Takmer každú nedeľu ju môžete stretnúť v kostole a keď sa dobre zadívate, zbadáte ju aj v radoch spevokolu. Áno, je to ona, naša milá sestra Anna S n o p k o v á. Možno si myslíte, že som sa pomýlil v nadpise. Nie, ubezpečujem Vás, ona sa s Božím požehnaním naozaj dožila v pomerne dobrom zdraví osemdesiat osem rokov a ešte sa nevzdala ani služby v našom cirkevnom zbore. Môže byť príkladom, ako sa netreba vyhovárať na vek, na zhoršené zdravie, na vzdialenosť od kostola, na zhoršené počasie či na iné zdanlivé prekážky, ktoré nám mladším niekedy bránia v hľadaní príležitosti stretnúť sa s Pánom.
Jej život nebol vôbec ľahký. Jej otec bol robotníkom, mamka jej zomrela keď bola ešte dieťaťom a tak ju vychovávali starí rodičia, ktorí mali dosť starostí aj so svojimi už odrastenými deťmi. Anička však zrejme priniesla starším ľuďom aj trocha potešenia a aj inú náplň ich života. Oni sa jej za to odmenili darmi, ktoré sa nedajú kúpiť, dali jej lásku a čo bolo hlavné, viedli ju už od detských rokov k Božiemu slovu.
Spomínali aj to, že kostol na Hôrke (cca z r.1325) pri prijatí reformácie prešiel s veriacimi k evanjelikom, ale v čase protireformácie bol evanjelikom odobratý. Potom sa ešte podarilo prinavrátiť kostol späť, ale v konečnom dôsledku ho opäť stratili a dodnes sa stav nezmenil. Zaujímavosťou je aj to, že keď v čase protireformácie v Prešovských jatkách sťali aj evanjelika, brata grófa Radvanského, rodáka z Bystrice, jeho hlavu pochovali vtedy v evanjelickom chráme na Hôrke. Je tam zrejme dodnes a pripomína ohavné skutočnosti a krivdy na evanjelikoch, ktoré sa po dnešnú dobu nenapravili.
Deti v tom čase nemali toľko lákadiel ako dnes. Vtedajší kostolník občas pribral desaťročnú Aničku spolu so svojou dcérou pomáhať pri nenáročných prácach v radvanskom kostole. Vtedy bola šťastná a považovala to už od útleho detstva za niečo výnimočné. Cítila sa tu veľmi dobre, ba povznesene, čo jej ostalo doteraz.
Spomína si, že tento chrám (základný kameň r. 1785) bol celkom iný ako dnes. Predovšetkým bol o poldruha metra nižší. Chór bol z dreva. Oltár bol na stene oproti terajším bočným dverám, bol starožitný vyrezávaný tiež z dreva. Na tej istej stene bol aj organ. Lavice boli súbežné so stenou, kde sú teraz bočné dvere, obrátené oproti dnešným v pravom uhle a samozrejme obrátené vždy k oltáru. Dvere boli o jedny viac. Aj za terajším oltárom bol vchod pre účastníkov služieb Božích. Múry však boli kamenné a tie sa zachovali dodnes. V starom kostole boli dva baldachýny. Pod jedným sedávali Bárciovci, pod druhým pán MUDr. Lisecký.
Od jej detstva tu slúžil pán farár Seneš. Vtedy bola konfirmovaná a ako bolo zvykom, hneď prešla pracovať do Združenia evanjelickej mládeže - SEM. (Slovo združenie sa vtedy písalo ako „sdruženie, s písmenom „S“). Vtedy mladí hrávali divadlá, opravovali zborový dom, ktorý zriadil zbor z bývalej evanjelickej školy. Zo všetkých kultúrnych akcií šetrili peniažky na opravu tohto stánku.
Za Slovenského štátu niektorí evanjelici chodili do chrámu v iných obciach, lebo sa báli následkov. Pozoruhodné je, že myšlienka postaviť Sládkovičovu sochu sa síce zrodila na konci ČSR, ale odhalená bola v r. 1940. Pán farár Seneš v radvanskom zbore odslúžil okolo 40 rokov. V jeho pokročilom veku ho zastupoval pán farár Valent.
