Naše poznanie sveta je založené hlavne na našej skúsenosti. Vieme sa rozprávať o tom, čo sme videli, čo sme mohli chytiť, s čím máme osobnú skúsenosť. Vieme, že je veľký rozdiel medzi tým, keď o niekom počujeme alebo o ňom čítame a medzi tým, keď toho človeka spoznáme osobne.

Naša osobná skúsenosť môže potvrdiť to, čo sme počuli, čo sme čítali, ale môže byť aj úplne opačná. Môžeme, povedzme, o nejakej známej osobe čítať samé zlé veci, ale môže sa stať, že naša osobná skúsenosť je úplne opačná a my spoznáme daného človeka ako veľmi príjemného a priateľského. Ak o tomto človeku potom zase čítame niečo negatívne, budeme o tom zrejme pochybovať. Pochybovať budeme preto, lebo naša skúsenosť je iná, ako nám ju podáva povedzme článok v novinách. Náš obraz o ľuďoch si často nechávame tvoriť tým, čo o nich počujeme, čo o nich čítame a málokedy ich poznáme osobne. Veľmi podobne pristupujeme k Bohu, k Božej existencii. Kresťania o Bohu hovoria, že je reálny, je skutočný, ale je neviditeľný. A my máme niekedy pocit, že keď ho nevidíme, tak nie je prítomný. A keď nie je prítomný, tak môžeme mať niekedy pocit, že nie je dobrý, že sa o nás nezaujíma.

