Už dlhší čas premýšľam, ako napísať pár myšlienok, súvisiacich s naším spevokolom dospelých, ktoré ma trápia a zatiaľ nenachádzam odpoveď na otázku: Ako ďalej?
Tí, ktorí pravidelne navštevujú služby Božie, vedia, že náš spevokol nie je – svetsky povedané – koncertným telesom, ktoré príležitostne vystúpi v rámci nejakých cirkevných podujatí, ale pravidelne svojím spevom slúžime takmer na každých Bohoslužbách. Tiež sa pravidelne stretávame na nácviku každý pondelok v čase od 17,00 do 19,00 hod.
Ale toto nie je spomínaný problém.
Začnem Slovom z môjho obľúbeného Kaz. 3,1
všetko má svoj čas
a každé počínanie pod nebom
má svoju chvíľu ...
V čase, keď som prišla do spevokolu (asi v r. 1997), bolo nás vyše 35 duší. Keď sme chodili spievať na rôzne cirkevné slávnosti, potrebovali sme na svoju prepravu objednať si autobus a bol skutočne obsadený takmer do posledného miesta. Dnes nám postačia štyri osobné autá.
Potom prišli ťažké časy, keď náš cirkevný zbor bojoval za nášho brata farára a aj v rámci spevokolu nastalo duchovné preosievanie. V tom čase odišlo od nás niekoľko sestier a bratov, ale to nás nezlomilo. Práve naopak – zomkli sme sa ešte viac. Roky išli a úplne prirodzenou cestou bytia (choroby a smrť), nás niektoré sestry a bratia opustili.
Dnes, keď pozerám na tváre mojich spevokolistov, vidím v nich vpísané všetky životné trápenia a bolesti, ktoré s Božou pomocou prekonali a aj napriek svojmu veku prichádzajú s radosťou chváliť nášho Pána.
A to sa dostávam ku koreňu veci. Vekový priemer nášho spevokolu (a to počítam aj našu milú mladú sestru Eriku) je 66 rokov !! A počet pravidelných spevákov? Ten sa pohybuje medzi 16 – 20 osôb.
Vidiac túto situáciu, začala som ja i moje sestry a bratia zo spevokolu oslovovať v nedeľu v kostole našich spolubratov a sestry a pozývať ich medzi nás. Vždy mi bolo smutno na duši, keď som z ich úst počula takmer vždy tie isté slová: „Nemôžem. Nemám čas. Mám iné povinnosti.“ a pod.
Vidím okolo nás generáciu stredného veku – ľudí po 30-tke a z nich, okrem spomínanej Eriky, nikto ešte nenašiel cestu k nám.
Nie je mojím zámerom nikoho posudzovať, či dokonca odsudzovať. Aj tu však platí: Kto chce, ten si čas nájde!
Našli sme si ho aj my. Dnes je už väčšina z nás na dôchodku. Ak si niekto myslí, že dôchodcovia majú viac času ako ľudia aktívne pracujúci, je na veľkom omyle.
Ale tieto veci nech si každý zodpovie sám pred sebou, preto: „Prezrime a preskúmajme svoje cesty !“ (Žalm 3,40 a)
A celkom na záver:
Počas mojej aktívnej práce som ako učiteľka pracovala v detskom speváckom zbore. Okrem iného každý školský rok prichádzali k nám spievať nové deti a tie staršie, ktoré ukončili základnú školu, od nás odchádzali. Tak mal náš detský spevácky zbor neustály prísun i prirodzený odsun spevákov.
Tak, ako sa raz vyčerpajú zdroje zásob uhlia, ropy a iného bohatstva zeme, vyčerpajú sa aj naše „zdroje“ spevákov. Kým vo svete premýšľame, ako vyčerpané zdroje nahradiť, v našom spevokole takáto náhrada za odchádzajúce „zdroje“ neprichádza. Preto vysielam tento varovný signál do celého nášho cirkevného spoločenstva.
Ale toto nie je spomínaný problém.
Začnem Slovom z môjho obľúbeného Kaz. 3,1
všetko má svoj čas
a každé počínanie pod nebom
má svoju chvíľu ...
V čase, keď som prišla do spevokolu (asi v r. 1997), bolo nás vyše 35 duší. Keď sme chodili spievať na rôzne cirkevné slávnosti, potrebovali sme na svoju prepravu objednať si autobus a bol skutočne obsadený takmer do posledného miesta. Dnes nám postačia štyri osobné autá.
Potom prišli ťažké časy, keď náš cirkevný zbor bojoval za nášho brata farára a aj v rámci spevokolu nastalo duchovné preosievanie. V tom čase odišlo od nás niekoľko sestier a bratov, ale to nás nezlomilo. Práve naopak – zomkli sme sa ešte viac. Roky išli a úplne prirodzenou cestou bytia (choroby a smrť), nás niektoré sestry a bratia opustili.
Dnes, keď pozerám na tváre mojich spevokolistov, vidím v nich vpísané všetky životné trápenia a bolesti, ktoré s Božou pomocou prekonali a aj napriek svojmu veku prichádzajú s radosťou chváliť nášho Pána.
A to sa dostávam ku koreňu veci. Vekový priemer nášho spevokolu (a to počítam aj našu milú mladú sestru Eriku) je 66 rokov !! A počet pravidelných spevákov? Ten sa pohybuje medzi 16 – 20 osôb.
Vidiac túto situáciu, začala som ja i moje sestry a bratia zo spevokolu oslovovať v nedeľu v kostole našich spolubratov a sestry a pozývať ich medzi nás. Vždy mi bolo smutno na duši, keď som z ich úst počula takmer vždy tie isté slová: „Nemôžem. Nemám čas. Mám iné povinnosti.“ a pod.
Vidím okolo nás generáciu stredného veku – ľudí po 30-tke a z nich, okrem spomínanej Eriky, nikto ešte nenašiel cestu k nám.
Nie je mojím zámerom nikoho posudzovať, či dokonca odsudzovať. Aj tu však platí: Kto chce, ten si čas nájde!
Našli sme si ho aj my. Dnes je už väčšina z nás na dôchodku. Ak si niekto myslí, že dôchodcovia majú viac času ako ľudia aktívne pracujúci, je na veľkom omyle.
Ale tieto veci nech si každý zodpovie sám pred sebou, preto: „Prezrime a preskúmajme svoje cesty !“ (Žalm 3,40 a)
A celkom na záver:
Počas mojej aktívnej práce som ako učiteľka pracovala v detskom speváckom zbore. Okrem iného každý školský rok prichádzali k nám spievať nové deti a tie staršie, ktoré ukončili základnú školu, od nás odchádzali. Tak mal náš detský spevácky zbor neustály prísun i prirodzený odsun spevákov.
Tak, ako sa raz vyčerpajú zdroje zásob uhlia, ropy a iného bohatstva zeme, vyčerpajú sa aj naše „zdroje“ spevákov. Kým vo svete premýšľame, ako vyčerpané zdroje nahradiť, v našom spevokole takáto náhrada za odchádzajúce „zdroje“ neprichádza. Preto vysielam tento varovný signál do celého nášho cirkevného spoločenstva.
Autor: Helena Chlápková, dirigentka spevokolu dospelých
