Druhý deň nášho poznávacieho pobytu v Jordánsku sme začali modlitebným stíšením už vo včasných ranných hodinách a hneď po raňajkách sme sa vydali na juh krajiny. Prvú zastávku sme mali pod horou MACHERAS, kde mal postavenú pevnosť Herodes Antipas. Bola to púštna pevnosť, 25 km vzdialená od ústia rieky Jordán, na východnej strane Mŕtveho mora.

V tejto pevnosti bol podľa židovsko - rímskeho historika Josepha Flavia väznený, aj sťatý Ján Krstiteľ. Udalosť sa datuje do r. 29 n.l. Kráľ Herodes Antipas sa rozhodol podľa názoru tohto historika pre popravu preto, že sa obával Jána Krstiteľa ako iniciátora vzbury. Biblia však píše, že bol zabitý z toho dôvodu, že nesúhlasil s manželstvom medzi Herodesom a Herodias. Ján mu (Herodesovi) povedal: „Nie ti je dovolené žiť s ňou.“ (Mat. 14, 4b). Ona preto nahovorila svoju dcéru Salome, aby si za svoj tanec pred Herodesom vypýtala ako odmenu na mise hlavu Jána Krstiteľa. (Mk 6,24 - 25 ) Pán Ježiš vydáva o Jánovi takéto svedectvo: „Čo ste vyšli vidieť na púšť? Či trstinu, ktorú vietor sem tam kolíše?... Či vidieť proroka? Áno, hovorím vám, omnoho viac ako proroka. Toto je ten, o ktorom je napísané: Ajhľa, posielam svojho posla pred Tebou a on Ti pripraví cestu... Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší ako on.“ (Mt 11,7-11) Po Jánovej smrti „prišli jeho učeníci, vzali mŕtvolu a pochovali; nato odišli a oznámili to Ježišovi. Keď to Ježiš počul, utiahol sa loďou na pusté miesto do samoty.“ (Mt 14, 12 - 13 ) Na výstup k zrúcaninám pevnosti Macheras bolo treba trochu viacej odvahy, pretože boli vyše 30 stupňové horúčavy a aj terén bol dosť náročný. Viedli tam vysoké a strmé schody z veľkých kameňov a štrkom vysypané serpentíny, takže sme museli postupovať veľmi opatrne, aby sme si nespôsobili úraz. Tá námaha stála za to! K autobusu sme sa vrátili bez ujmy na zdraví a spokojní, že sme to zvládli.

Nasledujúcu foto - zastávku sme mali pri Mŕtvom mori. Tu na jeho pobreží je jeden skalný útvar, ktorý pri dobrej fantázii pripomína skamenenú Lótovu ženu. Premenila sa na soľný stĺp vo chvíli, keď sa obzrela späť na zničené mestá Sodomu a Gomoru. ( 1.Moj 19, 14 - 16 ) V Biblii nie je pomenovaná, ale v jednej židovskej tradícii sa volá Edith. ( To mám poučenie, že sa nemám obzerať späť na veci minulé, lebo...)

Ďalej sme sa presunuli do mesta KERAK, v minulosti dôležitého pre svoju významnú polohu na Kráľovskej ceste, ktorá kedysi spájala sýrsky Damašek a staroveký Egypt. Dodnes sa tu zachovala impozantná stavba križiackeho hradu z 11. storočia. Bol vybudovaný tak, aby poskytoval útočisko a zároveň výhľad na okolitú krajinu. Umožňoval kontrolu obchodníkov a cestovateľov, ktorí prechádzali medzi Mŕtvym morom, Egyptom a Mekkou. V r. 1189 ho dobili moslimské vojská pod velením Saladina. Tí hrad ďalej používali a zveľadili ho. Je ukážkou gotickej, byzantskej i arabskej architektúry. Takých križiackych hradov bolo v Jordánsku niekoľko a boli postavené na vzdialenosť jednodňovej cesty. Vo večerných hodinách sme po dlhšej ceste autobusom cez niekoľko horských skalných masívov a cez púšť prišli do prístavného mesta AKABA na pobreží Červeného mora, kde sme sa ubytovali. Z terasy nášho hotela sme dovideli do asi 6 km vzdialeného izraelského prímorského letoviska Eilat a na egyptské pobrežie, ktoré je už na Sinajskom polostrove, na opačnej strane Akabského zálivu.

