V lete 2009 sme boli na dovolenke v Štúrove s našimi priateľmi, bratmi a sestrami, dvomi mladými rodinkami z nášho cirkevného zboru. Naše deti tam mali aj spoločné večerné stíšenia, keď sa im čítalo z Biblie, vysvetľovalo Božie slovo, a potom nasledovali spoločné modlitby. A tam sa náš synček Jakubko, vtedy ani nie štvorročný, pred všetkými modlil, aby mu Pán Boh dal sestričku. Prekvapení z toho boli nielen naši priatelia, ale hlavne my s manželom, pretože Kubko nikdy ani pred nami takéto želanie nespomínal. A od toho večera neuplynul ani jeden deň, kedy by sa Kubko nemodlil za sestričku. Bolo mi to zvláštne. „To určite nebude náhoda! Čo ak mi takto chce Pán Boh niečo povedať?“ pomyslela som si. S manželom sme v tom čase o druhom dieťatku ešte neuvažovali, boli sme vďační Pánu Bohu aj za jedno. Ja totiž trpím chorobou, ktorá keď prepukne, zasiahne celý môj život a ten stratí farby. A vždy prepukne vtedy, keď ju najmenej čakám. Keď sme sa s manželom zobrali, po dieťatku sme po čase veľmi túžili. Lekári nás však dopredu upozornili, že riziko návratu ochorenia pri otehotnení, počas tehotenstva aj po pôrode je veľmi vysoké. Na ich varovania sme nedbali, v nášho Boha sme dúfali, dieťatko sme chceli.
Prvé tehotenstvo prebehlo bez problémov, k návratu ochorenia však naozaj došlo po pôrode. Na oddelení šestonedelia došlo k nejakým komplikáciam a ja som musela byť tesne po Kubkovom narodení hospitalizovaná dlhší čas (cca 2 mesiace) na inom oddelení, čo poriadne zasiahlo do chodu nášho života. O Kubka sa musel postarať manžel spolu so starými rodičmi. Za ich ochotu, čas, starostlivosť a lásku im aj touto cestou veľmi pekne ďakujem. Pán Boh však stále držal ochrannú ruku nado mnou a mojou rodinou. Bez Neho by sme to neboli zvládli! Vďaka Ti, Bože, za všetko! To je dôvod, prečo som ja o druhom dieťatku ani len neuvažovala. Už som si nechcela prežiť to peklo...
A tu zrazu ako z jasného neba príde Jakubkova modlitba za sestričku. Veľmi ma to prekvapilo. Bolo mi úplne jasné, že to nie je len jeho sen, ale že to mu Pán Boh vnukol túto myšlienku, že to bol Boží hlas. Na jednej strane moje pochybnosti, odhováranie rodiny..., na druhej strane Božia výzva. S Bohom všetko zvládneš! Nebude to ľahké, ale zvládneš to! „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje“ Fil. 4:13.
Naši priatelia z dovolenky, keď počuli tú Kubkovu modlitbu, sa tiež začali modliť za Božie vedenie v tej veci. Postupne sme sa s manželom prepracovali k záveru, že ak nám Pán Boh to druhé dieťatko požehná, tak to s Jeho pomocou zvládneme. A ak dieťatko nepožehná, aj tak dobre. Bude to Božia vôľa.
Lekári mi upravili liečbu. No a keď sme sa naozaj rozhodli, tak Pán Boh hneď to druhé dieťatko požehnal. A to bolo pre nás ešte jasnejším dôkazom, že je to Božia vôľa pre náš život. Veď koľkí manželia dieťatko aj chcú, ale nemôžu ho mať. A my predsa túžime konať Božiu vôľu! Veď vtedy je to najlepšie, keď je On tým hlavným kormidelníkom na loďke nášho života a našej rodiny. Aj keď sa strhne búrka, niekedy takmer tornádo. Toto sú pekné slová, ale keď si to máte prežiť na vlastnej koži, rýchlo Vám zamrzne úsmev na tvári... Čo sa stalo aj v mojom prípade.
Od toho času sa mnohí bratia a sestry z tohto cirkevného zboru, ale aj ďalší ľudia začali modliť za požehnaný čas môjho tehotenstva a za to, čo im Duch svätý dával na myseľ v tej veci. Vďaka Vám za všetky modlitby!
