/ 30.3.1820 – 20.4.1872 /

Žid 13,7: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania a napodobňujte ich vieru“.

V súlade s Božím slovom si preto aj my, evanjelici z Radvane, pri 150. výročí úmrtia s úctou spomíname na Andreja Braxatorisa Sládkoviča, ktorý pôsobil ako evanjelický farár v našej Radvani posledných 16 rokov svojho krátkeho života. Zomrel 20. apríla 1872 vo veku 52 rokov. 

Pre nás to nie je len „kultúrna“ spomienka na Sládkoviča ako básnika. Je to spomienka na múdreho, ale pokorného a skromného človeka, ktorého si Pán Boh vyvolil, aby ako evanjelický farár hlásal Božie pravdy, staral sa o zverené „ovečky“ a privádzal ich k Ježišovi, ktorému zostal verný až do smrti.

Z iniciatívy poslanca mestského zastupiteľstva Mareka Ondráša sa 20. apríla 2022 v deň výročia úmrtia Andreja Sládkoviča konala na nádvorí radvanskej fary a pri jeho hrobe na radvanskom cintoríne oficiálna pietna spomienka za účasti biskupa ZD Jána Hroboňa a zástupcov viacerých inštitúcií mesta Banská Bystrica.

Následne sme si v nedeľu 1. mája 2022 na službách Božích v radvanskom chráme krátkym spomienkovým pásmom pripomenuli 150. výročie úmrtia Andreja Braxatorisa Sládkoviča. Ďakujem našim ochotným mládežníkom Ninke Filadelfiovej a Jakubovi Pastorekovi, ktorí oboznámili prítomných s jeho životom, dielom a aj s niektorými možno menej známymi informáciami. Brat biskup Východného dištriktu Peter Mihoč vo svojej kázni zdôraznil závislosť kresťanov od nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, toho dobrého pastiera, ktorý život kladie za ovce. Andrej Sládkovič nebol nájomníkom podľa Jána 10,12 vo zverenom cirkevnom zbore, ale o svojich cirkevníkov sa s láskou staral tak po duchovnej ako aj po materiálnej stránke, a preto mu z vďačnosti hovorili „náš tatík“.

Na jeho počesť som v chráme predniesla svoju báseň s použitím niektorých známych Sládkovičových myšlienok v ním používanej metrike a desaťveršovom útvare, ktoré nachádzame aj v Maríne, najdlhšej ľúbostnej básni na svete.

.: Autor: Ľubomíra Slobodová          

 Ľubomíra Slobodová: Pocta Sládkovičovi 

Padajú hviezdy a vädnú kvety,
no diamant v hrude nezhnije.
Štafetu žitia prevezmú deti,
keď otcov, matky zem skryje.
Stopäťdesiat liet prešlo od tých chvíľ, 
čo rodinu aj cirkev opustil,
aby bol bližšie k Otcovi.
Tam odišiel nám Andrej Sládkovič
- do nebies výšin v nekonečnú tíš,
kde aj my máme domovy.
 
Čas plynie rýchlo, letia hodiny,
nám zostáva len spomínať
na teba, brat náš, pevec otčiny.
Kde ty si skončil, začínať. 
Pohronský slávik dospieval pieseň,
v šumení stromov vánok ju nesie,
kým dolu Hronom odpláva.
Čo zostalo nám po ňom nakoniec?
Marína skvostná? švárny Detvanec?
- Láska Božia, čo rozdával!
 
Stojí vysoký kostol v Radvani
a pri ňom lipa vznešená.
Ty si ju vďačný hlinou zahladil
pri narodení Martina.
Nad tvojim hrobom iný zasadil
košatú lipu, aby smútok skryl
za tebou, drahý Sládkovič.
Pod lipou s tebou družka verná spí,
ruku ti podá aj v deň posledný,
keď znovu príde Pán Ježiš.
 
Slovensko mladé, rodisko tvoje
bolo ti žitia kolískou.
Milú a národ – v srdci to dvoje
spájal si s láskou nebeskou.
Vykupiteľ náš viem, že živý je 
a tvoje oči s láskou odkryje, 
aby si uzrel Ježiša.
Prichádzam k tvojmu hrobu, Ondrík náš, 
s pokorou v srdci šepkám: Otčenáš...
A lipa tíško chveje sa...