Už je to tu..... už ma to dobieha..... už sa to začína pri mne napĺňať. To, dlhé roky v úzadí, na svoj príhodný čas čakajúce, biblické slovo o márnosti veku čiernych vlasov, teda mladosti (Kazateľ 11, 10). 

Na brade a vo vlasoch, sa mi už totižto pomaly začínajú objavovať šediny, na hlave plešinka J - ehm, tá sa už objavuje dlhšie a tak sa dostávam do veku, že mladí ľudia, ktorí to samozrejme dokážu rozpoznať, ma začínajú považovať za človeka, ktorému by sa možno mali aj pozdraviť, keď ho stretnú niekde na ulici. No a práve o postrehu, spojenom s takýmto počinom, by som sa rád podelil. Samozrejme to bude zase zamyslenie sa do špiku kosti (Židom 4, 12), keď si nás Duch Boží znova preskúma, že do akej hĺbky vieme len tak znenazdajky, keď to ani nečakáme, niektoré veci posúdiť. Či k úsudku použijeme „zemskú“ alebo „nebeskú múdrosť“. Tieto situácie nám veľmi rýchlo prezradia, ktorou disponujeme. Príklad uvediem z bežného ľudského života, pretože verím, že takéto prirovnanie je veľmi dobre predstaviteľné, lebo sa nás všetkých v určitej fáze života osobne dotýka, ako len nejaká, aj keď pravdivá, ale predsa len tak trošku anonymne znejúca veta, typu „nesúďte a nebudete súdení“. Mnohí sa v tom pravdepodobne aj nájdeme, prípadne súvislosť s tým čo som zažil, nám môže pomôcť pochopiť nejakú inú situáciu, v ktorej sme sa zase našou povrchnosťou pekne pred Bohom „vyfarbili“. A tak prejdem rovno k veci....Fíha, oproti „minulajšku“ ako rýchlo, normálne ma to šoklo J.

Kráčam si Hlbokou - tak sa volá cesta, spájajúca naše dve hlavné dedinské ulice a oproti mne ide, pár domov poniže bývajúci, „susedovie“ chlapec. Dívam sa uprene na neho a nejak automaticky očakávam, že sa mi hádam aj pozdraví, keďže vie kto som a ja zase viem, kto je on. A on, čuduj sa svete, tomu odolal a mlčky ma minul. Niekoľkokrát sa mi síce stalo, že sa mi niekto pozdravil, ale vždy ma to prekvapilo, pretože som to vôbec nečakal, keďže som podľa mňa ešte mladý J. A preto nechápem, čo to vtedy do mňa vošlo, že som nejak podvedome od toho šuhaja ten pozdrav, jednoducho očakával. No a keďže prešiel, ako som už spomínal povedľa mňa bez pozdravenia, tak hneď nastúpil vo mne, v nás, „vždy pripravený“ starý Adam, ktorý mi v tú ranu do mysle „natlačil“: Pozri sa na neho, sopliaka mladého, ani sa pozdraviť nevie a pritom ma pozná. Veď už má zo 14+ rokov, to by už mal vedieť, čo sa patrí! Ja som sa už starším ľuďom v jeho veku určite zdravil. Čo ho to ešte nenaučili?! Nejak to tí rodičia a spol. (starí rodičia, krstní rodičia a všetci rodinní príslušníci s ním prichádzajúci do styku), ktorí majú na neho dosah flákajú. Ich tváre a všetky veci, čo som o nich za celý život počul, sa mi zaraz vynorili z úzadia mysle. Hneď som videl ich nedokonalosť... a čo ja viem čo všetko ešte by mi napadlo, keby hneď nato nezaúradoval Duch Boží, ktorý ma stopol. Ho-hó, hamuj Ratko. Ty si sa zle vyspal? To...čo akože riešiš? Takto sa správa Boží muž? A tvoje chlapča sa už vie pozdraviť?! V jeho veku, by to už mal vedieť... Presne cielené slová letiace mojou mysľou ma totálne „odzbrojili“. A tak odzbrojený a zároveň šťastný, že mám zase tému do Pohľadu, som si kráčal ďalej ulicou. Zase som niečo pred Bohom, ale aj sebou „nezvládol“ a tak sa s tým musím „pochváliť“ a pritom určite si to nik nevysvetlí ako samochválu. Však, kto by sa chválil niečím, čo mu zase nevyšlo. Proste človek zažil niečo, na čom sa môže poučiť, zamyslieť a v budúcnosti môže byť ostražitejší a danú vec už možno bude posudzovať úplne ináč. Možno pokojnejšie, rozvážnejšie, duchovnejšie... Toto všetko o čom píšem, je o túžbe byť lepší a zbudovanejší v Pánovi Ježišovi a to aj v tých veciach, ktoré sú na pohľad skryté. Teda v našich myšlienkach. Aj tie si máme ukázňovať. Pretože Boh nie je človek. On sa díva na vnútro. A preto je dôležité, aby sme sa skúmali v každej situácii a za každého „počasia“. To znamená, aj keď sme pokojní, ale aj vtedy, keď sme nervózni a hromžíme. Vždy sa snažme reálne, nejak „zvrchu“, z toho Božieho pohľadu vnímať naše počínanie tu dole. Vidieť naše reakcie v pravom Božom svetle a nie v našej pravde, lebo tá je pokrívená našimi ľudskými predstavami. Ja viem, stále sa v článkoch opakujem, ale ono sa to ani ináč nedá. Pokiaľ nám bije srdce, všetko tu v našich životoch bude len o Bohu a o tom, ako sa máme zdokonaľovať vo viere a nie len o nej rozprávať, až do nášho posledného dňa.

