Detstvo ubiehalo a rôčky pribúdali ani som sa nenazdal a dosiahol som vek dospelosti. Bývali sme s rodičmi v Lučatíne. Vyučil som za elektrikára, pretože som obdivoval majstra, ktorý robil elektriku pri rekonštrukcii nášho staršieho domu a ja som mu podával náradie, el. drôty a podobne. Vtedy som mal dvanásť- trinásť rokov a vtedy padlo moje pevné rozhodnutie stať sa tiež takým elektrikárom. Popri veku dospievania a škole, som získal mnoho nových kamarátov na zábavách v okolitých obciach.
Často sme trávili spoločné víkendy na rôznych chatách, večierkoch a zábavách. Nespomínam si, že by som mal u nás v Lučatíne takých kamarátov medzi spolužiakmi, alebo vrstovníkmi. Zato medzi kamarátmi z rôznych potuliek a žúrok, som mal dvoch najlepších. Bol to Maťo a druhý Miro. Často sme chodili spolu po spomenutých zábavách, ale predsa len s Maťom sme všade chodievali spolu najčastejšie. Nebolo takej hodiny cez deň, ani v noci aby sme nependlovali medzi našimi dedinami za rôznou zábavou alebo za kamošmi.
Tak sa stalo v jednu víkendovú nedeľu, po sobotňajšej nočnej flámovačke s kamarátom Maťom, že sme sa vracali do Lučatína. Terajšia, nová cesta bola ešte len vo výstavbe. Tak sme kráčali do dediny od smeru z Brezna, ešte v družnej nálade, myslím, že aj s miernym pospevovaním. Pred nami bola siahodlhá, pravotočivá zákruta. My sme išli po pravej strane, samozrejme nesprávne, takže sme nemohli vidieť, keď nás odzadu obiehalo nejaké auto. Niektorí nás samozrejme trúbením upozorňovali, že ideme po nesprávnej strane. V tej chvíli sme to ignorovali a so spevom sme pokračovali ďalej. Prešli sme možno okolo sto metrov, keď som pocítil, akoby ma niekto ťahal na ľavú (správnu) stranu cesty. Bez vysvetľovania to Maťovi, som ho na tú druhú stranu ťahal. On neodporoval a bez slova sme prešli na ľavú stranu.
Takto sme prešli, odhadujem, okolo dvadsať metrov, keď sa odzadu k nám rýchlo rútila, na tú dobu, Škoda 1202.
Vtedy sa stala zvláštna vec. To auto išlo po svojej strane, po ktorej sme tesne pred tým kráčali aj s Maťom. Tá dodávka presne na našej úrovni dostala „hodiny“ o 360° a celou pravou stranou veľkým rachotom treskla o skalné „bralo“ s výškou cca päť – šesť metrov. Medzi cestou a týmto „bralom“ nebol žiadny chodník pre peších. Bolo to zaujímavé, lebo cesta bola úplne suchá, žiadna vlhkosť po daždi a nič podobné. Od tohoto miesta k nám domov to bolo možno okolo tristo metrov. Prešla nás chuť do spevu. Pribehli sme ku autu, vodič bol sám a nerozumel, čo sa stalo. Vystúpil z auta zdesený, bledý ale evidentne bez zranenia. Obchádzal okolo auta. Na našu otázku, či potrebuje pomoc, odpovedal zvláštnym a tichým hlasom. Nie chlapci, choďte ďalej!
Keď sme sa vracali od mojich rodičov, ktorým sme rozpovedali túto príhodu a niečo sme pojedli, na mieste činu nebol ani človek ani auto. Zostali len stopy na asfalte. Toto časové rozpätie mohlo trvať asi hodinu. Stalo sa to v letnom období roku 1970, pred mojím októbrovým nástupom na vojenčinu.
Nám, ako verím, pomohol Boh a jeho prozreteľnosť, ale kto pomohol tomu človeku s nabúraným, nepojazdným autom odísť z miesta nehody?
.: Autor: Vlado Lamper