Naše predstavy o Bohu môžu byť tvorené zmesou rôznych názorov a informácií, ktoré prijímame z rôznych zdrojov. Kresťania o Bohu hovoria ako o Otcovi. Ak má niekto zlého otca, ktorý opustil rodinu, ktorý je alkoholik, náš pohľad na Boha je pokrivený, pretože ho vnímame na základe skúsenosti s naším pozemským otcom. To, ako ľudia vnímajú Boha, ovplyvňuje množstvo čriepkov, ktoré sa skladajú v našej hlave. Dívame sa na seriály, dívame sa na filmy, čítame noviny, časopisy. Niekde sa môže spomenúť Boh, ale informácia môže byť veľmi zaujatá, skreslená a takto sa nám spájajú črepiny o tom, aký Boh naozaj je. Z týchto čriepkov vieme veľa informácií, ale nevieme, či sú tieto informácie správne alebo nie, lebo sme nemali osobnú skúsenosť. Takto majú mnohí ľudia o Bohu veľmi pokrivené a nepravdivé informácie. Ale ako naozaj zistíme, či sú informácie, ktoré prijímame, správne alebo nie? Všetko naše poznávanie sa sústreďuje v našom mozgu. Čím viac dnes vieme o mozgu, o tom, ako mozog funguje, tým viacej sme si istí, že rozhodovanie v mozgu nefunguje na istotách, ale že v každom rozhodovaní a poznávaní je obsiahnutý prvok viery. Nejde len o kresťanstvo, ale funguje to v každej oblasti nášho rozhodovania a poznávania. Uvediem príklad: Idete popred dom a stretnete svojho suseda. Bunky vášho oka odovzdajú informáciu do mozgu a vy bezpečne a okamžite viete, že je to váš sused. Vôbec nad tým nepremýšľate, pretože ho „poznáte“. Dokonca ho spoznáte, aj keby sa na ňom niečo zmenilo - opuchlo mu líce, nechal si narásť bradu, atď. Ale ako si môžete byť istí, že je to naozaj váš sused? Čo ak je to niekto, kto má masku vášho suseda? Často si myslíme, že človeka poznáme, že je to slušný, svedomitý človek. Až kým nepríde prekvapenie, ktoré nás vyvedie z omylu a my zistíme, že ho vlastne vôbec nepoznáme. Zistíme, že vôbec nie je svedomitý, že je na neho vydaný zatykač za spreneveru veľkých peňazí, že vedie dvojitý život, že má frajerku a nemanželské deti. Je to preto, lebo v našom poznávaní je prvok viery. Keď uvidíme suseda, tak v konečnom dôsledku uveríme, že je to náš sused. Keď vidíme, ako sa niekto buchne kladivom po prste, isto si vieme predstaviť, ako sa cíti, že ho to musí riadne bolieť, ale nevieme to iste. Ako sa človek naozaj cíti, nemôžeme vedieť, môžeme mu len veriť, lebo nie sme v jeho hlave a nemáme jeho skúsenosť. Teda na vnímaní podnetov z okolia a pri posúvaní informácií o nich ďalej existuje neistota a záleží na rozhodnutí viery o tom, ako to je – teda, čomu budeme veriť. Podobne to funguje aj s poznaním Boha. Existuje príliš veľa dôkazov o Božej existencii nato, aby ľudia tvrdili, že Boh existuje. Ale existuje príliš málo dôkazov nato, aby sme vedeli, ako to s Bohom naozaj je. Je to vždy prvok viery, ktorý je v tomto poznaní obsiahnutý. Ako môžeme Boha naozaj spoznať? Ak Boh je, ak je neviditeľný, ak je obrovský, väčší než tento svet, tak ako ho my môžeme spoznať svojím mozgom, ktorý má len izolovanú skúsenosť? Rozmýšľali ste niekedy nad tým? Rozmýšľali ste naopak niekedy nad tým, ako by sa mal Boh dať poznať nám? Predstava je zaujímavá oboma smermi. Pre nás je veľmi ťažké spoznať Boha a zase z nášho pohľadu je ťažké povedať, ako by sa mal Boh dať poznať nám. Niekto povie, keby som videl nejaký zázrak, určite by som uveril! Verte, že nie. Bolo veľa ľudí, ktorí videli zázraky a aj tak neuverili. Je totiž ťažké uveriť, keď ste presvedčení o tom, že v Boha neveríte. Predstavme si, že sa naučíme reč veľrýb. O čom by sme sa vedeli s takou veľrybou porozprávať? Možno o vode, o rybách, o planktóne. Ale ako by sme vysvetlili veľrybe, čo robíme v práci? Čo je to práca? Čo je to facebook alebo počítač? Asi takto si predstavme, že sa Boh môže cítiť voči nám. Boh sa nám snaží popísať realitu, ktorá nás presahuje, s ktorou sme nemali žiadnu predchádzajúcu skúsenosť. Keby sme boli na jeho mieste, ako by sme to urobili? Ale Boh je vševediaci, všemocný, on to vymyslel úplne jednoducho, tak jednoducho, že je to až neuveriteľné. Boh sa rozhodol poslať svojho Syna. On sa doslova rozhodol vteliť na túto zem v podobe, ktorú dokážeme pochopiť. Neprišiel s vládou a mocou, armádou a silou, ale v najzraniteľnejšej podobe, akú by ste si mohli predstaviť. Prišiel na svet ako dieťa narodené v chudobných podmienkach.

„A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.“ (Ján 1, 14). Boh prišiel žiť medzi nás. Anglický preklad Biblie, ktorý sa volá „The Message“ tento verš začína slovami: „Slovo sa stalo telom a krvou a prisťahovalo sa do susedstva...“. Čo by ste urobili vy, keby ste boli Bohom a chceli sa dať poznať ľuďom? Neviem, ale Boh prišiel ako človek do tvojho susedstva. Vzal na seba našu podobu, skúsil našu bolesť, skúsil naše pokúšania, doslova žil s nami a predstavil nám Božiu slávu. „Povedal Mu Filip: Pane, ukáž nám Otca, a postačí nám to. Ježiš mu riekol: Taký dlhý čas som s vami, a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?“ (Ján 14, 8-9) Skrze Ježiša poznáme Božiu tvár, po jeho líci sa kotúľajú slzy, keď vidí Tvoju bolesť, rovnako ako sa kotúľali, keď videl bolesť Márie a Marty, keď im umrel brat Lazár. Na Božej tvári sa rozjasní úsmev, keď vidí tvoju radosť, na jeho tvári je hnev, keď vidí nespravodlivosť tohto sveta a tvrdosť srdca. Na jeho tvári je úžas nad tým, keď sa mu niekto rozhodne veriť.... Kto mňa videl, videl Otca... hovorí Ježiš.