Sestra Anička sa vo svojom 22. roku života vydala za remeselníka- elektrikára. Neskôr sa jej narodilo prvé dieťa Evka a keď malo 10 dní, už sa museli s ním skrývať v pivnici, lebo cez Radvaň prebiehal front a udalosti II. svetovej vojny. Vtedy bola Radvaň veľmi poškodená. Bola rozstrieľaná aj strecha chrámu. Služby Božie sa konali v zborovom dome.
Po vojne bolo treba rozhodnúť, či sa ide stavať nový kostol alebo sa vtedajší poškodený opraví.
Zvíťazila myšlienka novostavby, ale prebúdzajúci sa socialistický totalizmus sa prejavil záporným postojom. V r. 1949 bolo dokonca nariadené kostol zbúrať, lebo vraj ohrozoval okolie. Členom zboru sa to podarilo zvrátiť.
Snažili sa získať stavebné povolenie aspoň na opravu či prestavbu kostola. Až v roku 1952 sa toto stavebné povolenie podarilo získať. Štát zakázal a rozpustil všetky evanjelické spolky. SEM, Evanjelická jednota žien, ale aj SEJ – Slovenská evanjelická jednota v Radvani zanikli. Po farárovi Valentovi prišiel na radvanskú faru r. 1954 pán farár Fakla. V uvedenom roku už pokračovali aj práce na prestavbe chrámu. 12. júna 1955 sa už konala posviacka nového chrámu v dnešnej podobe. Vnútorné zariadenie - oltár, lavice, sa obrátilo, organ dostal iné miesto, strop bol zvýšený o 1,5 m. Vchod za terajším oltárom sa zrušil. Miesto dvoch okien nad sebou sa tieto predĺžili do jedného dlhšieho tvaru.
Pri všetkom konaní bola účastná aj naša sestra Anička. Mala už vyše 30 rokov. Postupne sa jej narodili ďalšie deti - Mirko, Anička a Janko. Zúčastňovala sa na prácach a dodnes si pamätá, ako na povraze vo vedrách vyťahovali maltu pri oprave kostola alebo zborového domu, ktorý bol vojnou tiež poškodený. Zúčastňovala sa s mládežou aj na údržbe cintorína. Neskôr ako 38 ročná sa stala presbyterkou, potom kurátorkou a popritom opatrovala nevládneho starého otca, ba ja svoju starú tetu. Pri týchto starostiach a štyroch deťoch sa nikdy nevyhovárala na prekážky.
Naopak, kostol bol pre ňu vždy oázou pokoja. Sám manžel - elektrikár ju nabádal, aby len aj popri starostiach o rodinu do kostola išla, lebo by inak vraj bola nespokojná.
S manželom vždy túžili po svojom domčeku. Z jedného platu pri takej veľkej rodine by to nešlo a tak sa zamestnala v Mliekarskom družstve v Hámre. Tam sa chodilo z Radvane pešo. Keď domček získali, bolo ho treba renovovať, zariadiť a splácať. Bez Božej pomoci, ku ktorej sa v každodennej modlitbe utiekala, by sa to všetko nemohlo podariť. Jej vzťah ku chrámu vrcholil, keď sa stala kostolníčkou. Ona sa pri upratovaní tu cítila najlepšie. Nepozerala na hodiny, nič jej nebolo ťažké. Tu našla vždy potešenie a pokoj. Túto službu konala donedávna 25 rokov. V manželstve žila 32 rokov.
Keď už v pokoji mala užívať svoj dom a staršie roky, prišla éra prestavby Radvane. Zbúrali aj jej dom a musela sa presťahovať do paneláka, kde bývala 33 rokov. Túto skutočnosť neuniesol jej manžel a navždy ju opustil. Zbor stratil pracovité ruky majstra elektrikára. Teraz sa našej Anke vyplnil sen, lebo býva so synom v dome na Podháji, kde je aj záhradka a môže sadiť kvety.
Nuž ešte pár slov o spevokole. Aj na tomto poli slúži Pánovi od svojich šestnástich rokov. Objavili ju ako speváčku pri divadelnej hre „Zostaň s nami, Pane“, keď bolo treba zaspievať pieseň a vybrali práve ju. Je samozrejme najstaršou členkou spevokolu, ale chvála Bohu, má ešte dobrý hlas a hlavne rada spieva. Veľmi sa teší na stretnutia v pondelok a sama nás nabáda k aktivite.
Smutná je, že pri takom nevšednom farárovi, ako je brat Kollár a pri takom veľkom počte zapísaných členov zboru, je v jej milovanom kostole pri službách Božích málo prítomných.
