No nejaký muž, menom Ananiáš, s manželkou Zafirou predal majetok, s vedomím manželky odložil si z utŕženej ceny a len čiastku priniesol a položil apoštolom k nohám. I povedal mu Peter: Ananiáš, prečo ti satan opanoval srdce, že si luhal Duchu Svätému a odložil si z utŕženej ceny za pole? Či by nebolo zostalo tebe, keby si ho nebol predal? A keď si ho predal, či nebolo tvoje? Ako ti len prišlo na um niečo také? Nie ľuďom si luhal, ale Bohu. Len čo Ananiáš počul tieto slová, padol a vypustil dušu. A prišla veľká bázeň na všetkých, ktorí počuli o tom. I vstanúc mladší z nich, vzali ho, vyniesli a pochovali. Asi o tri hodiny nato prišla jeho manželka, ktorá nevedela, čo sa stalo. Peter jej povedal: Povedz mi, či ste za toľko predali pole? Prisvedčila: Áno, za toľko! Peter jej odpovedal: Prečo ste sa dohovorili, že budete pokúšať Ducha Pánovho? Ajhľa, nohy tých, čo ti pochovali manžela, sú predo dvermi; vynesú aj teba! Hneď nato padla mu k nohám a vypustila dušu. Keď mládenci vošli, našli ju mŕtvu; vyniesli ju a pochovali k manželovi. Ale na celý cirkevný zbor a na všetkých, čo počuli o tom, prišla veľká bázeň. (Skutky 5, 1-11)
Začiatok 5-tej kapitoly úzko súvisí s posledným odsekom 4-tej kapitoly, konkrétne s predávaním majetku. Bola tam zmienka o duchovnej jednotnosti ľudí zapojených do tejto, ak sa to dá tak nazvať- dobročinnej akcie. Z textu bolo jasné, že zúčastnení to robia z vlastnej vôle pod vedením Ducha Svätého a nik im to neprikazuje. Ich konanie bolo úprimné a bola nám tam zjavená tá lepšia stránka ľudskej podstaty, ktorá poväčšine prerazí na „svetlo“ sveta iba pod Jeho mocou. A to bol zároveň aj Boží odkaz pre nás, že máme byť ochotnými darcami. Na konci svojho predchádzajúceho článku som spomenul, že ľudia sme rôzni, a preto určite ani vtedy to všetko nebolo s „kostolným“ poriadkom. Kým minule nám Boh v Jeho slove ukázal kladný príklad, dnes nám ukáže záporný, a to aj s následkami. A síce neúprimnosť pred Bohom sa nevypláca. Píše sa tu o mužovi menom Ananiáš a jeho žene Zafire. Nič viac tam o nich nie je spomenuté, napríklad kto boli, ako žili, ale len to, že si časť peňazí z predaja nechali. Je to fakt a my si príčinu ich počinu môžeme len predstavovať. Preto aj nasledovné riadky budú prezentovať len môj vymyslený, ale pre pochopenie veci možno užitočný príklad.
Muž menom Ananiáš, vidiac apoštolské zázraky, množstvo obracajúcich sa a žičlivých ľudí prinášajúcich svoje milodary, sa možno nechal strhnúť pocitom spolupatričnosti a predal pole. No možno to bolo práve naopak a najprv z nejakej pohnútky predal pole a potom sa tým všetkým naokolo nechal strhnúť. Ktohovie, mohlo to byť ešte úplne ináč. No dôležité je to, že apoštolov chcel na základe nejakého motívu oklamať a niečo pred nimi zatajiť. Preto sa s manželkou dohodol, že priznajú len časť. Pre lepšie pochopenie daného počinu uvediem dva anonymné, no na základe počúvania a pozorovania ľudí navôkol a v neposlednom rade aj seba samého, dosť výstižné príklady, ktorým, myslím si, každý jeden z nás porozumie.
