Vždy som túžil cestovať po stopách nášho Pána Ježiša Krista. V mladosti po základnej vojenskej službe od roku 1977 až do roku 1984 som spadal pod zvláštny režim. Bol mi odobratý pas a nesmel som vycestovať ani len do Maďarska, kde sa bežne cestovalo na občiansky preukaz. Dokonca ŠTB v Banskej Bystrici mi zabránila ísť na školenie v Kazani a v Talline, čo bolo podmienkou na kariérny rast vo VAKUS Bratislava, kde som pracoval po rokoch odrobených v ZVT BB. Nuž, dnes mladí tieto prekážky, našťastie, nepoznajú. Pán Boh mi však daroval syna a ten ma pozval na svoju druhú služobnú cestu do Tel Avivu.

Mesto s predmestiami má podľa niektorých zdrojov 3,8 milióna obyvateľov. Na priloženej fotke z pristávajúceho lietadla vidno vpravo najstaršiu časť mesta Tel Aviv. Je to biblická Jopa, iné názvy Jaffo, /anglická výslovnosť s Dž/ Jopé, /arménsky šofér linky 10 vyslovil Jöpä/ s prístavom. Archeologické vykopávky v prístave a okolí z doby predbronzovej ukazujú na 7500-ročné kontinuálne osídlenie pahorku. Faraón Tutmose III. mesto dobyl a vo svojich spisoch z roku 1470 pr. n. l. píše o Ya-Pu. Biblický príbeh o Jonášovi spomína Jopu a jej prístav ako miesto, odkiaľ sa Jonáš pokúšal ujsť pred poslaním, ktorým ho Boh poveril. Takisto prístav Jopa bol využitý pri dovoze dreva z Libanonu na stavbu Šalamúnovho chrámu. V križiackej dobe bola Jopa najdôležitejším zásobovacím mestom Jeruzalemského kráľovstva, ale o tom neskôr. Pre nás kresťanov je nesmierne dôležité, že tu sa odohrali udalosti z 9.,10. a 11. kapitoly Skutkov apoštolov.
Po ubytovaní v hoteli Orchid sme ako správni suchozemci okamžite nabehli do mora. Tešili sme sa z piesku jemnučkého ako múka a príjemných osviežujúcich vĺn. Pohľad z okna na pláž lemovanú parčíkmi spojenú chodníkom pre peších a cyklodráhou lákal na asi 7 km prechádzku do Jopy, ale ráno sme mali v pláne Jeruzalem. Cestou autobusom sme si uvedomili všadeprítomnú militarizáciu bežného života. Vedľa mňa napr. sedela v autobuse dievčina asi 17-ročná, piersing v nose a uchu, slúchadlá na ušiach, mobil na kolenách, to je možné aj u nás, ale oblečená bola v khaki uniforme, samopal cez plece a vedľa nej obrovské „bágo“. A takto vybavená bola asi štvrtina cestujúcich – stredoškoláci - vojaci vracajúci sa zo šabátu. Ak totiž absolvuje stredoškolák ZVS vo zvláštnom režime, tak má nárok na bezplatné univerzitné štúdium.
Paľko bol v Jeruzaleme už minulý rok, a tak ma mohol s istotou zaviesť na najzaujímavejšie miesta spojené s pôsobením nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista v tomto meste. Bola nedeľa, a tak naším prvým cieľom v Jeruzaleme boli najprv Služby Božie v luteránskom kostole. Tu sme sa zúčastnili aj na Večeri Pánovej. Osadenstvo bolo už na prvý pohľad celosvetové. Spevníky pri vchode boli v arabštine, služby odbavovali štyria farári v rôznych rečiach, takže okrem arabského jazyka znelo slovo o chlebe po anglicky, o víne po čínsky, liturgia v mne úplne cudzej reči, ale počerní nižší ľudkovia horlivo odpovedali. Vtedy a tam som cítil úžasnú spolupatričnosť s týmito ľuďmi. Čo som tam cítil a neskôr aj na Golgote, to sa nedá popísať. Sme od týchto ľudí rozdelení jazykovým Babylonom, ale spája nás láska Kristova. Preto sme povinní v modlitbách prosiť nášho Pána, aby obete našich bratov a sestier povraždených vo svete neboli márne.
Starý Jeruzalem je menší, ako som si predstavoval, takže sme pobehali, čo sa dalo nielen vo vnútri mesta, po Krížovej ceste, ale obišli sme aj mestské hradby a prešli naproti do záhrady Getsemanskej. Niektoré olivovníky si ešte pamätajú dobu, keď sa v ich tieni modlil náš Pán. Paľka stále lákala možnosť pozrieť si na Chrámovej Hore mešitu Al Aksa, či zlatom potiahnutú kopulu Skalného dómu, ale nedal si povedať, že tam nás nepustia. Nuž, vošli sme Levou bránou opäť do starého mesta a zamierili vľavo k bývalému Šalamúnovmu chrámu, ale natiahnutý samopal namierený z 5 metrov bol pre nás dostatočný argument, aby sme my nemoslimovia nekráčali ďalej. Hneď za rohom je prvé zastavenie Krížovej cesty, a tak sme po nej išli a odbočili k Múru nárekov.
Zážitkov je veľa a dalo by sa hodne toho popísať, ale deň končil, a tak sme sa zhodli, že stačilo a ideme späť do Tel Avivu a ešte sa vyčľapkáme podvečer v mori. Človek mieni, Pán Boh mení - ako vraveli naši starkí. Keď sme na diaľnici boli už len dáky pol km od autobusovej stanice, zablokovala diaľnicu demonštrácia proti policajnej brutalite. Priamo pred náš autobus vbehli demonštranti a zablokovali všetky štyri prúdy diaľnice v jednom aj druhom smere. A tak miesto čľapkania v mori sme pešobusom obchádzali jadro demonštrácie. Ťažko môže mať pokoj krajina a ľud, ktorý odmieta Knieža Pokoja.

.: Autor: Milan Zajac