Po treťom mesiaci tehotenstva však znovu došlo k návratu ochorenia, čo som ja, samozrejme, vôbec neočakávala... Verila som tomu, že keď sa Pán Boh stará o to tehotenstvo, tak to bude dobré a požehnané. Nasledovala dlhá liečba, hospitalizácia v nemocnici. Z očakávaných dvoch týždňov boli nakoniec tri mesiace. Tri dlhé mesiace tmy, temnoty, keď som nevidela ani na jeden centimeter pred seba, keď som stratila všetku nádej, pomaly aj vieru. Ja som sa už nevládala modliť, nevládala som dúfať, že raz to bude dobré. Nevedela som, čo mi prinesie ďalší deň, nie to ešte si predstaviť, že to dieťatko sa narodí... A čo potom? Na tieto otázky som vôbec nemala odpoveď. Už som aj pochybovala o tom, že mám donosiť to bábätko. Nad mojím životom sa prehnalo už spomínané tornádo. Znovu som si zažívala peklo, dlhotrvajúce peklo, jasný deň vôbec nebol na obzore... Nikto nemal odvahu povedať, ako sa to bude ďalej vyvíjať. A ľudia sa modlili, modlil sa pán farár Kollár viacero nedieľ v kostole aj na biblickej hodine, modlili ste sa vy v nedeľu ráno v zborovej miestnosti pred službami Božími... Všetkým vám patrí vrelá vďaka za vytrvalosť v modlitbách, ale aj za praktickú pomoc, návštevy v nemocnici. Vďaka vám bratia a sestry!
Pomaly to vyzeralo tak, že budem musieť byť v nemocnici celé tehotenstvo, nevediac, čo bude po narodení dieťatka. Po skúsenostiach z oddelenia šestonedelia s Jakubkom som si vôbec netrúfla mať ružové vyhliadky. Budúcnosti som sa priam desila. Poručila som sa do Božej vôle, veď nejako už bude. Zvládneme to! Vrátila som sa z nemocnice a stalo sa, v čo som už nedúfala... v mojom živote začalo svitať, z ničoho nič. Pán Boh mi dal jasné dni a celý zvyšok tehotenstva bol veľmi požehnaný, pokojný a radostný. Vďaka Ti Pane za tento dar!
A blížil sa čas pôrodu, teda aj čas, kedy znovu môže dôjsť k návratu ochorenia, veď v Jakubkovom prípade to tak bolo. A Pán Boh mi dal Jeho pokoj. Nech sa deje, čo sa deje, zvládneme to! Pán Boh si použil jednu sestru z nášho zboru, ktorá mi pripravila cestu na oddelení šestonedelia, za čo jej aj teraz vrele ďakujem. A Pán Boh mi z ničoho nič doprial veci, ktoré by som sa neodvážila predstaviť si ani v tom najkrajšom sne. Naša Silvinka uzrela svetlo sveta presne v deň termínu (pôrod bol ťažší, ale rýchly) v jedno krásne nedeľné ráno, 23.1.2011 o 7:15. Vy ste sa ešte modlili pred službami Božími, a v tom prišla moja maminka, ktorá Vám oznámila tú radostnú správu, že dievčatko je už na svete. Božie, vymodlené dieťatko, podľa špeciálneho Kubkovho priania sestrička, sa narodilo. Krásne, zdravé, pokojné a dobručké, a to aj napriek tomu, že celé tehotenstvo som musela užívať nejaké lieky.
A tie štyri dni na oddelení šestonedelia som si zase len vďaka neskutočnej Božej milosti prežila ako vo vatičke. Bola to skutočne prechádzka ružovou záhradou! A ja som sa naučila dôležitú lekciu – Božia logika je iná ako moja. Čas po pôrode, ktorý som si pri prvom dieťatku kvôli môjmu ochoreniu prežila ako peklo, bol v prípade druhého dieťatka rajom. Vďaka Ti za všetko, Pane Bože. Vďaka Ti za Teba samého! Vďaka, že Ťa mám! Vďaka za Tvoju milosť a lásku! „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia až na veky vekov“ Ef 3: 20-21. Tak sa stalo aj v mojom prípade. Pán Boh mi dal viac, ako som sa ja odvážila prosiť... A naučil ma ešte oveľa oveľa viac. V praxi mi dal overiť pravdivosť mnohých Jeho slov. Vyberám niekoľko veršíkov.