Trošku však pôjdem ďalej. Samozrejme, že to neskončilo len tými, Duchom presne cielenými slovami a mojím „odzbrojením“. Keď som sa následne nad tou situáciou zamyslel a vrátil sa z ľudskej pokrivenej, do rovnej a pravdivej Božej reality, tak som prišiel na niektoré veci. Zrazu som si všetko obrátene aplikoval na seba. A teda. Myslím si, že skoro všetci, či sme už veriaci alebo nie, chceme svoje deti, čo najlepšie vychovať. A samozrejme, že s Božou pomocou sa o to usilujem aj ja. Lenže nie všetko, o čo sa v živote snažíme, ide podľa našich predstáv. So 100% určitosťou sa o tom už presvedčil azda každý z nás. Tiež sa snažím sprava-zľava neustále opakovať, vyučovať a viesť ich k tomu, aby sa naučili, napríklad keď je už o tom téma, zdraviť. A oni nič. Nechápu, nechcú, alebo čo ja viem prečo, ale nejde to. Vydávame úsilie, ktoré častokrát možno vychádza navnivoč. Preto si vravím. Načo ja mám poukazovať na jeho rodičov, že ho to nenaučili? Čo ak sa o to snažia, ale to dieťa to proste z nejakého dôvodu nechápe. Veď to isté robím predsa aj ja. Takto isto ma môžu posudzovať všetci okolití susedia. Síce moje dieťa je mladšie, ale aj tak. Tiež sa nepozdraví. A teda príde človek k poznaniu, že mnoho vecí nevie s určitosťou pravdivo posúdiť a na základe plytkých ľudských uvážení, len trepe a trepe a trepe a trepe nepravdivé reči o všetkom možnom. A trepeme malí aj veľkí bez rozdielu. Stačí sa počúvať a skúmať. Tento príklad je veľmi univerzálny na drvivú väčšinu denno-denných situácií. A preto sa už trošku odkloním od „zdravenia“ a zamyslím sa, však zatiaľ sú to ešte len dve strany J, nad podobnými situáciami, v ktorých, ale vždy bude na pozadí ústrednou pravdou to naše myľné posudzovanie.

