Večera 20-teho apríla. 100- gramová Ritter SPORT čokoláda, plný tanier halušiek zapitých kofolou a ešte dáke keksy k tomu si o tretej v noci vyžiadali svoju daň tým, že som sa prebudil s plným žalúdkom a nemohol som pokračovať v už aj tak prerušovanom spánku.

 Znova a znova už po x-týkrát si v noci v duchu a pravde hovorím: „Bože! Ja som pako!“ Ach, ten ranný vznešený úmysel, majúc pritom na zreteli význam slova: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.“ (Matúš 6,34). Začínam s ním každé ráno plný elánu a túžby viesť pre daný deň víťazný boj nielen s hriechom, ale aj s obyčajnými ľudskými slabosťami. Avšak realita každodenného dňa ma v mojej slabej disciplíne znova premohla a kriticky si vravím: „Ako ty môžeš byť pevný už len v takom neposudzovaní, keď ani len brucho si nevieš ustrážiť! Však v Ježišových časoch mala bežná chudobná rodina o počte nejakých, čo ja viem, sedem detí, na deň peceň chleba a ty tu „mlátiš tými sánkami“ skoro celý deň a večer sa ešte poriadne napcháš sladkosťami. A potom sa čuduješ, že máš sadlo na bruchu a v noci nespíš. A Ježiš? Keď bol skúšaný, desiatky dní nejedol, a predsa sa nezlomil, ale vydržal... “ Po úprimnom rozhovore s Bohom mi On znovu dáva pokoj a ja sa opätovne, ako vždy, teším na ráno, že začnem nanovo a neúspešný včerajšok už viac nespomínam. Na jednu vec však nikdy nezabúdam, a to, „že celý svet je v moci toho Zlého“. (1. Jánov 5,19) Ten už určite nejakého svojho verného služobníka poslal obchádzať a radiť výrobcom cukroviniek, ako správne namiešať stimulátory chutnosti, ktoré marketingové ťahy na moje oči použiť, aby ma zase vedel nalomiť v mojom odhodlaní, nedotláčať sa večer sladkosťami. Dosť osobné a do kresťanského časopisu zdanlivo nevhodné, však? Ale pozor!!! Akonáhle sa do toho všetkého zainteresuje Boh so svojou predivnou mocou, všetko razom začne dávať zmysel. Len treba na to použiť duchovné oči. Boh veľmi dobre vidí moje slabosti a práve jednu z nich v tomto konkrétnom prípade využil, lebo vedel, že chcem znova napísať nejaký článoček. Rozpoznal „dokonca“ aj to, že napriek mojej celodennej snahe mi nič také jasné v tomto smere nenapadlo, a tak mi podal pomocnú ruku v noci. O tretej, keď môj hore spomenutý neduh, spôsobil nespavosť. Každý z nás to už určite zažil, že keď sa v noci prebudí a následne sa mu nedarí zaspať, tak jednou z činností, ktoré môže vykonávať, je premýšľanie. No a práve pri takomto uvažovaní som zacítil pôsobiť vánok Božieho Ducha v mojom mozgu, cez ktorý mi Boh vnukol podstatu pravých a jasných myšlienok. Hneď som si ich zapísal do mobilu, aby som potom cez deň mohol viacej popremýšľať o ich význame. Boli to myšlienky, ktoré jednoznačne zodpovedajú biblickému slovu „...Lebo z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Matúš 12,34). To, čo mi Boh v tú chvíľu zjavil, som potom prijal hlbšie ako len rozumom, lebo rozumovo som to už dávno vedel, ale popravde, nikdy som v tom nemal „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum...“ (Filipským 4,7) Ale aby som nechodil len okolo horúcej kaše, tak napíšem konkrétne. Večer, keď sme ukladali deti spať, mi Kubko povedal, aby som mu prečítal o Jozefovi. Známy príbeh som na jeho vyžiadanie čítal priamo z Biblie a nie z nejakej, síce kresťanskej, ale predsa len na rozprávku upravenej knižky. Knižky, v ktorých sú vynechané mnohé podstatné veci kvôli jednoduchosti rozprávaného príbehu. Nevravím, že je to zlé pre večerné uspávanie detí, ale v tomto mojom konkrétnom prípade mi čítanie priamo z Biblie poslúžilo na pochopenie dvoch vecí.