1. „Nepohŕdaj syn môj výchovou Pánovou, a neklesaj, keď Ťa tresce, lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a švihá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte, aby Vás vychoval“ Žid. 12, 6.
Ďakujem Pane, že ma považuješ za svoju dcéru...
2. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - znie výrok Hospodinov, ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky“ Iz 55, 8-9.
Vďaka za Tvoju zvrchovanosť!
3. „Pokušenie, ktoré vás zachvátilo, je len ľudské, ale Boh je verný, On nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť“ 1.Kor 10, 13.
Vďaka za Tvoju vernosť!
4. „Vyzdvihol ma zo záhubnej jamy, z bahnivého blata, na skalu postavil moje nohy a upevnil mi kroky. Vložil mi do úst novú pieseň, chválospev nášmu Bohu “ Žalm 40, 3-4.
Vďaka! A na záver ešte jeden celkom podstatný detail. Bez Jakubkovej modlitby by sme asi stále mali len jedného synčeka. Nech z tohto svedectva vzíde sláva Hospodinu, nášmu Bohu... Amen.
A tu zrazu ako z jasného neba príde Jakubkova modlitba za sestričku. Veľmi ma to prekvapilo. Bolo mi úplne jasné, že to nie je len jeho sen, ale že to mu Pán Boh vnukol túto myšlienku, že to bol Boží hlas. Na jednej strane moje pochybnosti, odhováranie rodiny..., na druhej strane Božia výzva. S Bohom všetko zvládneš! Nebude to ľahké, ale zvládneš to! „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje“ Fil. 4:13.
Naši priatelia z dovolenky, keď počuli tú Kubkovu modlitbu, sa tiež začali modliť za Božie vedenie v tej veci. Postupne sme sa s manželom prepracovali k záveru, že ak nám Pán Boh to druhé dieťatko požehná, tak to s Jeho pomocou zvládneme. A ak dieťatko nepožehná, aj tak dobre. Bude to Božia vôľa.
Lekári mi upravili liečbu. No a keď sme sa naozaj rozhodli, tak Pán Boh hneď to druhé dieťatko požehnal. A to bolo pre nás ešte jasnejším dôkazom, že je to Božia vôľa pre náš život. Veď koľkí manželia dieťatko aj chcú, ale nemôžu ho mať. A my predsa túžime konať Božiu vôľu! Veď vtedy je to najlepšie, keď je On tým hlavným kormidelníkom na loďke nášho života a našej rodiny. Aj keď sa strhne búrka, niekedy takmer tornádo. Toto sú pekné slová, ale keď si to máte prežiť na vlastnej koži, rýchlo Vám zamrzne úsmev na tvári... Čo sa stalo aj v mojom prípade.
Od toho času sa mnohí bratia a sestry z tohto cirkevného zboru, ale aj ďalší ľudia začali modliť za požehnaný čas môjho tehotenstva a za to, čo im Duch svätý dával na myseľ v tej veci. Vďaka Vám za všetky modlitby!
Po treťom mesiaci tehotenstva však znovu došlo k návratu ochorenia, čo som ja, samozrejme, vôbec neočakávala... Verila som tomu, že keď sa Pán Boh stará o to tehotenstvo, tak to bude dobré a požehnané. Nasledovala dlhá liečba, hospitalizácia v nemocnici. Z očakávaných dvoch týždňov boli nakoniec tri mesiace. Tri dlhé mesiace tmy, temnoty, keď som nevidela ani na jeden centimeter pred seba, keď som stratila všetku nádej, pomaly aj vieru. Ja som sa už nevládala modliť, nevládala som dúfať, že raz to bude dobré. Nevedela som, čo mi prinesie ďalší deň, nie to ešte si predstaviť, že to dieťatko sa narodí... A čo potom? Na tieto otázky som vôbec nemala odpoveď. Už som aj pochybovala o tom, že mám donosiť to bábätko. Nad mojím životom sa prehnalo už spomínané tornádo. Znovu som si zažívala peklo, dlhotrvajúce peklo, jasný deň vôbec nebol na obzore... Nikto nemal odvahu povedať, ako sa to bude ďalej vyvíjať. A ľudia sa modlili, modlil sa pán farár Kollár viacero nedieľ v kostole aj na biblickej hodine, modlili ste sa vy v nedeľu ráno v zborovej miestnosti pred službami Božími... Všetkým vám patrí vrelá vďaka za vytrvalosť v modlitbách, ale aj za praktickú pomoc, návštevy v nemocnici. Vďaka vám bratia a sestry!