Sestra Anička je prameňom spomienok. Poslúžila aj pri vzniku kníh o Radvani i o našom cirkevnom zbore. Nakoniec aj jej životopis je plný historických skutočností a pre úsporu miesta v našom časopise sa všetko interpretované nedalo ani zapísať.
Našej sestre Aničke, ktorá nám je všetkým príkladom, želáme ešte veľa zdravia, hojnosť Božieho požehnania a radosť z našej spoločnej služby. Nech ju ďalej sprevádza jej každodenná modlitba, v ktorej sa opiera o Božie zasľúbenie: „Neboj sa, lebo ja som s tebou“.
Spomínali aj to, že kostol na Hôrke (cca z r.1325) pri prijatí reformácie prešiel s veriacimi k evanjelikom, ale v čase protireformácie bol evanjelikom odobratý. Potom sa ešte podarilo prinavrátiť kostol späť, ale v konečnom dôsledku ho opäť stratili a dodnes sa stav nezmenil. Zaujímavosťou je aj to, že keď v čase protireformácie v Prešovských jatkách sťali aj evanjelika, brata grófa Radvanského, rodáka z Bystrice, jeho hlavu pochovali vtedy v evanjelickom chráme na Hôrke. Je tam zrejme dodnes a pripomína ohavné skutočnosti a krivdy na evanjelikoch, ktoré sa po dnešnú dobu nenapravili.
Deti v tom čase nemali toľko lákadiel ako dnes. Vtedajší kostolník občas pribral desaťročnú Aničku spolu so svojou dcérou pomáhať pri nenáročných prácach v radvanskom kostole. Vtedy bola šťastná a považovala to už od útleho detstva za niečo výnimočné. Cítila sa tu veľmi dobre, ba povznesene, čo jej ostalo doteraz.
Spomína si, že tento chrám (základný kameň r. 1785) bol celkom iný ako dnes. Predovšetkým bol o poldruha metra nižší. Chór bol z dreva. Oltár bol na stene oproti terajším bočným dverám, bol starožitný vyrezávaný tiež z dreva. Na tej istej stene bol aj organ. Lavice boli súbežné so stenou, kde sú teraz bočné dvere, obrátené oproti dnešným v pravom uhle a samozrejme obrátené vždy k oltáru. Dvere boli o jedny viac. Aj za terajším oltárom bol vchod pre účastníkov služieb Božích. Múry však boli kamenné a tie sa zachovali dodnes. V starom kostole boli dva baldachýny. Pod jedným sedávali Bárciovci, pod druhým pán MUDr. Lisecký.
Od jej detstva tu slúžil pán farár Seneš. Vtedy bola konfirmovaná a ako bolo zvykom, hneď prešla pracovať do Združenia evanjelickej mládeže - SEM. (Slovo združenie sa vtedy písalo ako „sdruženie, s písmenom „S“). Vtedy mladí hrávali divadlá, opravovali zborový dom, ktorý zriadil zbor z bývalej evanjelickej školy. Zo všetkých kultúrnych akcií šetrili peniažky na opravu tohto stánku.
Za Slovenského štátu niektorí evanjelici chodili do chrámu v iných obciach, lebo sa báli následkov. Pozoruhodné je, že myšlienka postaviť Sládkovičovu sochu sa síce zrodila na konci ČSR, ale odhalená bola v r. 1940. Pán farár Seneš v radvanskom zbore odslúžil okolo 40 rokov. V jeho pokročilom veku ho zastupoval pán farár Valent.
Sestra Anička sa vo svojom 22. roku života vydala za remeselníka- elektrikára. Neskôr sa jej narodilo prvé dieťa Evka a keď malo 10 dní, už sa museli s ním skrývať v pivnici, lebo cez Radvaň prebiehal front a udalosti II. svetovej vojny. Vtedy bola Radvaň veľmi poškodená. Bola rozstrieľaná aj strecha chrámu. Služby Božie sa konali v zborovom dome.
Po vojne bolo treba rozhodnúť, či sa ide stavať nový kostol alebo sa vtedajší poškodený opraví.
Zvíťazila myšlienka novostavby, ale prebúdzajúci sa socialistický totalizmus sa prejavil záporným postojom. V r. 1949 bolo dokonca nariadené kostol zbúrať, lebo vraj ohrozoval okolie. Členom zboru sa to podarilo zvrátiť.