Mladý nezadaný chalan ide na koncert nejakej známej hudobnej skupiny. V hale je veľa ľudí, hrá hlasná hudba, dvíhajú sa ruky, popíjajú drinky, všade naokolo pekné dievčatá. Toto všetko v danú chvíľu na neho pôsobí veľmi zvádzajúco a ak bol pred tým abstinent či nefajčiar, skúsenejší kamaráti môžu túto chvíľu využiť k jeho nalomeniu na vyskúšanie chuti prvej cigaretky či pohárika Fernetu. Skrátka, okolitou atmosférou je natoľko ovplyvnený, že zdravý úsudok mu ide do pozadia a on robí veci, ktoré by za štandardných podmienok pravdepodobne nespravil. Druhý príklad. Na dedine prebieha akcia „Deň obce“. Miestny úrad zasponzoroval fajný guľáš z diviny a k tomu pivko zdarma. Živou kapelou hrané „nestarnúce“ melódie pritiahnu aj postarších, častokrát ku svojej kresťanskej viere hrdo sa hlásiacich občanov. Tí tam postretajú svojich neveriacich spoluvrstovníkov, s ktorými sa už zakrátko v družných debatách pomyselne prenášajú o pár desaťročí skôr. Ich duchovná „oddelenosť“, ku ktorej sú vo svojich kostoloch vedení???, sa rýchlo pominie a so starými známymi už spomínajú ako fajn bolo za starých čias. Porovnávajú terajšie a vtedajšie akcie, tancovačky a telom sa už pomaly kníšu v rytme, nezriedka aj nemravných pesničiek. Spomínajú, ako sa všetko budovalo, udržiavalo, ako boli pohrabané a pokosené lúky, obrobené polia, dobrá zdravotná starostlivosť, žiadna korupcia, v porovnaní s dneškom poriadok v štáte, zdravé jedlo a vnútorne si častokrát želajú, aby sa tá doba vrátila. Jednoducho to podujatie na nich tak zapôsobilo, že nové, Bohom im darované veci, idú do ústrania a staré do popredia. Biblicky povedané, držia pluh a obzerajú sa späť (Ev. Lukáša 9, 62). No, ale po skončení akcie skončia aj spomienky, oni sa vrátia domov a na to, čo niekedy bolo, zabúdajú. Ako môžeme vidieť, mysle ľudí boli v oboch prípadoch ovplyvnené výnimočnými okolnosťami. Každý deň sme vystavení pôsobeniu vonkajších vplyvov a závisí len od našej viery a poznania, ako sa s nimi popasujeme. Či budeme z davu vytŕčať, alebo splynieme s ním na nespoznanie. V príkladoch sa príliš nehĺbajme, lebo ako som spomenul, sú len ilustračné.
No a takéto niečo možno zažil aj spomenutý Ananiáš. Nabudený vidinou zázrakov, ktoré by teoreticky mohol robiť aj on, a možno fakt len úprimne povzbudený k dobročinnosti, sa nechal strhnúť a niečo, čo nemal alebo v čom nemal stopercentne jasno, (podrobnejšie rozoberiem nižšie), urýchlil. Motív počinu nie je dôležitý, pretože Boh môže aj tak všetko zvrátiť, (ak sa mu, samozrejme, podrobíme), a preto je podstatný vždy len výsledok. V tomto prípade je výsledkom rozpoltená ľudská duša. Chcel aj dať, ale si aj ponechať. No napísané je: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (Ev. Matúša 6, 24). Alebo: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1.Timoteovi 6, 10). A tak na škodu Ananiášovu, spomenutá bolesť sa dostavila skôr, než by sa pravdepodobne nazdal. Peter, naplnený Duchom, ho prekukol a on netušiac, čo sa ide diať, tak začul posledné slová svojho života. Ananiáš, prečo ti satan opanoval srdce, že si luhal Duchu Svätému a odložil si z utŕženej ceny za pole? Peniaze sú skrátka peniaze a z jeho pohľadu ich jednoducho nechcel všetky vyhodiť von „oknom“. Však pole sa nepredáva každý deň. A keď má človek následne raz za čas veľkú sumu „na dlani“, tak ho to láka ešte ju zväčšiť, prípadne čo najlepšie zužitkovať. Sme jednoducho takí. Ideme na dovolenku a je tam napríklad zmrzlina zadarmo, tak ju budeme jesť ráno, na desiatu, na obed, na olovrant, na večeru a možno aj pred spaním. Ak tam bude možnosť bezplatných masáží, tak domov prídeme premasírovaní, aj keď to napríklad nepotrebujeme. Však treba využiť, keď sa dá... Takýchto príkladov je nespočetné množstvo. A tak aj Ananiáš. Mal svoj rozum, ktorý mu možno našepkával: „Počuj, Aňo, zase nemusíš všetko rozdať, daj len časť a za ostatné si kúp 100 oviec. To bude dobrá investícia.