Pomaly to vyzeralo tak, že budem musieť byť v nemocnici celé tehotenstvo, nevediac, čo bude po narodení dieťatka. Po skúsenostiach z oddelenia šestonedelia s Jakubkom som si vôbec netrúfla mať ružové vyhliadky. Budúcnosti som sa priam desila. Poručila som sa do Božej vôle, veď nejako už bude. Zvládneme to! Vrátila som sa z nemocnice a stalo sa, v čo som už nedúfala... v mojom živote začalo svitať, z ničoho nič. Pán Boh mi dal jasné dni a celý zvyšok tehotenstva bol veľmi požehnaný, pokojný a radostný. Vďaka Ti Pane za tento dar!
A blížil sa čas pôrodu, teda aj čas, kedy znovu môže dôjsť k návratu ochorenia, veď v Jakubkovom prípade to tak bolo. A Pán Boh mi dal Jeho pokoj. Nech sa deje, čo sa deje, zvládneme to! Pán Boh si použil jednu sestru z nášho zboru, ktorá mi pripravila cestu na oddelení šestonedelia, za čo jej aj teraz vrele ďakujem. A Pán Boh mi z ničoho nič doprial veci, ktoré by som sa neodvážila predstaviť si ani v tom najkrajšom sne. Naša Silvinka uzrela svetlo sveta presne v deň termínu (pôrod bol ťažší, ale rýchly) v jedno krásne nedeľné ráno, 23.1.2011 o 7:15. Vy ste sa ešte modlili pred službami Božími, a v tom prišla moja maminka, ktorá Vám oznámila tú radostnú správu, že dievčatko je už na svete. Božie, vymodlené dieťatko, podľa špeciálneho Kubkovho priania sestrička, sa narodilo. Krásne, zdravé, pokojné a dobručké, a to aj napriek tomu, že celé tehotenstvo som musela užívať nejaké lieky.
A tie štyri dni na oddelení šestonedelia som si zase len vďaka neskutočnej Božej milosti prežila ako vo vatičke. Bola to skutočne prechádzka ružovou záhradou! A ja som sa naučila dôležitú lekciu – Božia logika je iná ako moja. Čas po pôrode, ktorý som si pri prvom dieťatku kvôli môjmu ochoreniu prežila ako peklo, bol v prípade druhého dieťatka rajom. Vďaka Ti za všetko, Pane Bože. Vďaka Ti za Teba samého! Vďaka, že Ťa mám! Vďaka za Tvoju milosť a lásku! „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia až na veky vekov“ Ef 3: 20-21. Tak sa stalo aj v mojom prípade. Pán Boh mi dal viac, ako som sa ja odvážila prosiť... A naučil ma ešte oveľa oveľa viac. V praxi mi dal overiť pravdivosť mnohých Jeho slov. Vyberám niekoľko veršíkov.
1. „Nepohŕdaj syn môj výchovou Pánovou, a neklesaj, keď Ťa tresce, lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a švihá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte, aby Vás vychoval“ Žid. 12, 6.
Ďakujem Pane, že ma považuješ za svoju dcéru...
2. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - znie výrok Hospodinov, ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky“ Iz 55, 8-9.
Vďaka za Tvoju zvrchovanosť!
3. „Pokušenie, ktoré vás zachvátilo, je len ľudské, ale Boh je verný, On nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť“ 1.Kor 10, 13.
Vďaka za Tvoju vernosť!
4. „Vyzdvihol ma zo záhubnej jamy, z bahnivého blata, na skalu postavil moje nohy a upevnil mi kroky. Vložil mi do úst novú pieseň, chválospev nášmu Bohu “ Žalm 40, 3-4.
Vďaka! A na záver ešte jeden celkom podstatný detail. Bez Jakubkovej modlitby by sme asi stále mali len jedného synčeka. Nech z tohto svedectva vzíde sláva Hospodinu, nášmu Bohu... Amen.
Autor: Katka Riečanová
