Stres – stres – stres. Polka júna už dávno ubehla ako voda, žiadna jasná inšpiratívna myšlienka „neprišla“, termín uzávierky Pohľadu sa nezadržateľne blíži a predstava, čo „spáchala“ revízna „čata“ nášho časopisu v mojej minulej úvodnej vete ma začali spochybňovať, či vôbec dačo tento mesiac napíšem. Tak si teda vravím. O čom písať?

 Však všetko čo sme mali počuť o Bohu, sme už x-krát od našich duchovných „pastierov“ počuli. Načo to teda duplikovať? Sprava, zľava, zhora, zdola, kolmo na stred mierne zľava a čo ja viem ešte akými rôznymi smermi, sa nám už roky snažia čo najpresnejšie a najjasnejšie opísať tú Božiu existenciu a tak nás podľa Jeho slova správne navigovať cestou našim životom. Pomocou množstva príkladov z Biblie, sa nás pokúšajú nakopnúť do väčšej duchovnej aktivity, aby sme to naše spasenie nenechávali len na „náhodu“. Za určitou hranicou „nasatia“ informácií, je to totižto už len na nás samotných, či sme sa mu ochotní podriadiť a zobrať ho vážne. No a po takejto krátkej úvahe padlo rozhodnutie, že tomu nechám voľný priebeh. Ak Boh bude chcieť, tak mi zase niečo dá niekedy a niekde, zaznačiť si do mobilu. Ono, každému človeku Duch Boží určite denno-denne, prípadne „obdeň“ ☺ niečo ukazuje, ale možno nie vždy sa mu to zdá, že je to na článok. Niekedy je to len také krátke zamyslenie sa. A práve to sa stalo dnes mne. Rozmýšľal som, či mám o tom písať a či nie, ale povzbudený naším dozorcom ☺ som sa rozhodol, že to teda dám na „papier“. Azda ešte napíšem, čo som myslel tou náhodou. Náhoda = uspokojenie seba samých vlastnými predstavami o Bohu, bez našej úprimnej túžby Ho spoznávať. Vzniká predovšetkým z lichotivých slov o Božej láske k nám a častokrát nás to zvádza k myšlienke, že Boh od nás nič viacej nechce, len to, tak často znejúce - uveriť. Pritom pod tým slovom uveriť, si poväčšine predstavujeme vieru typu, akože verím, že je Nový Zéland, tak verím aj v Boha. Proste len ryha na mozgu a nič viac. Nejako nám nedochádza, že viera v podstate predstavuje denno-denný život s Bohom, ktorý zahŕňa čítanie Jeho slova, modlenie, hĺbkové skúmanie seba samých, teda našich reakcií, myšlienok, túžob, ale aj ľudí okolo nás a rôzne životné situácie, že prečo je to tak alebo onak. Toto všetko sa však dá len cez duchovný zrak, ktorý nám môže dať jedine Boh, keď sa pokoríme a budeme Ho oň prosiť. A tak teda...
...Jedného dňa v týždni, v čase môjho obeda, z mráčika, ktorý putoval ponad naše mesto z juhozápadu na východ, trošku začalo kvapkať a mestskí vyžínači trávy, čo na sídlisku neďaleko železničnej stanice „skrášľovali“ priestor medzi bytovkami, sa pred dažďom šli rýchlo skryť do jedného domového podchodu. No a keďže som šiel priamo tým smerom, tak chtiac či nechtiac som teda môj zrak zafixoval na nich. Kosačky si položili na zem a z vreciek hneď začali vyťahovať škatuľky cigariet. No reku ako vhod im tá spŕška padla, myslím si. Postupne, ako som sa k nim blížil, všimol som si za rohom ešte jedného ich parťáka, ktorý už sedel na zhrdzavenom plôtiku z dôb socializmu a v „olejovo-trávnato“ špinavých rukách držal fľašu vody, z ktorej si práve upil, súdiac podľa pohybov rúk a nadutých líc. Zrazu sa mi mysľou prehnalo niekoľko myšlienok spojených s týmto vizuálnym vnemom. Súhrnne to boli tieto: v dnešnej dobe na nič nie sú peniaze, všetko sa len rozkráda a ten plôtik už asi nikdy v tomto pseudo kapitalizme nenatrú. To bola taká bežná reakcia na dobu, v ktorej žijeme. Podstatnejšie pre mňa však už bolo to, čo nasledovalo ďalej. Ďalšia vec, ktorá mi totiž napadla bola, že ako je to super, keď ja môžem ísť pekne oblečený do neďalekého bistra na obed a nemusím tu niekde na plote sedieť v montérkach, medzi smetnými košmi z jednej strany a „dosluhujúcim“ kúskom kvetinového záhona na strane druhej a ešte k tomu, ktovie za aký plat. Či z toho ten človek vôbec uživí svoju rodinu. No a keďže istý čas tak isto pozorujem ako aj skupina „otepľovačov“ behá po lešení postupne od jednej bytovky k druhej, hneď sa mi do tohto