“ Podľa ľudského rozumu aj vlk sýty aj ovca celá, no nie? V pravde logické rozhodnutie. Ananiáš tak na váhe svojich priorít odvážil to všade naokolo znejúce Slovo Božie. Lež to, ako sa ukázalo, nebolo dostatočne ťažké, aby ich prevážilo. V Biblii je napísané: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané“ (Ev. Lukáša 6, 38). Ananiáš už asi ťažko, ale my, ktorí toto čítame, môžeme na tomto príklade vidieť, ako sa to slovo vzápätí na neho aplikovalo. Bohato a ochotne nenasypal, nenatriasol, a tak ani jemu Boh „nedoprial“ radosti z nákupu plánovaných 100 oviec. (Pripadám si ako vo filme Pacho Hybský zbojník. Kvôli dôrazu na majetkovú hodnotu zvieraťa opravujem už tretíkrát po prečítaní si tohto odseku počty oviec. Tam, aby zbojník zastavil panské vozy, tak trikrát zväčšil počet „hrmených“. Stoj, tristo hrmených, stoj, tisíc hrmených, stoj, tisíctristo hrmených. Vravím to len na pobavenie, ako sa človek snaží aj takú banalitu ako je počet oviec vo fiktívnom príklade čo najvýstižnejšie opísať. Najprv som dal 30, potom 50, no stále som mal pocit, že je to málo. Tak som sa ustálil na 100. To mi prišlo také správne ). Príklad s ovcami je možno postavený na hranu, ale nám, myslím si, že postačí na to, aby sme si uvedomili, že to, čo je v Biblii napísané, je nemenná pravda, ktorá sa svojím časom vypĺňa. Keďže v tej dobe sa začalo kázať evanjelium a jemu sa možno ešte nestihlo dostať milosti, že by bol v otázke ľudskej závislosti od peňazí a majetku z toho apoštolského učenia taký zbudovaný, a teda Duch Boží nestihol byť pre neho takou autoritou, aby sa tej túžby zriekol, nemal sa púšťať do duchovných vecí, ktorým ešte poriadne nerozumel. Z bežného života, kedy využíval menšie či väčšie klamstvá k svojmu prospechu (tak ako častokrát aj my), mu vôbec nemuselo ani len napadnúť, že robí niečo zlé. Spomeňme si na ten minulý príklad ohľadom krádeže troch tužiek z roboty. Aj napriek tomu, že túto banalitu naša otupená myseľ možno nevníma ako krádež, je to krádež a Boh ju vidí. Možno nepriznanie všetkých utŕžených peňazí nepokladal za niečo hrozné. Pre upokojenie svedomia si mohol povedať. Však dačo som dal a koľkí vôbec nedali. Dobre, poďme ďalej. Peter mu povedal, či by nezostalo tebe, keby si ho nebol predal? A keď si ho predal, či nebolo tvoje? V týchto dvoch vetách je v podstate napísané to, že to pole predávať nemusel, a keď ho už predal, tak mal doniesť celú sumu, lebo bolo celé jeho. On vlastne, keď sa to tak zoberie, ani nemusel k tým apoštolom chodiť. Mohol ho predať a mať všetko pre seba. Mohol kúpiť nie 100, ale 300 oviec a mal by pokoj. Lenže on k apoštolom šiel dobrovoľne s vedomím, že im zaklame. V podstate Ananiáš už čo-to musel o tých veciach okolo Ježiša počuť a trošku musel nimi byť aj ovplyvnený, lebo poväčšine by len málokto rozdával svoj majetok chudobným. Čiže nejaká počiatočná znalosť tejto duchovnej „problematiky“, i keď možno len v podobe mliečka u neho asi určite bola, no prílišná nezrelosť sa prejavila v podobe chystanej lži. Nebol to náhly skrat na mieste, povedzme, z Petrovej autority. A v tom je ten zásadný rozdiel medzi obyčajným klamstvom a klamstvom voči Duchu Svätému. Ak my totiž raz uveríme a necháme sa tým Duchom formovať, tak všetko to vedomé klamstvo, ktoré od tej doby činíme, je už v podstate klamstvo voči Nemu. Na také utvrdenie, že je to vážne, by som to ešte pripodobnil k žiadostivému pohľadu muža na ženu, kde by si podľa Písma mal muž, ktorý tak učiní, vylúpiť oko. Vieme si predstaviť, aké množstvo chlapov by chodilo s dvoma jamkami v hlave, ak by sa to malo brať doslovne? Boh je však milostivý, oči nám ponecháva, ale všetkým ľuďom bez rozdielu pohlavia chce tým slovom v podstate povedať to, že nech sa akokoľvek navonok snažíme, vždy aj tak budeme len veľkí hriešnici, lebo mnohé nečisté myšlienky, za ktoré zasluhujeme smrť, si jednoducho ustrážiť nedokážeme.
