, nahnevá, ale – ale má pravdu. Šťastný ten, ku komu takto hovorí. Toto je jeho úlohou, povedať ti pravdu a dať východisko zo situácie, povzbudiť ťa, dodať sily, lásky a zmysel tvojmu životu. Ponúka ti spasenie. Záleží len na tebe, či od toho zrkadla podstúpiš na stranu, či ho v ruke otočíš iným smerom alebo prijmeš skutočnosť, ktorú ti ukazuje. Aké miesto má toto zrkadlo v tvojom živote?
Moji drahí, nezabúdajte, že človek má vždy s ochotou načúvať, s rozvahou hovoriť a nemá sa dať vyprovokovať k hnevu. Ak sa totiž človek rozhnevá, nekoná tak, ako si to Boh želá. Odstráňte zo svojho života všetku špinavosť a zlobu a dovoľte, aby vo váš vyklíčilo zasiate Božie Slovo, ktoré má moc od základu premeniť váš život.
Ale pozor! Toto Slovo musíte nielen počúvať, ale aj podľa neho konať. Ak niekto Božie Slovo iba počúva, ale nespráva sa podľa toho, čo počuje, podobá sa človeku, ktorý sa pozrie na seba do zrkadla, ale potom sa obráti a hneď zabudne, ako vyzerá. Ale kto sa pozorne zahľadí do Božieho zákona a pochopí, že ho Boh nechce ním spútať, ale oslobodiť, nezostane len zábudlivým poslucháčom, ale nabáda ho to k činom, ktoré mu prinesú radosť a šťastie(List ap. Jakuba 1. kapitola, 19-25.verš).
Keďže zrkadlo má takéto unikátne vlastnosti, nie náhodou sa k nemu prirovnáva aj Biblia – Písmo Sväté. Keď ho čítame alebo počúvame, je to skutočne ako keby sme sa pozerali do zrkadla. Vidíme tam niekedy až prekvapujúce veci. Sme spokojní, pokiaľ sa tam nájdeme ako dobrí, uvážliví, láskaví, radostní, pokojní atď. Ale toto zrkadlo nás dosť často aj zarmúti alebo doslova rozčúli, pretože nekompromisne odhalí aj to, čo sme si doposiaľ ani neuvedomili.
Ono – to Slovo – vidí aj pod masku, ktorú nosíme na svojich tvárach. Ukazuje na všetky nedostatky, špinavosti, nekalé žiadosti nášho tela, ktoré špinia náš duchovný život. Práve pre tieto vlastnosti, aké má Božie Slovo, ho mnohí ľudia zavrhnú, chovajú do skrine alebo doslova odhodia, lebo pri čítaní alebo počúvaní sa cítili dotknutí, obnažení, ponížení. Toto zrkadlo im zobralo ich sebavedomie, zobralo im krásu. Už nie sú takí perfektní, ako si mysleli. Ale zrkadlo za to nemôže. Ono poukazuje len na holú skutočnosť, na to, akí v podstate sme.
Máme však obrovské šťastie, že Božie Slovo na rozdiel od skutočného zrkadla neostávala len pri „vykričaní“ skutočnosti o nás. Len si spomeňme, keď niekto blízky, známy, či vzdialený povie o nás z mosta do prosta, čo si o nás myslí, akí sme atď. a potom nás nechá tak pod ťarchou jeho výčitiek. Napríklad ľudia slabšej povahy sú frustrovaní, schopní niekedy ukončiť aj svoj vlastný alebo cudzí život. Odlišne sa však správajú ľudia s „hrošou kožou“, ktorí pripomienky ignorujú a ešte viac sa upevnia v tom, akí sú. Nie tak Božie Slovo. Ono nám síce povie pravdu o nás, ale nezostáva iba pri tom. Dáva aj nesmierne dôležitý návod (pokiaľ nám na tom záleží), čo máme s našimi poukázanými nedostatkami urobiť.
