Vyrastala som v Žiari nad Hronom vo vlažnej katolíckej rodine. Strednú odbornú školu som navštevovala v Brne. V tomto meste pôsobil aj národopisný súbor Železničiar, účinkovala som v ňom a mala som tam možnosť sólovo spievať slovenské ľudové piesne. Vedúci súboru ma totiž presviedčal, že mám dobrý sluch i hlas. To bol môj prvý kontakt s verejným účinkovaním.
Do pracovného pomeru som sa dostala pracovať v Závode SNP vo svojej rodnej obci, kde bol môj manžel lekárom. Neskôr ho preložili do Zvolena a ja som ho nasledovala. Popri iných starostiach sme si na Slatinských Lazoch postavili dom, ktorý sme používali a vlastne doteraz používame ako chatu. Na zvolenskom pracovisku som pracovala 25 rokov. V roku 1992 manžel zomrel. Po jeho smrti som viac ako vo Zvolene bývala v našej chate. Zatiaľ môj byt kompletne vykradol sused alkoholik a všetko rozpredal. Nikdy mi nič nenahradil, ani po súdnom uznesení. Aby som si zvolenský byt zariadila, musela som naraz pracovať vo viacerých firmách.
Jeden zo zamestnávateľov bol v Banskej Bystrici, kde som denne dochádzala. Bola som už desať rokov vdovou a konštatovala som, že v posledných rokoch bol môj život plný len svetských starostí. Na duchovný život neostávalo veľa času a žila som ho len okrajovo, hoci som do kostola chodila pravidelne. Podľa noriem brata farára Kollára som nebola ani riadny kresťan, len taký kresťanko.
Pán Boh riadil kroky dvoch ľudí tak, že sa stretli. Keďže aj môj terajší manžel stratil manželku, vzniklo z toho manželstvo so Štefanom Urbašíkom, ktorý už bol aktívnym členom v zbore a v spevokole. Naše manželstvo požehnal brat farár Kollár v r.2000, takže teraz by sme mali osláviť desiate výročie nového života.
Od kontaktu s radvanským zborom, kde som bola pozvaná aj do spevokolu, sa môj život začal výrazne meniť.
Oproti doterajšiemu spôsobu života som aj vďaka kazateľovi v Radvani začala vnímať Božie slovo a snažím sa mu postupne rozumieť. Bol to markantný rozdiel v práci s Božím slovom oproti predošlým skúsenostiam v inej cirkvi.
V zbore a spevokole som našla druhú rodinu a vzácnych ľudí, s ktorými sa stretávam.
Veľkú podporu a pomoc mi vracajú aj noví bratia a sestry. Pocítila som to najmä pri chorobe a neskoršom úmrtí môjho jediného syna. Poznala som už hĺbku obsahu kázní brata Kollára a vykonať aj pohrebnú počestnosť som zverila jemu, hoci syn bol katolíckeho vyznania a podobne aj celá rodina je katolícka. Všetci konštatovali, že pohreb bol veľmi dôstojný. Za všetku ochotu a starostlivosť chcem aj touto cestou vysloviť veľké poďakovanie bratovi Kollárovi a podobne aj radvanskému spevokolu.
Pokiaľ mi zdravie a sily dovolia, chcem byť aj naďalej platnou členkou radvanského cirkevného zboru, za pomoci svojho manžela, brata farára a ostatných bratov a sestier pracovať na svojom spasení.
Mojím životným krédom bolo a je: nielen poznať slovo Božie, ale hlavne podľa neho žiť.
Jeden zo zamestnávateľov bol v Banskej Bystrici, kde som denne dochádzala. Bola som už desať rokov vdovou a konštatovala som, že v posledných rokoch bol môj život plný len svetských starostí. Na duchovný život neostávalo veľa času a žila som ho len okrajovo, hoci som do kostola chodila pravidelne. Podľa noriem brata farára Kollára som nebola ani riadny kresťan, len taký kresťanko.
Pán Boh riadil kroky dvoch ľudí tak, že sa stretli. Keďže aj môj terajší manžel stratil manželku, vzniklo z toho manželstvo so Štefanom Urbašíkom, ktorý už bol aktívnym členom v zbore a v spevokole. Naše manželstvo požehnal brat farár Kollár v r.2000, takže teraz by sme mali osláviť desiate výročie nového života.
Od kontaktu s radvanským zborom, kde som bola pozvaná aj do spevokolu, sa môj život začal výrazne meniť.
Oproti doterajšiemu spôsobu života som aj vďaka kazateľovi v Radvani začala vnímať Božie slovo a snažím sa mu postupne rozumieť. Bol to markantný rozdiel v práci s Božím slovom oproti predošlým skúsenostiam v inej cirkvi.
V zbore a spevokole som našla druhú rodinu a vzácnych ľudí, s ktorými sa stretávam.
Veľkú podporu a pomoc mi vracajú aj noví bratia a sestry. Pocítila som to najmä pri chorobe a neskoršom úmrtí môjho jediného syna. Poznala som už hĺbku obsahu kázní brata Kollára a vykonať aj pohrebnú počestnosť som zverila jemu, hoci syn bol katolíckeho vyznania a podobne aj celá rodina je katolícka. Všetci konštatovali, že pohreb bol veľmi dôstojný. Za všetku ochotu a starostlivosť chcem aj touto cestou vysloviť veľké poďakovanie bratovi Kollárovi a podobne aj radvanskému spevokolu.
Pokiaľ mi zdravie a sily dovolia, chcem byť aj naďalej platnou členkou radvanského cirkevného zboru, za pomoci svojho manžela, brata farára a ostatných bratov a sestier pracovať na svojom spasení.
Mojím životným krédom bolo a je: nielen poznať slovo Božie, ale hlavne podľa neho žiť.
Autor: Kamila Margalová – Urbašíková
