Vo večerných hodinách nás autobus priviezol do mestečka - oázy WADI MUSA, kde sme sa ubytovali, a ktoré tvorí vstupnú bránu do geologického a archeologického unikátu Jordánska. Piaty deň nášho pobytu sme sa vydali na prehliadku jednej z najvýznamnejších pamiatok v tejto krajine, zapísanej do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO - skalného mesta Petra
PETRA bola hlavným mestom Nabatejského kráľovstva, ktoré zaberalo južnú časť Jordánska až po Sinajskú púšť. Pred tým na tomto území žili Edómci, ktorí podľa Biblie boli potomkami Ezaua. V čase najväčšieho rozkvetu malo kráľovstvo cez 250 tis. obyvateľov. Petra sa v Starom zákone označuje ako CHÓREB, kde Mojžiš udrel palicou na skalu a vytryskla z nej voda „... ľud bol smädný a reptal proti Mojžišovi... Hospodin mu riekol:... ja budem pred tebou stáť na skale, na Chórebe, potom udrieš na skalu, potečie z nej voda a ľud sa napije.“ ( 2.Moj. 17, 3-6 ) Aj my sme ochutnali vodu z Mojžišovho prameňa v oáze Wadi Musa. Fľaša s vodou je v tejto krajine kde púšť, alebo polopúšť zaberá 95% územia, povinnou a nepostrádateľnou súčasťou výbavy každého turistu. V lokalite okolo Petry sa zdržiaval aj apoštol Pavol, o čom píše v liste Galaťanom 1,17: „... nešiel som do Jeruzalema k apoštolom, ktorí boli nimi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie (vtedajšej Rímskej provincie) a vrátil som sa zase do Damasku.“
Mesto vzniklo v 3. stor. p.n.l. v dokonale skrytom mieste, kde sa stretávajú tri údolia. Vtedy ho obsadili Nabatejci, ktorí boli jedným z arabských púštnych kmeňov. Cez ich územie viedla dôležitá obchodná cesta do južnej Ázie, na ktorej ovládli obchod s korením, kadidlom a myrhou, na čom značne zbohatli. Prosperujúce mesto malo vtedy okolo 30.tis.obyvateľov. Neskôr Petru obsadili Rimania a po ničivom zemetrasení v 6. stor. upadla do zabudnutia. Znovu ju objavil až v 19. stor. švajčiarsky bádateľ a cestovateľ Burckhardt a v r. 2007 bola vyhlásená za jeden zo siedmich divov sveta. Do rozľahlého komplexu skalného mesta vedie dlhý, veľmi úzky, niekde len 3 m široký kaňon, cez ktorý sme kráčali vyše hodiny. Cestou sme obdivovali krásne, farebné skalné bralá rôznych tvarov, ktoré sa týčili do veľkých výšok. Po prekonaní kaňonu sa nám otvoril nádherný pohľad na väčšie priestranstvo, akoby námestie s „Pokladnicou“ - najkrajším objektom vytesaným do ružového pieskovca. Bola to pravdepodobne hrobka významného nabatejského kráľa. V celom areáli sme pochodili mnoho kilometrov a pani Oľga nám cestou porozprávala celú históriu tohto unikátneho mesta a jednotlivých pamiatok. Je tu asi 800 hrobiek rôznej veľkosti s ozdobami na priečelí, vytesanými do viacfarebného pieskovca a skalné obydlia pre obyvateľov. V jednej z najväčších hrobiek bol v byzantskej dobe vytvorený kresťanský chrám. V historickej Petre nebol priamo zdroj vody, preto vytesali v skalách dômyselný systém žľabov a cisterien, kade sa dopravovala voda nevyhnutná pre život v púšti. Napokon sme prišli k divadlu, ktoré malo kapacitu 8 tis. miest na sedenie a k tzv. Kolonádovej ceste, kde je aj hlavný chrám Petry z rímskeho obdobia Qasr-al-Bint. Tu sme zaspievali vo výbornej akustike tohto pohanského chrámu piesne na oslavu nášho Pána - Chvála Tebe Bože náš... a Smieť žiť pre Krista... Bolo to nádherné, hlboké, precítené. Od dojatia sme mali slzy v očiach a na duši nám bolo dobre a radostne. Skupina zvlášť zdatných turistov sa vydala aj k vzdialenej, najvyššie postavenej hrobke Ad Deir. Popri ceste boli na viacerých miestach beduínske prístrešky s občerstvením, kde sme si v chládku aj posedeli a osviežili sa čerstvou šťavou z granátových jabĺk. Všade dookola boli príjemní, nevtieraví predajcovia rôznych suvenírov, napríklad náhrdelníkov, alebo aj iných šperkov vyrobených z vysušených ťavých kostí, šatiek - arafatiek (čo je v púšti veľmi užitočná vec), rôznych predmetov tepaných z kovu, atď. Ako bonus sme zažili aj poriadnu piesočnú, púštnu búrku, kedy sa zrazu zdvihol silný vietor a od zvíreného piesku nastalo šero a nebolo skoro nič vidieť. Takto to trvalo asi pol hodinu. Hlavu sme si omotali šatkou, ale aj tak sa nám jemný piesok dostal do očí, nosa a škrípal nám aj medzi zubami. Večer som na mobile zistila, že som v tento deň prešla pešo vyše 18 km, čo je v posledných rokoch môj osobný rekord. Bola som rada, že som sa nedala odviezť miestnym „taxíkom“ - na ťave, koňovi, alebo bričke a nohy ma napodiv vôbec neboleli. Treba len chcieť (samozrejme s Božou pomocou), byť nadchnutý pre nejaký cieľ a dobre nastavená psychika urobí svoje. Na záver, pri návrate do vstupného areálu Petry sme neobišli moderné múzeum, ktoré množstvom artefaktov dokumentuje históriu tohto výnimočného mesta. Múzeum bolo postavené v r. 2018 za pomoci Japoncov. Nasledujúci deň nás čakal zaslúžený oddych pri Mŕtvom mori.