Keď sa pozeráme do zrkadla, samozrejme, že tam uvidíme seba. Lenže my ľudia sme často veľmi vynaliezaví. Zoberieme síce na vedomie to, čo tam práve vidíme, ale vieme si s tým dať rady. Stačí trochu odstúpiť na jednu alebo druhú stranu alebo zrkadlo jednoducho trochu pootočiť a čo sa stane? Zrazu tam nevidíme seba, ale toho, kto stojí vedľa nás. Môže to byť manželka, deti, sused, kolega atď. Tu sa naša pozorovacia vlastnosť prejaví naplno. Zrazu sme ožili a srdce nám začalo rýchlejšie búchať. Dobre, že si nezoberieme aj zväčšovacie sklo, aby nám neunikol žiadny detail. Premeriavame si dotyčnú osobu od hlavy po päty, možno ideme prasknúť od závisti, ako dobre vyzerá alebo k svojmu uspokojeniu nestačíme počítať, koľko chýb sme na nej narátali. Tak to môže byť aj pri čítaní Božieho Slova alebo pri počúvaní kázne.
- Joj, dobré je to slovo, len či má ten môj sused dobre otvorené uši, aby to dobre počul. Veď je to ako šité na neho.
- A škoda, že tu nie je moja suseda, tá by sa hádam aj červenala od hanby, keby to počula.
- Ak si čítam Bibliu, tak toto tu si musím podčiarknuť, pretože je to pre toho, čo tak rád nahlas spieva v zhromaždení veriaceho ľudu. Toto všetko je o nich.
Hm?! – a pre teba sa už nič neušlo? Čo sa stalo? Zmenil si funkciu zrkadla! Nezabúdaj, že zrkadlo Božieho Slova je tu preto, prečo aj doma tak rád používaš zrkadlo vo svojej kúpeľni. Zrkadlo je tu hlavne pre teba. Aby si videl seba, aby si pomocou neho mohol urobiť nápravu v prvom rade na sebe. Veď ako môžeš urobiť pokánie, ak nevidíš, čo si spravil nesprávne? A zase naopak – to, čo je správne a dobré, aby sa v tvojom srdci upevnilo. Toto je principiálne použitie zrkadla.
Cirkev Pána Ježiša má byť slávna, bez poškvrny, bez vrások, svätá a bez chyby (Ef. 5,27). Toto sa dá dosiahnuť len tak, že sa pozrieš do zrkadla – Božieho Slova a uvidíš tam seba, svoje kresťanské spoločenstvo a nie svojho suseda a iných veriacich. Len takýmto spôsobom ťa môže potom Božie Slovo očisťovať, oslobodzovať, dokáže ťa zbavovať všetkého toho, čo ti bráni v tom, aby si do konca mohol byť aj ty sám tým zrkadlom, v ktorom by ostatní ľudia videli odraz samotného Boha.
Pán Boh pozná každé jedno srdce, pozná každého jedného z nás. Aké je to dobré, keď nás Božie Slovo niekedy vyprovokuje k činnosti, aj keď nás možno pri tom zarazí, nahnevá, ale – ale má pravdu. Šťastný ten, ku komu takto hovorí. Toto je jeho úlohou, povedať ti pravdu a dať východisko zo situácie, povzbudiť ťa, dodať sily, lásky a zmysel tvojmu životu. Ponúka ti spasenie. Záleží len na tebe, či od toho zrkadla podstúpiš na stranu, či ho v ruke otočíš iným smerom alebo prijmeš skutočnosť, ktorú ti ukazuje. Aké miesto má toto zrkadlo v tvojom živote?
Moji drahí, nezabúdajte, že človek má vždy s ochotou načúvať, s rozvahou hovoriť a nemá sa dať vyprovokovať k hnevu. Ak sa totiž človek rozhnevá, nekoná tak, ako si to Boh želá. Odstráňte zo svojho života všetku špinavosť a zlobu a dovoľte, aby vo váš vyklíčilo zasiate Božie Slovo, ktoré má moc od základu premeniť váš život.
Ale pozor! Toto Slovo musíte nielen počúvať, ale aj podľa neho konať. Ak niekto Božie Slovo iba počúva, ale nespráva sa podľa toho, čo počuje, podobá sa človeku, ktorý sa pozrie na seba do zrkadla, ale potom sa obráti a hneď zabudne, ako vyzerá. Ale kto sa pozorne zahľadí do Božieho zákona a pochopí, že ho Boh nechce ním spútať, ale oslobodiť, nezostane len zábudlivým poslucháčom, ale nabáda ho to k činom, ktoré mu prinesú radosť a šťastie(List ap. Jakuba 1. kapitola, 19-25.verš).
.: Autor: Ján Polóny
