Kritika je dnes považovaná za súdenie, vyzdvihovaná je tolerancia. Je to logické: v postmodernom svete neexistuje pravda, len osobné postoje, pocity, preto jedinou hodnotou, ba až dogmou, je tolerancia.

Človek by vraj nemal alebo nesmie posudzovať druhého. Nesúhlasím. Posudzovanie a odsúdenie nie je to isté. Posudzovanie znamená zaujať postoj k niečomu, či je to dobré, a či zlé. V Ježišových slovách „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7,1) a „Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno?“ (Mt 7,3) nie je povedané nič proti odstráneniu smietky z oka brata. Je tam naliehavosť najprv posúdiť samého seba a uvedomiť si závažnosť vlastných hriechov, až potom posudzovať iných. Tu je dobré uvedomiť si jedinečný prínos Božieho zákona, bez ktorého by sme nevedeli rozlišovať dobro od zla, nevedeli by sme definovať hriech. Tento Boží zákon je napísaný Božím prstom do kamenných dosiek ako Božie prikázania (2. Moj 24,12) a zároveň je daný všetkým ľuďom (teda aj neveriacim) ako svedomie, akýsi zákon vpísaný do srdca každého človeka (Rím 2,14-15). Bez zákona by sme si neuvedomovali našu hriešnosť, a teda ani potrebu milosti, tak ako to dnes vidíme všade naokolo pri našich blížnych, ktorí hovoria, že Ježiša, spoveď či odpustenie nepotrebujú.

V Biblii nájdeme veľa povzbudení k skúmaniu (posudzovaniu) všetkých a všetkého:

• „Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde; skúmajte, čo je milé Pánovi, a nezúčastňujte sa v neplodných skutkoch tmy, radšej ich karhajte“ (Ef 5,9-11).
• „Ducha neuhášajte! Proroctvami nepohŕdajte! Všetko skúmajte, dobrého sa držte!“ (1.Tes 5,19-21).

Naopak zákaz posudzovania nachádzame v liste Rímskym 14,1: „Slabého vo viere sa ujímajte, (a) nie, aby ste posudzovali jeho zmýšľanie.“ Ďalej v tom istom liste, kde sa prejednávajú stravovacie návyky - kto je všetko a kto len zeleninu alebo kto ktorý deň Pánovi zachováva, čítame: „Nesúďme sa teda navzájom, ale radšej súďte tak, aby ste bratovi nezavdali príčinu urážať sa alebo pohoršovať“ (Rím 14,13). Hovoríme tu pravda o duchovných veciach, civilné súdy sú zaiste nástrojmi druhej - svetskej ríše, ktorá je v zmysle Lutherovho učenia o dvoch ríšach tiež od Boha a má ako úlohu pomocou meča udržiavať a aj vynucovať poriadok. Aj apoštol Pavol hovorí o vrchnosti: „... Božím služobníkom je totiž, vykonávateľom hnevu nad tým, čo zle robí“ (Rím 13,4). Civilné súdy sú preto z biblického hľadiska v poriadku.

Nikde v Biblii nenachádzame absolútny zákaz súdenia. Súdiť môžeme len do tej miery, ako posudzujeme seba samého. Ak iných odsudzujeme, rovnako bude Boh súdiť nás. A naopak, Boh nám odpustí len do tej miery, ako my odpúšťame svojim blížnym. Pán Ježiš v spore so Židmi o uzdravovaní v sobotu povedal: „Nesúďte podľa zovňajška, ale súďte spravodlivo“ (Ján 7,24). Alebo: „Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a bude vám odpustené! Dávajte a bude dané aj vám — mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú vám dajú do lona. Akou mierou meriate, takou bude namerané aj vám“ (Luk 6,37-38). Ten istý princíp je zachytený aj v Mt 7,1-2: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo akým súdom súdite, takým budete súdení. Akou mierou meriate, takou sa nameria vám.“ To isté nachádzame aj v Liste Rímskym 2,3: „A ty, človeče, ktorý súdiš tých, čo tak robia, a sám robíš to isté, či sa nazdávaš, že ujdeš súdu Božiemu?“ Nie je tu žiadny univerzálny zákaz súdenia, iba zákaz súdenia v tej veci, v ktorej som sám vinný. Pán Ježiš neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť. V prípade ženy prichytenej pri cudzoložstve pri slovách: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí kameň“ (Ján 8,7), Ježiš postupuje v zmysle zákona, ktorý hovorí, že k odsúdeniu sú potrební aspoň dvaja alebo traja svedkovia, ktorí ako prví hodia kameňom (5. Moj 17,7): „Ruka svedkov nech prvá dopadne naň...“. Apoštol Pavol dokonca vyzýva čitateľov jeho listu k súdeniu: „Hovorím ako rozumným; súďte sami, čo hovorím:...“ (1. Kor 10,15).