obrazu vtislo aj to, že dokonca ani nemusím obedovať rožok so salámou, ako som to pri nich x-krát videl, ale si môžem v kľude dopriať teplé jedlo. Tieto dva časovo odlišné postrehy mi Duch Boží splietol dokopy, aby mi povedal: „No Ratko, pozeraj a viď, ako sa ty máš dobre a nič ti vskutku nechýba v porovnaní s inými“. Hneď mi bolo jasné, že to bola Božia odpoveď na krátku debatu, ktorú sme viedli v robote. Takže časovo sa teraz prenesieme späť o pár hodín... Sedím si teda s kolegami v kancelárii a jeden z nich len tak znenazdajky do éteru vysloví: „Ej musím už vymeniť tú moju Oktávku. Má už sedemnásť, pomaly mi všetko odchádza a prachy do opráv už nechcem vrážať“. Len za čo? Vzápätí nato si dá rečnícku otázku. My vtipálkovia sme mu pohotovo odpovedali. Vidíš, keby si sa lepšie učil, bol by si mal viac peňazí. A tak sme spoločne trošku zasnívali o lepších platoch a o autách, ktoré by sme si kúpili, keby bolo keby. Nesnívali sme pritom o veľkých sumách, možno len o raz takom plate ako máme. Ej, ako by nám bolo sveta žiť, pomysleli sme si. To by sme si už aj pôžičku zobrali... A ako nevinne to začalo, tak nevinne to aj skončilo. Proste pár, na prvé počutie, zdanlivo neškodných viet. Ale nejaká tá vidina väčšieho obnosu peňazí ako je ten, na ktorý sme zvyknutí a ktorý by sa nám „šikol“ na tie naše nové alebo skôr zánovné tátoše, v nás predsa len zostala. A tak sme stíchli a zase sa každý venoval svojej robote, pokiaľ neprišiel čas obeda. Čo nasledovalo ďalej, to už poznáte. Šiel som po chodníku a začalo poprchávať...
„buďte spokojní s tým, čo máte.“ (Židom 13, 5)
A v konečnom dôsledku mal Boh pravdu. On vedel, že naše auto je nateraz v poriadku, nič mu nechýba a sa mi aj veľmi páči, lebo niekedy dávno som presne o ňom „sníval“. A vedel som to aj ja. No, aj napriek tomu, som sa nechal strhnúť rečami o lepšom „fáre“... Proste sny sú ovplyvňované dobou, lebo svet nám neustále ten „spotrebný materiál“ vylepšuje, a tak nás nepriamo núti zaobstarať si niečo novšie aj keď to, čo máme, je v podstate ešte dobré. Ja síce píšem o aute, ale vy si to môžete kľudne premietnuť na vaše konkrétne veci, lebo aj s nimi to určite bude podobné. Nikto ma nemusel prehovárať, hneď som sa chytil, aj napriek tomu, že sa snažím s tým Pánom Bohom každodenne žiť a pomerne dosť jasne tieto moje „skutky tela“ vidím. Na základe tejto skúsenosti pozorujem, že niekde vo vnútri nás, stále tie myšlienky sídlia aj napriek tomu, že bežne si na ne možno ani len nespomenieme a pôsobíme zdanlivo skromne. Ale keď na to príde, chceli by sme zrazu aj to, aj to, aj to a hneď zabúdame na realitu. Starý „Aďo“ vďaka našej nedokonalej viere v nás stále, v dosť veľkej miere zostáva a budeme sa pripodobňovať tomuto svetu dovtedy, dokiaľ sa nepremeníme obnovením mysle a nenaučíme sa rozpoznávať, čo je vôľa Božia. Potom sa budeme snažiť ten vplyv postupne znižovať. Keď to pochopíme, že to nie je až tak dobré, milé a dokonalé (parafrázovaný verš Rímskym 12, 2). Niekto môže namietať a povedať. Veď čo je zlé na snívaní? No poviem len tak. Už si niekedy človeče sníval o tom, ako chceš byť viac pri Bohu a viac plniť Jeho vôľu? Ja teda vôbec nie. Po Božích veciach skôr túžim, lebo túžba je už založená na nejakom poznaní, čiže nás to núti aj niečo pre tú danú vec spraviť, aby sme ju mali. Avšak naše sny vychádzajú zo starého človeka a sú takmer vždy výlučne o hmotných statkoch, na ktoré pravdepodobne nebudeme tak skoro ani mať, prípadne za zdravím - keď pochybí a keď ho znova získame, začneme znova snívať o statkoch ☺. Snívame o krajšom aute, vyššom dôchodku, menšom zadku, bývaní vo vlastnom dome, exkluzívnej dovolenke okolo sveta, väčšom byte, dobre platenom fleku, istom mieste v nebi, skromných a spravodlivých politikoch a podobne. Týmto všetkým chcem povedať len toľko, kľudne snívajme, ale aj skúmajme naše sny a zamýšľajme sa nad nimi, či korešpondujú s Božou vôľou, aby tie naše, častokrát uletené predstavy, neprerástli do neskonalej túžby po zbytočnostiach. Stoj čo