Pri výkone služby na železnici bol môj otec preložený podľa potreby ČSD na železničnú stanicu Ľubietová. Dnes už zastávka stanice neexistuje, ani služobný jednoizbový dom, všetko je zbúrané. V čase, keď sme tam bývali, otec pracoval na uvedenej stanici ako výpravca. V tomto domčeku pribúdali súrodenci až nakoniec nás bolo osem detí. Domček stavebne prepojený so stanicou bol vpredu asi päť metrov od železničnej trate a vzadu rieka Hron, asi pätnásť metrov. Pre mamu to bolo mimoriadne náročné, pretože ako deti sme sa často hrávali na trati a často sme boli pri Hrone.
Občas sa stávalo pri hrách, že nás ohrozovali vlaky a ešte viac rýchliky. Stalo sa pri jednej hre, že dvaja súrodenci – dvojičky nezbadali prichádzajúci rýchlik, ale tretí, starší súrodenec ich stihol v posledných sekundách strhnúť z koľajníc a zachrániť im život. Ani rieka Hron nebola bezpečnejšia. V letných obdobiach po búrke sa zdvihla hladina aj viac ako o meter. Po Hrone plávali mŕtve domáce zvieratá z vytopených domov a záhrad. Často po hladine rieky plávala hrubá vrstva nejakého ropného maglajzu. Hneď za tým plávali uhynuté ryby vo veľkých množstvách. Niekedy sme stihli ešte húfne plávajúce ryby pred pohromou nasmerovať do prítoku Hrona – Ľubietovského potoka. Pre nás deti to bol otrasný a nezabudnuteľný zážitok. Každý vedel že to spôsobuje: PETROCHEMA - DUBOVÁ. Veľa rokov trvalo, kým kompetentní zakročili a zriadili nápravu.
V letnom období sme sa ako chlapci kúpavali skoro každý deň, keď to počasie dovolilo. Na druhej strane Hrona býval spolužiak Martin so súrodencami a rodičmi. Keď sme sa chceli spolu hrať, jeden z nás preplával Hron široký asi dvadsaťpäť metrov. Dôvod bol jednoduchý. Prejsť jeden k druhému cez neďaleký most bolo ďaleko, zhruba niečo cez jeden kilometer. To bolo v mojom prípade vo veku deväť – desať rokov problém. Žiadny borec v plávaní som nebol. Len túžba prekonať strach a nabrať odvahu plávať. Veď pri preplávaní za kamarátom som mal malú dušičku a srdce v hrdle, neistý či to zvládnem. Možno to poznáš aj sám.
Po jednej takejto búrke sme stáli na brehu a pozerali čo bude plávať dole Hronom. Ako obyčajne stredom rieky v dravom prúde plávali uhynuté sliepky, zajace, občas ovca, koza, alebo prasa. So susedom Ondrom, starším o štyri roky, sme na to len s ľútosťou pozerali. Po nejakej krátkej chvíli sme videli stredom rieky plávať tekvicu. Ondro pozrel a škodoradostným úškrnom ma provokoval. No tak, ak vieš plávať, skús doplávať a chytiť tú tekvicu.
Najprv chvíľka váhania, ale potom som sa rozbehol, skočil do rieky a plával do stredu dravého prúdu. Chcel som za každú cenu tú tekvicu doplávať a doniesť na breh. Takto som za ňou plával asi dvesto metrov. Viem že som bol od nej sedem, možno osem metrov, vtedy my došli sily, prestal som plávať. Vedomý si toho, že tam za normálu bol Hron hlboký zhruba jeden meter tak sa môžem postaviť na dno rieky. Ale v tomto čase po búrke bola hladina možno viac ako o meter vyššia. Kým som si to uvedomil, voda ma niesla ďalej a ja som sa snažil odraziť nohami od dna na hladinu. Čiastočne som sa vynoril po krk, tak som kričal z plného hrdla o pomoc na Ondra. Opakovalo sa to neviem koľkokrát, lebo som strácal vedomie a pomoc neprichádzala, nikto ma nepočul. Ondro chvíľu čakal na brehu odkiaľ som vyplával, a potom odišiel domov. Ja vidiac nad sebou „ len bubliny,“ som sa nemohol vynoriť a plávať pre strmú vodu, snažil som sa odrážať nohami od dna aspoň kvôli nádychu. Pri snahe volať o pomoc sa voda dostávala do mňa a začal som sa dusiť. V poslednej chvíli som pod nohami zacítil dno rieky a hlava mi bola nad hladinou, uvidel som breh odo mňa asi päť metrov. Už neviem ako som vyšiel z rieky na uvedený breh. Prebral som sa ani neviem po akom čase. Ležal som na brehu bruchom a tvárou do trávy, hlavou smerom na lúku. Keď som sa prebral nevedel som, kde sa nachádzam a prečo mám tvár v mláke vody. Bolo to tým, že som mal hlavu nižšie ako nohy. Len Božím zásahom zo mňa vyšla voda, ktorá ma vrátila k vedomiu. Bohu vďaka.
.: Autor: Vladimír Lamper