Nasledujúci deň bol dňom oddychu na pláži a v teplých, čistých vodách Červeného mora. Autobusom sme sa dopravili na trochu vzdialenejšiu, dobre vybavenú pláž, len 3 km od Saudskoarabských hraníc. Červené more a zvlášť Akabský záliv je naozaj jedinečný svojou polohou a hlavne podmorským svetom. Viacerí priatelia mali so sebou aj „šnorchel“, aby tak mohli obdivovať nádherné morské koraly a nespočetné množstvo pestrofarebných rybičiek a iných živočíchov. V takejto letnej pohode sme tu strávili takmer 7 hodín. Na sklonku dňa sme znova nasadli do autobusu a vydali sa smerom na mnou dlho očakávanú červenú púšť WADI RUM, ktorá je asi 60 km severne od Akaby. Tešila som sa, že uvidíme niečo autentické, starodávne, originálne - vetché beduínske stany, pri nich ohník, hrajúcich a tancujúcich domorodcov, arabský chlieb pečený na horúcom kameni a prípadne aj na možnosť byť v tomto prostredí v samote, tichu a rozjímaní. Po príchode do nášho kempu sa rýchlo pominuli všetky moje ilúzie. Čakali nás moderne vybavené bungalovi s elektrikou, klimatizáciou a tečúcou vodou, veľká jedáleň a v nej jedlá ako v najlepšej reštaurácii (žiadne kobylky a poľný med). Celý oplotený areál bol vysvietený a vrcholom všetkého bolo, keď sme uvideli asi 25 m bazén naplnený až po okraj krištáľovo čistou vodou. Tak toto má byť púšť? Na druhej strane chápem, že niektorí turisti sú veľmi nároční a biznis je biznis. Ale napriek všetkému, tie púštne siluety skalných hôr boli úchvatné v lúčoch zapadajúceho slnka.

Na druhý deň ráno nás už čakali džípy, ktorými sme mali ísť na trojhodinovú jazdu po púšti. Na ich otvorenej plošine sme sedeli po šiesti a plní očakávania sme sa vydali na dobrodružnú cestu. Mňa púšť fascinuje už mnoho rokov. Neviem presne čím to je, či je to pocit slobody, voľnosti, tajomnosti, pokoja, ticha... Vždy sa veľmi poteším, keď je možnosť navštíviť takéto miesta, či to už bola Júdska a Moábska púšť, alebo Sahara. Moábska púšť nám pripomína 40 ročné putovanie Izraelitov do zasľúbenej zeme, kedy bola v náročných životných podmienkach preskúšaná pevnosť ich viery. Viackrát v nej zlyhali aj napriek veľkým zázrakom, ktoré učinil Hospodin počas ich putovania, a tak reptali proti Mojžišovi aj proti Bohu. Pán Ježiš tiež prežil na Júdskej púšti v pôste a modlení 40 dní, ktoré boli dôležité v Jeho živote. Tu odolal trojnásobnému pokúšaniu diabla a v púštnej samote a tichu sa pripravoval na začatie svojho verejného účinkovania. Na púšti tiež kázal Ján Krstiteľ a vyzýval ľudí k pokániu, lebo sa priblížilo Kráľovstvo nebeské. Prorok Izaiáš o ňom už dávno predpovedal: „Hlas volajúceho na púšti. Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky.“ Podobne na púšti žilo, aj doteraz žije mnoho mníchov a pustovníkov. Iste má takýto spôsob života svoj veľký duchovný rozmer. Známy je púštny kláštor sv. Kataríny pod horou Sinaj, kde Mojžiš dostal od Hospodina na kamenných doskách Desať Božích prikázaní a kde mnísi žijú už od 3. storočia. Tu spravujú dôležité historické písomnosti, aj prvé Evanjeliá. Každá púšť je najkrajšia na jar, keď na nej „kvitnú“ trsy trávy, zelenajú sa malinké kríčky a osamelé, zakrpatené stromy. Počas leta sa to všetko zmení, zvädne a vyschne pod horúcimi slnečnými lúčmi. Sem-tam sa objaví aj malá skupinka tiav, alebo kôz, pasúca sa na tejto dočasnej zeleni. Na Wadi Rum sa miestami mení aj farba piesku, od béžovej a hnedej až po oranžovú a červenú. Medzi piesočnými dunami sa vynímajú rôzne bizarné skalné útvary a človek nevie, kde sa má skôr pozrieť. Otvorila sa nám asi jedna z najkrajších púštnych scenérií sveta. Divoká jazda na džípoch nám vháňala vietor do vlasov, cítili sme úžasnú voľnosť a radovali sme sa ako malé deti. Je krásne s pomocou Božou si plniť svoje dávne cestovateľsko - poznávacie sny. Na viacerých miestach sme mali zastávky a mohli sme si pochodiť, odfotiť a pokochať sa touto púštnou nádherou. Privítali nás aj v jednom veľkom beduínskom stane, kde nám ponúkli poriadne teplý bylinkový čaj, ktorý najlepšie zaháňa smäd v takýchto horúčavách. My sme ich potešili kúpou rôznych domácich suvenírov. Túto púštnu oblasť obývajú Beduíni z kmeňa Zalabia, sú potomkami nomádov, ktorí sem prišli z Jemenu a Saudskej Arábie. Svoj pôvodný životný štýl vymenili za moderný svet a väčšina z nich dnes pracuje v turizme. Ktovie ale, či sú preto aj šťastnejší!

Po príchode do nášho kempu sme sa naobedovali a pripravili sa na ďalšie putovanie do svetoznámeho skalného mesta PETRA. Počas cesty sme mali prestávku na jednom mieste, odkiaľ bolo dobre vidieť vzdialený vrch HÓR, kde je pochovaný Mojžišov brat Áron. Pokračovanie v budúcom čísle...

.: Autor: Edita Kroľová