Pravdepodobne asi vedome nikto z nás v živote fyzicky nekontroloval pravdivosť výroku o tom, že elektrika v zásuvke môže „potriasť“. Niekedy dávno, keď sme boli ešte malí, nám rodičia povedali. No - no - no, tej zásuvky sa nedotýkaj a nič do tých dierok nepchaj, lebo ťa to potrasie a dokonca ťa môže aj zabiť!
My ako deti sme tomu ich slovu uverili bez toho, aby sme si to na vlastnej „koži“ skúšali a táto viera spojená s týmto poznatkom je prakticky v našom vnútri zakorenená po celý náš život. Telesnú schránku si natoľko vážime, že aj v čase našej dospelosti nič do tých zásuviek nepcháme, neoverujeme si pravdivosť tohto dávneho tvrdenia a ústne túto informáciu neraz s veľkým rešpektom podávame ďalej svojim deťom. V Biblii sa píše, že viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme (Židom 11, 1). V spomenutom príklade teda nie sme naším ľudským zrakom schopní zachytiť ten, pre náš praktický každodenný život, neskutočne užitočný pohyb, elektricky nabitých častíc. Aj napriek tomu, že ich nevidíme, veríme tomu, že sa v tej stene pod omietkou v kábloch skutočne nachádzajú, pretože napríklad o ich prítomnosti sme ustavične presviedčaní našimi domácimi spotrebičmi. Asi ťažko by sme si pochutnali povedzme na fajných hranolčekoch, keby z tých zásuviek nešla do fritézy žiadna „šťava“.
V spomenutom a pre nás, myslím si, že dobre pochopiteľnom príklade, som sa snažil poukázať na to, čo v praxi znamená niečomu veriť a brať to vážne. Berieme my aj Ježiša v našom živote skutočne tak vážne ako napríklad tú elektriku? Ďalšie nadväzujúce otázky sú zbytočné, lebo som si uvedomil, že všetko sa odvíja od tohto bodu. Ak už Ježiša neberieme až tak vážne, tak ani to, čo hlásal, už nebudeme brať až tak vážne a ani sa to v našich životoch až tak vážne nebudeme snažiť aplikovať. Brať Ho vážne v „preklade“ znamená, Slovo Božie v našom hodnotovom rebríčku vyvýšiť na prvé miesto a na základe toho sa tak stať niekým úplne iným ako sme boli. Veď je napísané: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma...“ (Ev. Marka 8, 34) Rozmýšľali sme už nad tým, čo všetko sa v praxi za tým sebazapretím skrýva? Strpieť ujmu, aj keď sme v práve. Druhých pokladať za lepších, aj keď viditeľne nie sú. Dať desiatok, aj keď s tým ešte nie sme úplne uzrozumení. Mlčať, aj keď nás spaľuje túžba hovoriť – (Jazyk je ohňom; svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk: poškvrňuje celé telo, a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života (Jakuba 3, 6). Beh života = ak si niekedy jazyk neudržíme na „uzde“ a niečo neuvážene vyslovíme, tak spozorujeme, že zrazu sa začnú veci a vzťahy okolo nás meniť neskutočnou rýchlosťou, v podstate za behu. Ten sa urazí, tá nazlostí, deti sa začnú báť, ak ich v nesprávnu chvíľu napríklad nastrašíme... to slovo dáva obrovský potenciál na zamyslenie) a „tisíc“ ďalších múdrostí vyplývajúcich zo Slova.
Teraz uvediem taký, tiež si myslím, že dobre pochopiteľný príklad na seba- zapretie. Po prečítaní a následnom zamyslení sa nad veršom, že dvojaké závažie a dvojaká miera, obidvoje je ohavnosťou Hospodinovi (Príslovia 20, 10) mi doplo, že keď pôjdem napríklad v robote niekomu niečo pomôcť spraviť na počítači, tak na každého zúčastneného mám použiť rovnaký meter. Teda má mi byť úplne jedno, či mi zavolá mladá, modrooká, super „oháknutá“ fešanda, alebo postarší, tesne pred dôchodkom sa nachádzajúci pán. Duch Boží mi teda ozrejmil, že čas strávený za počítačom mladej fešandy by som nemal, ak to nie je nutné, zbytočne naťahovať, a naopak, čas strávený pri spomenutom pánovi zas zbytočne skracovať, lebo obaja sú si pred Bohom rovní. Na teoretickej vedomostnej úrovni svätá pravda, však? No, rozum to vie rozlíšiť, ale telesná schránka sa, samozrejme, bráni a má prirodzene väčšiu túžbu byť čo najdlhšie v prítomnosti peknej devy. Lenže Duch skrze Slovo ku mne prehovára: zapri sa a aj tomu pánovi venuj toľko času, ochoty a úsmevu, ako venuješ jej. Myslím si, že viacej netreba písať, čo to znamená zaprieť sa. Príkladov si nájdeme neúrekom. Celá Biblia je v podstate prešpikovaná návodmi, ktoré nám pomôžu zvládnuť každú životnú situáciu. Vystríha nás pred zbytočnými komplikáciami a my, ak sa jej držíme, poukazujeme na Toho, ktorý nám ju dal.
Zhrniem to. Tak, ako sa silou-mocou snažíme na svojom tele neokúsiť spaľujúcu moc neviditeľnej elektriky, tak sa zaprime a napríklad zbytočne na svojich vzťahoch neokusujme spaľujúce prejavy neviditeľného hriechu. Oboje totižto existuje.
Nezabúdajme! Kto hovorí, že zostáva v Ňom (rozumej: v Ježišovi), má žiť tak, ako žil On (1. Jánov 2, 6).
.: Autor: Radovan Riečan
