Chcela by som sa s Vami podeliť o jedno svedectvo, ktoré sa mi nedávno stalo, ako Boh znovu predivne konal v mojom živote. Bol utorok 29. marca 2022, príjemný deň, jeden z tých teplejších… Krásne počasie vylákalo mnoho ľudí von. Po robote som teda zašla so svojím synčekom Matejkom von na ihrisko kopať si loptu. Matejko sa tam zoznámil s novým kamarátom Riškom, ktorý bol v rovnakom veku. Ja som sa zas dala do reči s Riškovým ockom. Celkom družne sme sa rozprávali až sa čas nachýlil a bolo potrebné ísť už domov.
Matejko sa s Riškom nechcel rozlúčiť, a tak, keď sa jeho ocko spolu s ním vydali na cestu domov, aj my sme sa pridali a šli sme spolu. Doma sme si dali večeru, keď tu zrazu som sa dostala do pomykova. Kde mám svoj telefón? Kde len môže byť? Prehľadala som celý byt, ale márne, nič som nenašla. Povedala som si, že ak sa nachádza niekde v byte, tak ho ráno budem počuť, lebo mám na ňom nastavený budík. Bolo už veľa hodín a bolo potrebné Matejka okúpať a pripraviť ho na večerný spánok. Preto som si povedala – no nič, nezostáva mi už nič iné len sa pomodliť, že dáko sa ráno prebudíme a niekedy sa dostaneme do škôlky a do roboty, lebo na mobile som mala nastavený spomínaný budík.
Bývam s Matejkom sama, a tak ma nemal kto zobudiť a ani iný budík som nemala. Aspoňže som mala doma počítač a internet, a tak som si vopred vyhľadala spojenia, akými sa môžeme ráno dostať do škôlky a do roboty. Keby sme sa však zobudili príliš neskoro, nemala by som si ani ako zavolať taxík. Uvedomila som si, aký je vzácny pre mňa môj mobil, aké všetky cenné vymoženosti mi ponúka a ako som na ňom závislá. Kiež by sme si uvedomili, že sme takto, ba čo viac závislí na Pánu Bohu… Celý zajtrajší deň som odovzdala Pánu Bohu do rúk… A navyše som už večer bola hrozne unavená. „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.“ (Matúš 6,34)
Ráno sa stalo niečo nezvyčajné. Ráno ma zobudil synček. Po iné dni v ten týždeň to bolo vždy naopak, vždy som ho najprv ja musela budiť. Boh si použil Matejka, aby sme sa vychystali do škôlky a do roboty. A bolo to také predivné, že sme vstali pomerne iba trochu neskôr ako bežne vstávame, takže sme ešte ráno stihli ísť spolu na ihrisko a popozerať sa tam hlavne okolo lavičky, či sa tam môj mobil nájde. Žiaľ, bez úspechu.
Tak nič, pokračovali sme teda cestou na autobusovú zastávku, išli sme trochu neskorším spojom, ale ešte stále som stihla Matejka doniesť do škôlky včas a dokonca som stihla aj jediný spoj pre mňa, ktorým stíham do práce.
Ešte by som sa trochu vrátila k modlitbe, samozrejme okrem modlitby za zajtrajší deň som sa modlila, aby sa ten telefón našiel a aby mi ho niekto vrátil, aby sa dostal do dobrých rúk… No a potom som prišla do roboty a rozbehla som pátraciu akciu po mojom mobile. V práci som našla iba jedného kolegu, ostatní boli chorí, na služobke alebo na home office. A práve tento môj kolega mi pomohol na diaľku cez internet nastaviť na mojom mobile správu pre nálezcu aj s kontaktnými telefónnymi číslami. Najprv som však z jeho telefónu zavolala na ten svoj, či vôbec zvoní. A zvonil! To bola dobrá správa, lebo som bola presvedčená, že ho niekto už našiel, že nie je kdesi vonku na ihrisku zapotrošený. Potešilo ma to, že zvonil, lebo to bolo znakom toho, že mi ešte nevybrali SIM kartu z telefónu. Keby si nálezca chcel môj mobil nechať, iste by to dávno už urobil. Potom som sa prostredníctvom kolegovho telefónu nakontaktovala na môjho otca a brata. Prezieravo som si totižto niekedy dávno napísala telefónne čísla mojich blízkych osôb, aby som ich v prípade potreby mohla kontaktovať. Veď kto si v dnešnej dobe pamätá telefónne čísla svojich blízkych!? Keď som sa skontaktovala s mojím otcom, rozhodol sa zájsť na spomínané ihrisko a zavolať na môj mobil, že či zvoní. Nezvonil. Na ihrisku teda nebol. Potom sa oco rozhodol zájsť do Jednoty, ktorá bola neďaleko ihriska a tam sa popýtať pracovníčok, či im niekto náhodou nehlásil, že sa našiel mobil. A vraj áno a dali ho do facebookovej skupiny Aktívna Fončorda. Onedlho mi volal aj brat na kolegov telefón, že tam na tej skupine je môj telefón. Ihneď som sa prihlásila na facebook a naozaj, bol tam odfotografovaný môj stratený mobil! Ej veru, či som sa potešila a hneď som kontaktovala príslušnú pani, ktorá zavesila tento oznam na facebook.
Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Rýchlo som prišla o mobil, ale aj rýchlo, teda hneď na druhý deň sa našiel a hneď na druhý deň mi ho nálezkyňa aj odovzdala. Bola som jej neskutočne povďačná. Povedala mi, že jej syn už trikrát stratil telefón, že vie, čo to je… Žiaľ, nie vždy sa takéto príbehy končia šťastne. Ja však môžem povedať, že Boh vypočul znovu moju modlitbu a ja som nesmierne vnímala, ako ma cez to všetko prevádza a sprevádza. Bohu vďaka.
„Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará.“ (1. Petra 5,7)
„Alebo: niektorá žena má desať grošov. Keby stratila jeden, či nezažne sviecu, nezametá dom a nehľadá usilovne, dokiaľ (ho) nenájde? A keď ho nájde, zvolá si priateľky a susedy a povie: Radujte sa so mnou, lebo som našla groš, ktorý som stratila. Hovorím vám: taká radosť býva pred anjelmi Božími nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.“ (Lukáš 15, 8-10)
A tak:
„Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené.“ (Matúš 7, 7-8)
Amen.
.: Autor: Veronika Lapínová