Zázraky dejúce sa v prvopočiatkoch cirkvi sa diali preto, aby bolo zjavené, že Boh aj nám - očisteným hriešnikom- dal veľkú moc. A že klamstvo do Božieho ľudu nepatrí. Toto jedno z mnohých sťaby základných pravidiel bolo potrebné „zadefinovať“ hneď na začiatku. Preto tá zmienka o spomínaných manželoch. V Starej zmluve bola odplata za hriech smrť, ale po ukrižovaní Ježiša sme už pod milosťou a za klamstvo teda okamžitú smrť nezasluhujeme. To mi dosť vŕtalo hlavou, prečo boli Ananiáš s manželkou tak tvrdo ihneď po spáchaní prehrešku potrestaní. Ak hovoríme, že veríme, tak máme vždy hájiť tú Božiu stranu. Snažme sa nehrešiť a nezatĺkať prehrešky, veď aj tak všetko Boh vidí a na všetky naše kroky dozerá. Boh po nás chce, aby sme mali vo veciach jasno a boli čitateľní. Vyprofilujme sa a nechaosme. Nebuďme ako politici. Kam vietor, tam plášť. Samozrejme, že človek je hriešny tvor a ustavične zhreší, ale raziť neustále dve cesty, teda vyznávať Ježiša vo svojom živote a tak isto popritom donekonečna bez rozmyslu posudzovať, ohovárať či lipnúť na iných pominuteľných veciach, sa jednoducho nedá. Presne ako horeuvedený druhý príklad. Nechcel som ním naznačiť to, že iba doma na zadku máme sedieť, s nikým sa nestretávať a nikde nechodiť, lebo všetko je bezbožné a zlé. Len som chcel poukázať na to, že veriaci človek, ktorý tvrdí, že žije vo vzťahu s Bohom, už nemôže túžiť po dobe pred tým vzťahom. Nemôže sa len tak ľahko nechať ovplyvniť nejakou veselicou, dobrým jedlom či starými známymi a znížiť sa k tomu, aby zrazu zatúžil po dávnych časoch, kedy žil možno bez Boha alebo nebol ešte dostatočne vyzretý. Potom to s jeho terajšou vierou asi nebude všetko v poriadku. Svet speje ku koncu. Vieme, že bude ťažko a v Biblii sú posledné časy aj predpovedané. Preto, ako nás vyzýva aj apoštol Pavol, máme sa vždy pozerať dopredu. „Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi“ (Filipským 3, 13b-14).
Ananiáš sa zahral s Duchom Svätým, ktorým bol Peter od zoslania naplnený, a tak aj dopadol. Koľkokrát sa my zahrávame s Duchom Svätým? Uvedomujeme si to? Napríklad také jarmo umelo vytvorenej role krstných rodičov, ktorí sľubujú, že krstňatá budú viesť k viere a dbať na ich duchovný život a pritom oni sami tú vieru nežijú, ani ich nezaujíma, ale vedome s tým sľubom súhlasili. Neklamali teda Duchu? Oni dopredu vedeli, že ich viesť nebudú. Aj napriek tomu, že všetko raz spravodlivo posúdi Boh, sa predsa len niektorých vecí môžeme my sami vyvarovať. Na svadbe všetci hrdo pred Bohom vyhlasujú, ba niektorým až slzy od dojatia tečú pri vyslovovaní tých sľubov o vernosti v dobrom aj zlom, a ani to zlé nestačí prísť a už aj v dobrom sa rozídu, lebo sa im zapáči iná či iný. Pri Večeri Pánovej tiež toho nasľubujeme. Uvedomujeme si, že tie sľuby dávame Bohu? Vidí Boh po našom zlyhaní v našom vnútri úprimnú túžbu po náprave alebo to, ako nás to mrzí? Alebo je nás málo, ktorí Duchu vôbec klameme, lebo pri tej našej vlažnosti ani poriadne nevieme, kto popravde ten Duch Svätý je? Nemali by vypustiť duše aj naše mediálne „celebrity“, ktoré sa s vedomím skorého rozvodu berú v kostole, aby si navonok získali nejaký vonkajší imidž usporiadanej, zbožnej rodiny a po polroku sa pritom rozvedú? Pripomeniem ešte jeden zaujímavý verš ohľadom Ducha Svätého, aj keď troška mimo témy. „Preto dávam vám na vedomie, že nikto, hovoriaci v Duchu Božom, nepovie: Prekliaty Ježiš! A nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! ak len nie v Duchu Svätom“ (1. Korintským 12, 3). A teda ak hovoríme, že Ježiš je naším Pánom, z našich úst by nemali vychádzať vety nasledovného typu: Ježiš Mária, Martina, keby som vedela, že si bola dnes v IKEI, tak si dám niečo kúpiť! Bože, ako som sa zľakol toho psa! Kriste Pane, Jano, teba som už snáď 30 rokov nevidel a ty aj žiješ? S tým Duchom to nie je komédia. Ako je napísané. „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať“ (Galatským 6, 7)! My sa fakt máme v maximálnej možnej miere snažiť žiť čistý, dokonalý život a ísť na istotu. A preto aj takéto oslovenia v bežných situáciách by sme nemali používať. A teda robme tak, ako hovorí Pavol. „Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem“ (1. Korintským 9, 26).
Zabudol som ešte na jeho ženu. Bola mu verná a jeho klamstvo schvaľovala, a preto dopadla tak ako on. Tam nie je čo riešiť. Ak by to neschvaľovala, nešla by tam a neklamala by.
.: Autor: Radovan Riečan