stoj idem teraz zbierať „dukáty“, aby som mohol ísť na cestu okolo sveta... Je dobré, aby si tu každý z nás vložil vlastný sen a zamyslel sa nad ním. Boh nám totižto dáva všetkého toľko, koľko práve potrebujeme, len si to musíme dostatočne uvedomiť. Nezabúdajme, že žijeme v hriechom porušenom svete a nikdy nebudeme mať veci podľa našich predstáv. Jediná naša úloha na tomto svete je vydržať vo viere v každodennom živote s Bohom, a potom vo večnosti budeme nasýtení vecami, o ktorých ani oko nevídalo a ucho neslýchalo. Keď si myslíme ako sa my máme zle, že nám to napríklad finančne na tie naše sny nevychádza, tak sa len skúsme nachvíľu vžiť do takých obyvateľov Somálska. Akýže sen môžu, podľa našich meradiel, napríklad mať tak veriaci v tejto krajine? Možno tak snívajú o bochníku chleba naviac, alebo fľaši vody naviac, lebo hlad a strádanie je ich životný štandard. Im auto ani len nenapadne. Nám sa to pritom môže zdať smiešne. My vďaka Bohu žijeme v bohatej krajine, takže aj naše sny sú dosť odlišné od ich snov. Aj keď sú medzi nami Slovákmi rozdiely vo finančnej „kondícii“, stále sme, myslím si, lepšie na tom, ako tí Afrike. Proste ďakujme Bohu, že sme sa narodili práve tam, kde sme sa narodili a do takého zázemia aké máme a nesnívajme zbytočne, pokiaľ to nie je nutné až tak po lepšom, aby sme sa náhodou neskazili. „Bohaté“ krajiny, ktoré vydrancovali tie, čo sú teraz chudobné, sú duchovne, ale aj finančne na úpadku a pritom majú omnoho vyšší životný štandard a aj ich sny sú úplne inde. Ich mladí nesnívajú o ojazdenej Škodovke, ale možno o novom Mercedese a to každé dva roky. A terajší Nemecký pracujúci možno snívajú o tom, že aké by to bolo, keby sa v čase ich dôchodku mali tak, ako ich predchodcovia v 80-tych rokoch. Prosto, boháči snívajú vo veľkom, chudáci v malom, vždy sú však hnaní rovnakou motiváciou. Trošku som to všetko zovšeobecnil, lebo nejde tu o konkrétne prípady, ale všetko bolo spomínané s túžbou čo najprirodzenejšie poukázať hlavne na to, že máme všetky naše myšlienky skúmať a podrobovať ich Božiemu slovu, nech sú akokoľvek zdanlivo neškodné. A aj tak pre nás všetkých platí to Pavlovo, „dosť máš na mojej milosti“ (2. Korintským 12, 9). Čiže keď začneme poškuľovať po veciach, ktoré momentálne nepotrebujeme, stačí si uvedomiť, že vždy sú tu ľudia naokolo, čo sa majú horšie a nemajú možno ani to čo my.
„Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“ (1. Timoteovi 6, 10)
Spomenutý verš sa zdá byť veľmi nesúvisiaci a „agresívny“, vzhľadom na tie naše nevinné reči a zdanlivo malý obnos peňazí, ktoré sme si predstavovali. Mnohí si veľkoryso povieme, mne stačí len málo, som nenáročný, prípadne, ja by som sa určite podelil s chudobnejšími. Ale nenechajme sa mýliť. Boh vedel, prečo to napísal. Stačí, aby sme si kúpili, čo možno ani tak nepotrebujeme a za peniaze, ktoré ešte k tomu ani nemáme - čiže sa troška zadĺžime a hneď uvidíme, ako na tých peniazoch lipneme, lebo sa napríklad budeme strachovať, či to splatíme. Vychádza to totižto z podstaty človeka. Nemusíme rozmýšľať vo veľkých cifrách a nemusíme to dokonca ani badať, ale slovo Božie skúma špiky kostí a vidí aj to, čo my na prvý pohľad nebadáme. A keďže denno-denne bojujeme s hriechom a ide nám vždy o život, musíme sa v prvom rade my sami vedieť riadne kriticky na seba pozrieť v každej situácii, aby sme vedeli ako tak obstáť. Veď slovo Božie nás vždy na to nabáda.
Čiže na záver zhrniem to, čo som chcel tým všetkým povedať. Buďme spokojní s tým, čo máme, príliš sa neoddávajme snom, ale vždy sa snažme reálne vidieť život okolo nás, aby sme si ho nejakým neuváženým, avšak na prvý pohľad, možno lákavým krokom neznepríjemnili. A všetko naše konanie konfrontujme a zosúlaďujme s Božím slovom. Ja som uviedol, čo mne Boh zjavil na mojom príklade s autom, ale každý z nás si to môže aplikovať na jeho konkrétne veci. A zase je to skoro na dve A4. Nechápem. Ale písať len holé fakty, bez ako takého vysvetlenia nejako nedokážem...

.: Autor: Radovan Riečan