Cesta autobusom nám trvala asi štyri hodiny a už sme sa tešili, že sa po našom včerajšom náročnom turistickom výkone zrelaxujeme pri tomto extrémne slanom mori. A tak sme sa ocitli na najnižšie položenom mieste našej planéty - 420 m pod hladinou svetových morí. Mŕtve more vzniklo v časti Veľkej priekopovej prepadliny El Ghor, kde tvorí obrovskú nádrž, do ktorej vteká rieka Jordán, ale aj niekoľko menších minerálnych prameňov z hôr. More meria na dĺžku 75 km, šírku má 3 - 18 km a hlboké je viac ako 400m. Východné pobrežie patrí do Jordánska a západné do štátu Izrael. Na severovýchode, v blízkosti Mŕtveho mora ležali mestá Sodoma a Gomora, ktoré Boh zničil pred približne 3500 rokmi, keď na ne zoslal z neba oheň a síru, a tak potrestal jej hriešnych obyvateľov. Nenašlo sa v nich ani desať spravodlivých, pre ktorých by sa bol Boh zmiloval a ušetril tieto mestá. Iba Lót s rodinou smel opustiť mesto pred skazou, ale vieme, ako to dopadlo s jeho ženou, ktorá neposlúchla Boží príkaz. (1. Moj. 19, 24 - 26)
Teplota vzduchu aj vody je tu taká vysoká, že takmer všetka pritekajúca voda sa za krátky čas odparí, čím vzniká vysoká koncentrácia soli a minerálov. V 1 litri vody je až 35 dkg soli, čo je desaťnásobne viac ako v iných moriach. Neexistuje v ňom žiadny život, okrem niektorých baktérií. Teplota vody v letných mesiacoch dosahuje niečo nad 32 stupňov a ja som v týchto miestach pred pár rokmi na vlastnej koži zažila teplotu vzduchu 50 stupňov Celzia. Cez zimné mesiace je to pravdaže menej, ale kúpanie je možné celoročne. Voda v Mŕtvom mori je sýtomodrá, hustá až olejnatá, preto sa v nej nedá plávať ani ponoriť. Počas kúpania sa dá v nej iba stáť, alebo ležať na chrbte, kde si v pohode bez akéhokoľvek pohybu môžete zobrať knihu a čítať. V niektorých lokalitách na pobreží sú nánosy čierneho liečivého bahna, ktoré obsahuje 21 minerálov a pôsobí veľmi blahodárne na celý nervový systém, na kožné choroby a reumu. Tieto skutočnosti využívajú hlavne vo vyspelejšom a modernejšom Izraeli, kde sú na pobreží vybudované početné liečebné kúpele. Na Jordánskej strane je nad morom dosť strmý, vysoký breh a pokiaľ sme zišli k vode, museli sme prekonať veľa schodov. Bola tam malá, neupravená prírodná pláž s drsnými kameňmi, ktoré sú obalené vyzrážanými kryštálmi soli. Celá som sa natrela tým čiernym bahnom (chcela som otestovať jeho zdravotné účinky) a po čase keď na mne uschlo, išla som ho zmyť do mora. Fúkal dosť silný vietor, čím sa tvorili aj väčšie vlny, z ktorých ma jedna trafila a ja som skončila na kameňoch s odretou nohou. Tým sa moje kúpanie v mori skončilo, lebo poranená koža poriadne štípala. Nepríjemným zážitkom tiež je, keď sa táto presolená voda dostane do očí. Vtedy treba mať po ruke fľašu so sladkou vodou a oči si hneď opláchnuť. Na šťastie bol na kopci pri reštaurácii okrem dobrého obeda aj sladkovodný bazén, kde sme si mohli do sýtosti zaplávať.
Pokračovanie v budúcom čísle...
.: Autor: Edita Kroľová