700 rokov pred narodením Ježiša prorok Izaiáš napísal: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ (Izaiáš 9, 5). Syn, ktorý sa narodí, nebude len tak hocijaký sused. Bude to Predivný radca, ktorý ti túži pomôcť v tvojom živote, Mocný Boh, ktorý ti dáva rozmer večnosti a pokoj, ktorý prevyšuje porozumenie fyzického, viditeľného sveta.

V spôsobe, akým prišiel Ježiš na svet, je veľký paradox. Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti prišiel na svet ako malé bezbranné dieťa. A ani neskôr sa nechoval ako Mocný Boh, aspoň nie podľa predstáv a očakávaní, aké ľudia mali. Vševedomosť vymenil za mozog, namiesto dohliadania na 100 miliónov galaxií naraz dostal 2 oči, ktorými pozeral na úzku uličku v Nazarete. Apoštol Pavol napísal: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“ (Filipským 2,5-8). Kresťanská viera je vierou v paradoxy. Zamyslime sa: poslední budú prvými, kto stratí život, nájde ho, kto slúži druhým, je najväčší, kde sa rozhojnil hriech, tam sa rozhojnila milosť.... Sme zachránení len vierou, ale viera bez skutkov je mŕtva. Práve preto si môžeme byť istí, že Bohu ide o osobný vzťah. Prečo? Ježiš sa kvôli tomu vzdal neba, prišiel medzi nás a bol jedným z nás. Ježišovým susedom bolo zaťažko veriť, že Boh by mohol byť jedným z nich. Z pohľadu vtedajších hrdinských príbehov prežil Ježiš tragický život. Posúďte sami: V meste sa šuškalo o jeho nemanželskom pôvode, väčšina ľudí ho nakoniec odmietla, zradili ho dokonca najbližší priatelia, prešiel radom výsluchov, ktoré boli výsmechom spravodlivosti a nakoniec bol popravený spôsobom, ktorý bol vyhradený pre otrokov a ťažkých zločincov. A to je jadro nášho paradoxu. Nečakáme, že nám bude ľúto Boha. Vo všetkých starovekých príbehoch o hrdinoch boli hrdinovia hrdinskí a obete opovrhnutia hodné.

Nevýhoda Ježišovho vtelenia bola v tom, že riskoval, že nebude rozpoznaný ako Boh. Ľudia totiž očakávajú od Boha moc, nie bezmocnosť, silu, nie slabosť. Len si spomeňme, ako sa Boh prejavoval v Starom zákone, napr. na hore Sinaj. To budilo takú hrôzu, že sa ľudia báli k hore čo i len priblížiť. Ježišov príbeh pôsobí slabošsky, lebo je postavený na paradoxe. Mocný Boh, ktorý ale aspoň podľa meradiel sveta, vyzerá bezmocne. Bezmocne sa ale cítime my, keď sme postavení tvárou v tvár nemoci, smrti, nezhodám v rodine... Oprávnene hľadáme silu u Boha, veď Izaiáš predsa hovorí: „Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho.... Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.“ (Izaiáš 40 - 29, 31) Tento mocný Boh, vďaka svojmu prisťahovaniu sa do susedstva, zažil bezmocnosť, vďaka ktorej, paradoxne, dáva silu nám.

Kým je tento Ježiš pre nás? Je ohniskom našej viery. Pozeráme na Neho ako cez lupu, pričom lupa je zameraná presne na Neho. A ako to už pri lupe býva, obraz, ktorý je ďalej od stredu lupy, je rozostrený, dokonca pokrútený, jedine Ježiš je veľký a ostrý. Keď sa pozeráme na Ježiša, dostávame sa k tomu, ako sa Boh pozerá na túto zem, keď na nej vidí všetky trápenia: ako sú chudoba, nespravodlivosť, rasizmus, nerovnoprávnosť, zneužívanie moci, choroby. Boha to trápi rovnako ako nás. 

.: Spracoval: Ľubomír Remiar