My ľudia vskutku takmer nikdy nepoznáme pohnútku, ktorá viedla toho alebo onoho človeka k takej alebo onakej reakcii, úsudku, presvedčeniu alebo činnosti a ani si to poriadne pri rýchlosti nášho scestného posudzovania nemôžeme uvedomiť, pokiaľ sa nenecháme viesť Duchom Svätým. Ak niekoho posudzujeme, skúsme si nakoľko to vieme, predstaviť seba na jeho mieste a uvedomiť si, či nie sme takí istí. Zamyslime sa nad tým. Proste toto je taká ľudská človečina. Ak by sme mali vravieť len to, čo s určitosťou vieme, tak fakt by sme asi dosť často mlčali. A k takej krotkosti v rozprávaní, prípadne v myslení nás nabáda aj Božie slovo. Nezabúdajme, za každé naše slovo budeme súdení (Matúš 12, 37). Ľudí čo chceli kameňovať ženu hriešnicu, zastavil Pán Ježiš presne cielenou poznámkou, ktorú oni vnímali ušami a Jeho osobne videli očami. Tak počuli slová „... kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom“ (Ev.Jána 8, 7). Všetci tí „hádzači“ sa razom zamysleli, nech boli akokoľvek žhaví vidieť krvácajúcu lepku, vybité zuby prípadne vytečené oko (nehrajme sa na citlivky, hádzači boli veriaci ľudia z vyvoleného národa a my sme takí istí, len málo z nás si to dokáže priznať) a presvedčení o svojej pravde a..? Nehodili. Jednoducho nemohli, ich vlastné hriešne vnútro ich obvinilo. Lenže dnes k nám už Ježiš tak, aby sme to počuli na vlastné uši neprehovára a ani ho nevidíme. Máme však namiesto neho iného radcu. Ducha Božieho, ktorý nás napomína presne v tých istých veciach, len sa ho musíme nejak naučiť počúvať. Ono, je totižto dosť hlasný. Potom, možno ešte pred tým, ako by sme niekoho „kameňovali“ za to, že nevychoval deti k pozdravu, alebo nežije podľa našich najlepších predstáv, by sme sa hádam aj my zamysleli, ako tí „hádzači“ a nehodili ten pomyselný šuter na tých „vinníkov“ v našej mysli. Tu asi bude vhodné napísať si ten verš o múdrosti lebo je tam veľmi dobre poukázané na to, aký je rozdiel medzi našou múdrosťou a tou Božou.

„Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým konaním preukáže svoje skutky v múdrej skromnosti! Ale ak máte horkú vášnivosť a hašterivosť v srdci, nevychvaľujte sa a neklamte proti pravde. Toto nie je múdrosť zhora, ale pozemská, zmyslová, démonická. Lebo kde je vášnivosť a hašterivosť, tam je nepokoj a všetko možné zlo. Ale múdrosť, ktorá je zhora, je predovšetkým čistá, potom pokojamilovná, krotká, poslušná, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nestranná, bez pokrytectva. A ovocie spravodlivosti rozsieva sa v pokoji tým, čo tvoria pokoj. (Jakub 3, 13-18)“