Martin Luther, a nielen on, vo svojej dobe videl, že cirkev má problém. Podobne ako Jan Hus kritizoval praktiky vtedajšej cirkvi, morálne poklesky kléru a rozpor učenia cirkvi s Bibliou. Svojím postojom si Martin Luther vytvoril mnoho nepriateľov predovšetkým na strane vládnej moci a cirkvi. Preto niet divu, že sa ho snažili zdiskreditovať (označili ho napríklad za opilca). Cirkev mu však ponúkla zmier, ak sa stiahne. On však ďalej otváral nové témy a nepríjemné otázky. Ďalšiu históriu s nasledovnou pápežovou kliatbou a exkomunikáciou z cirkvi ako dnešní luteráni dobre poznáme.

Luther bol vo svojej dobe znepokojený. Mal v podstate tri možnosti, ako problém riešiť:

1. Nechať si všetko pre seba, nevyskakovať, nekritizovať, príliš to neriešiť, mlčať v mene lásky a zachovania jednoty cirkvi a svetského pokoja. Hľadať problém v sebe, resp. presvedčiť samého seba, že problém vlastne ani neexistuje. Veď cirkev predsa len hlása Ježiša Krista, to je podstatné, tie odpustky a iné prešľapy popri tom, veď čo je na tom zlé, záleží na uhle pohľadu... Cirkev by si naďalej predávala odpustky, veriaci by si ich kúpou – dobrým skutkom, uspokojili svedomie, neriešili by, že raz budú musieť vydať počet zo svojej viery.
2. Modliť sa a veriť, že Pán Boh ten problém vyrieši, že cirkev aj svet sa zmenia, polepšia.
3. Nenechať si všetko len pre seba, konfrontovať prax s Písmom, kritizovať a zavrhnúť biblicky nepodloženú náuku a prax aj za cenu, že bude označovaný za nepriateľa, vinníka nejednotnosti.

Z histórie vieme, ktorou cestou sa mladý mních Martin Luther vybral. Išiel do sporu s teologicky vzdelaným klérom, svoju pravdu zakladal na Písme a svoje postoje obhájil. Horlivo študoval Bibliu, aby mal právo kritizovať cirkev za nebiblické postoje. Obrazne povedané, najprv riešil smietku vo svojom oku, aby lepšie videl na brvná v očiach predstaviteľov cirkvi. Viera predstaviteľov vtedajšej reformácie premohla svet. Aj za cenu nejednoty a svárov. Lutherova kritika však bola dobre mienená, konštruktívna, smerujúca k náprave, nie odsúdeniu. Hnev, ktorý nie je namierený proti človeku, ale proti hriechu, ktorý dotyčný koná, nie je zlom ani hriechom. („Hnevajte sa a nehrešte; nech slnce nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4,26). Pôvodným zámerom nebol odchod od cirkvi, ani zrušenie cirkvi, ani založenie novej cirkvi, ani zosvetštenie cirkvi, ale očistenie všeobecnej cirkvi a návrat k základom viery, ktoré sú v Biblii. Avšak následky Lutherovho rozhodnutia nenechali na seba dlho čakať. Luther si často pripomínal slová z Jeremiáša 8,11: „Pokoj, pokoj, ale niet pokoja!“ Ako by asi prijal svet Luthera dnes? Iste by ho označil za netolerantného fundamentalistu, narušiteľa pokoja, nepriateľa ekumény. Nie je však pokoj ako pokoj, ani jednota ako jednota. Je pokoj Boží, ale aj pokoj, čo svet dáva. Je jednota Božia, a tiež jednota diabolská. Pripomeňme si však, čo o pokoji, konci sveta a poslednom súde hovorí Písmo:

 „...lebo sami dobre viete, že deň Pánov príde tak ako zlodej v noci. Keď si budú povrávať: Je pokoj a bezpečnosť, vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba ako pôrodné bolesti tehotnú ženu, a neutečú“ (Tesalonickým 5,2-3).

Pre Luthera bola pravda Božieho slova najvyššou hodnotou, vyššou ako pokoj alebo jednota. Svet si však viac váži pokoj, cirkev zas jednotu. Možno aj vám teraz napadá princíp lásky, ktorá má byť nad všetkým ako najvyššia hodnota. Nezabúdajme však, že láska bez pravdy nemôže existovať. Láska „...neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou“ (1. Kor 13,6 – Hymna lásky).

.: Autor: Igor Iliaš