Snažili sa získať stavebné povolenie aspoň na opravu či prestavbu kostola. Až v roku 1952 sa toto stavebné povolenie podarilo získať. Štát zakázal a rozpustil všetky evanjelické spolky. SEM, Evanjelická jednota žien, ale aj SEJ – Slovenská evanjelická jednota v Radvani zanikli. Po farárovi Valentovi prišiel na radvanskú faru r. 1954 pán farár Fakla. V uvedenom roku už pokračovali aj práce na prestavbe chrámu. 12. júna 1955 sa už konala posviacka nového chrámu v dnešnej podobe. Vnútorné zariadenie - oltár, lavice, sa obrátilo, organ dostal iné miesto, strop bol zvýšený o 1,5 m. Vchod za terajším oltárom sa zrušil. Miesto dvoch okien nad sebou sa tieto predĺžili do jedného dlhšieho tvaru.
Pri všetkom konaní bola účastná aj naša sestra Anička. Mala už vyše 30 rokov. Postupne sa jej narodili ďalšie deti - Mirko, Anička a Janko. Zúčastňovala sa na prácach a dodnes si pamätá, ako na povraze vo vedrách vyťahovali maltu pri oprave kostola alebo zborového domu, ktorý bol vojnou tiež poškodený. Zúčastňovala sa s mládežou aj na údržbe cintorína. Neskôr ako 38 ročná sa stala presbyterkou, potom kurátorkou a popritom opatrovala nevládneho starého otca, ba ja svoju starú tetu. Pri týchto starostiach a štyroch deťoch sa nikdy nevyhovárala na prekážky.
Naopak, kostol bol pre ňu vždy oázou pokoja. Sám manžel - elektrikár ju nabádal, aby len aj popri starostiach o rodinu do kostola išla, lebo by inak vraj bola nespokojná.
S manželom vždy túžili po svojom domčeku. Z jedného platu pri takej veľkej rodine by to nešlo a tak sa zamestnala v Mliekarskom družstve v Hámre. Tam sa chodilo z Radvane pešo. Keď domček získali, bolo ho treba renovovať, zariadiť a splácať. Bez Božej pomoci, ku ktorej sa v každodennej modlitbe utiekala, by sa to všetko nemohlo podariť. Jej vzťah ku chrámu vrcholil, keď sa stala kostolníčkou. Ona sa pri upratovaní tu cítila najlepšie. Nepozerala na hodiny, nič jej nebolo ťažké. Tu našla vždy potešenie a pokoj. Túto službu konala donedávna 25 rokov. V manželstve žila 32 rokov.
Keď už v pokoji mala užívať svoj dom a staršie roky, prišla éra prestavby Radvane. Zbúrali aj jej dom a musela sa presťahovať do paneláka, kde bývala 33 rokov. Túto skutočnosť neuniesol jej manžel a navždy ju opustil. Zbor stratil pracovité ruky majstra elektrikára. Teraz sa našej Anke vyplnil sen, lebo býva so synom v dome na Podháji, kde je aj záhradka a môže sadiť kvety.
Nuž ešte pár slov o spevokole. Aj na tomto poli slúži Pánovi od svojich šestnástich rokov. Objavili ju ako speváčku pri divadelnej hre „Zostaň s nami, Pane“, keď bolo treba zaspievať pieseň a vybrali práve ju. Je samozrejme najstaršou členkou spevokolu, ale chvála Bohu, má ešte dobrý hlas a hlavne rada spieva. Veľmi sa teší na stretnutia v pondelok a sama nás nabáda k aktivite.
Smutná je, že pri takom nevšednom farárovi, ako je brat Kollár a pri takom veľkom počte zapísaných členov zboru, je v jej milovanom kostole pri službách Božích málo prítomných.
Sestra Anička je prameňom spomienok. Poslúžila aj pri vzniku kníh o Radvani i o našom cirkevnom zbore. Nakoniec aj jej životopis je plný historických skutočností a pre úsporu miesta v našom časopise sa všetko interpretované nedalo ani zapísať.
Našej sestre Aničke, ktorá nám je všetkým príkladom, želáme ešte veľa zdravia, hojnosť Božieho požehnania a radosť z našej spoločnej služby. Nech ju ďalej sprevádza jej každodenná modlitba, v ktorej sa opiera o Božie zasľúbenie: „Neboj sa, lebo ja som s tebou“.
Autor: Mgr. Štefan Urbašík
