Z rozprávania mojej mamy viem toto svedectvo, ktoré mi povedala, keď som mal asi 10 rokov. Nakoľko otec bol železničiar a pracoval na železničnej stanici Horná Štubňa. Bývali sme v malej obci Turček – pod úpätím Kremnických hôr v služobnom domčeku ČSD. Ja som sa narodil ako štvrté dieťa mojim rodičom, pričom moja staršia sestra ako jedenásťmesačná umrela. V tej povojnovej dobe boli viaceré choroby, na ktoré nebolo liekov, ani dostupnosť lekárov v obciach. Bol som vo veku 12 až 18 mesiacov, keď som dostal tzv. „záškrt“ s obojstranným zápalom pľúc.
Moja mama ma na rukách a peši niesla k lekárovi do Turčianskych Teplíc. Ani po trikrát opakovanej návšteve u tohto lekára liečba nebola úspešná. Jeho vyjadrenie mojej mame bolo, aby sa pripravila na to najhoršie, keď nezaberajú ani tie, vtedy najsilnejšie lieky. Nakoniec pre maminu útechu jej povedal „Pani Lamperová, ja pre vášho chlapca viac urobiť nemôžem, keďže lieky nezaberajú, ale skúste s chlapcom chodiť denne zo dve hodiny po ihličnatom lese Kremnických hôr v mieste vášho bydliska.“ Ani si nedokážem predstaviť, ako si moja mama organizovala denný režim. Popri troch deťoch sa musela starať o kravu, našu druhú živiteľku. Dvakrát denne pásť na lúkach, dvakrát denne ju podojiť. Opatriť a kŕmiť prasa, starať sa o hydinu a samozrejme variť, riadiť domácnosť a prať prádlo v päťčlennej rodine. Kedy stíhala so mnou (dieťaťom na rukách) ešte chodiť dve hodiny po ihličnatom lese, asi dva mesiace. To je n e u v e r i t e ľ n é. Dnešné mladé mamičky, či celé rodiny by takýto život ani náhodou nezvládali. Naša rodina sa rozrástla, takže nás bolo osem detí.
Pozdejšie sme sami boli zapojení do všetkých domácich prác. Vďaka našim rodičom, že nás naučili všetky domáce práce, vrátane opatery domácich zvierat, kosenia lúk na seno, hotovenie dreva pre celoročnú spotrebu a podobne. Jeden príklad za všetky. V období sadenia zemiakov sme ich chodili okopávať, ohŕňať ráno od pol štvrtej do siedmej, potom rýchlo domov umyť, naraňajkovať sa utekať do školy (základnej) na ôsmu hodinu. Asi jeden kilometer od nášho domu. Ani nemusím vysvetľovať prečo sa nám v škole driemalo. Rodičom to mierne uľahčilo to, čo predtým všetko museli robiť sami. Tak nás vychovali, aby sme sa naučili vážiť si „ch l i e b.“
Ale chcem sa vrátiť do obdobia liečby „lesom“. Moja mama ako veriaca evanjelička bola k zbožnosti vedená svojimi rodičmi. Ako milujúca matka svojich detí, pri všetkej zaneprázdnenosti statočne niesla toto bremeno. Každý deň vytrvale chodievala ihličnatým lesom a vo vrúcnych modlitbách prosila Boha o záchranu života svojho syna. Milostivý Boh vypočul jej žalostné prosby a modlitby o môj život a Jeho odpoveďou bolo moje zázračné uzdravenie. Svedectvom tejto pravdy je, že žijem, ešte aj dnes po sedemdesiatich rokoch. Dopraj Bože mojej matke večnú slávu a v mojom srdci trvalú spomienku. A M E N.
.: Autor: Vladimír Lamper