Vidíme to? Všetko z čoho ide nepokoj alebo hašterivosť je naša démonická „múdrosť“, čiže pozemská, nadobudnutá naším životom tu na tejto hriešnej zemi. Čo už môžeme my, hriešnici, od iných hriešnikov nasať? Len hriech. Pekne, rokmi našim egom premyslený, zabalený, vyčačkaný a vydávajúci sa za múdrosť Božiu. Naopak. Z Božej múdrosti ide pokoj. Boh najprv všetko do hĺbky preskúma a potom „povie“ verdikt tak, aby bol pravdivý, jasný, krotký, nestranný, neurážlivý, aby to proste tomu adresátovi nejak padlo na úrodnú pôdu. A nie ako my. Hneď poukázať na chyby druhého a vlastné brvná nevidieť. Sme proste tak trápni... Naše vnímanie vecí je rozdielne a čo funguje na jedného, nemusí fungovať na druhého. Však si predstavte, akí sme hrdí, keď sa nám niečo bez väčšej námahy podarí. Či sa tým radi nepochválime? Príklad o zdravení uvádzam v dobe, keď to ani moje dieťa ešte nezvláda. Nechcem si predstaviť, čo by mi napadlo vtedy, kedy by som si už bol istý tým, že moje chlapča sa vie zdraviť a ešte aj susedia, by ho predo mnou chválili. Pokiaľ sa nenecháme vždy usmerňovať Duchom Božím, tak naše čiastkové úspechy v nás spôsobia dohora ohnutý nos a pri každej príležitosti to určite všetkým, ktorí to ešte s niečím nezvládli radi „natreme“. A taktiež určite poprieme všetky reči o našej namyslenosti alebo hrdosti. Trošku viac som to zdramatizoval a zveličil, aby to malo ten správny ráz, pretože tieto veci sú nám bližšie viac, ako si dokážeme pripustiť a nie len pár z nás, by sa tam našlo. Nerobme sa príliš múdri a neposudzujme druhých, že oni niečo zdanlivo nezvládli. Pretože my tiež, jednu vec možno ako tak zvládneme, no v inej pochybíme. Tak potom čo, kde naša múdrosť?! Boh nás nabáda k dokonalosti. (Ev. Matúša 5, 48). A ak nie sme vskutku vo všetkom dokonalí, tak o čo nám potom ide? Pred ľuďmi to možno zaberie, ale pred Bohom nie. Však sa stačí pozrieť na tie slová, ktoré nám adresuje. Pod slovom čistý si určite predstavíme čistotu, napríklad vyblýskanú kúpeľňu. A nie kúpeľňu, ktorá je len kde tu, vyblýskaná. Krotkosť možno viac podnecuje na príklady zo zvieracej ríše, ale aj to nám môže dobre poslúžiť na pochopenie danej veci. Skrotené zviera nás počúva, neskrotené nie (nesnažme sa hľadať výnimky, ide o príklad na lepšie pochopenie). Ťažko osedláte takého neskroteného Mustanga niekde z prérie. Naopak po skrotení na ňom môžete jazdiť. Bude to síce stále Mustang, ale vedomý si svojho pána a jeho zubadiel, ktoré ho budú viesť tam, kde chce on. Pod dobrým ovocím si určite nepredstavíme nahnité banány z Kauflandu, ale napríklad krásne jablko z letáku a ešte k tomu bez chemických ošetrení a podobne. A my? Dokonalosť hneď zavrhneme, lebo naša porušená myseľ nám okamžite napovie, že to sa nedá. Však sme hriešni a tým naše snaženie hneď zaklincujeme. Je jasné, že nikdy nebudeme dokonalí a aj Boh to vie, ale je to tak dôležité pre náš život, aby sme sa o to všemožne snažili, že sa to nedá ináč, ako slovom dokonalý napísať. Keď umývame riad (samozrejme tí čo nemajú umývačku J). Tak si ho umývame len tak, že troška „pošmrdkáme“ kde tu hubkou bez ohľadu na to, či je to umyté dočista? Nie. Umývame dovtedy, dokiaľ nezmizne posledná špinka. Je to až zarážajúce, ako sme vo veciach sveta takmer vždy dokonalí, o všetko sa až prehnane staráme a v Božích je to úplne naopak. Takýto prístup majme aj k Božím „doporučeniam“ pre náš život! Nechcem sa ďalej rozpisovať, lebo „čitári“ a „študovači“ kníh, časopisov, brožúr, lídlových či teskových letákov, alebo „nafachávači“ pozemského života, môžu mať problém, že je to už dlhé na štyri strany, ale tých príkladov je na „mraky“ J a stačí sa len dívať okolo seba. Tak človeče nad všetkým teda 6x rozmýšľaj a až potom vyslov do éteru niečo múdre. Aj ja sa o to idem snažiť J.

.: Autor: Radovan Riečan