Po prvé, že správny čas, kedy bude naša vymodlená požiadavka naplnená, ak to samozrejme Boh dá, môže nastať hoci aj o desiatky rokov. Toto som síce vedel, ale len na úrovni nejakého poznatku. Totižto človek vždy dúfa, že podľa jeho predstáv Boh veci urýchli a nebude to trvať až tak dlho alebo že to vôbec nastane. Pritom to tak vôbec nemusí byť, lebo čo ak by to nebolo v kratšom časovom horizonte správne? Čo keby mal Jákob v prípade Jozefovho príbehu rovnako rád všetkých synov a neuprednostňoval by Jozefa? Kto by ich zachránil pred hladovaním, keby ho neboli bratia predali do Egypta? Takto Boh využil chybu otca (keďže všetci sme hriešni, vrátane biblických mužov), ktorý viditeľne nemal všetkých synov rovnako rád a ktorá mala za následok rozkol v ich rodine. Cudzincom predaného, ale Bohu verného Jozefa, však časom povýšil tak, aby zo svojej pozície mohol zachrániť rodinu a aj celý židovský národ. Boh to všetko nakoniec síce korunoval úspechom, ale čo všetko pritom museli účastníci tohto príbehu zažiť... Inými slovami, koľko rokov 15, 20 bolo treba na stretnutie, v ktoré už možno nikto zo zainteresovaných strán neveril? Boh však na nikoho nezabúda a aj keď sa nám zdá, že veľmi dlho v našej veci nekoná, pravdepodobne aj v tej chvíli ju usmerňuje k lepšiemu. Poľudštím to trochu, „jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“ (2. Petra 3,8). Kým si on hore dá od ustavičného dohliadania na to naše pozemské vyčíňanie pár minút oddychu, tak tu dole, ej, veru, zatiaľ pominie veľa rokov. Len to nechápeme a práve to mi dal Boh v tomto príbehu hlbšie pochopiť. Z toho vyplýva, ak Boh dá pochopiť človeku niečo vnútorne, biblicky povedané srdcom, získa v tej veci pokoj. Znenazdajky to chápe a už to nemusí riešiť. Následne však postrehne aj ďalšiu vec. A to, že sa to nedá slovne vypovedať ani vysvetliť, ako ten pokoj získal. No a na druhej strane, ak Boh človeku niečo nedá, môže mať o tom vedomosti, vytvoriť neskutočné množstvo kníh a unaviť si telo (Kazateľ 12,12), ale podstata mu bude aj tak skrytá a nebude mať v tom Jeho pokoj. Paralela na mňa. Moja slabosť predstavujúca večerné napchávanie sa zapríčinila nespavosť, ale Boh mi práve vtedy dal podnet na tento článok. Čiže koná v rôznych situáciách a v rôznych časoch. No, dosť o tomto.
Po druhé, myšlienka, ktorá mi napadla: „Jozef mal tridsať rokov, keď stál pred faraónom, kráľom Egypta.“ (1. Mojžišova 41,46) - teda stal sa správcom Egypta. Čo ti, človeče, napadne, keď čítaš, že mal 30 rokov? Mne napadlo, že bol mladý. Trošku to teraz rozviniem, lebo toľko myšlienok neviem vtesnať do jednej vety. Ak sa pozrieme vôkol seba a vidíme tie rôzne štátne zriadenia, v ktorých tu žijeme, ktoré tu boli odjakživa, teda vrátane časov biblického Egypta, ich kráľov, prezidentov, premiérov, sudcov a podobne, proste ľudí, čo zastávajú nejaké popredné štátne funkcie, tak budeme vidieť, že tam sedia väčšinou staršie osoby, bez ohľadu na výnimky, ktoré sa tam ktovie akým spôsobom dostali. Teraz sa nezamýšľam nad tým, či sú tam kvôli „čistote“ svojej duše, svojej šikovnosti, niekým dosadení alebo len proste kvôli nedeliteľnosti majetkov a podobne. Všimnime si však inú vec. Všeobecné povedomie je, že čím je človek starší, tým má viac skúseností, ktoré môže potom zhodnotiť vo svojej práci, a preto je nepísané pravidlo, že takéto funkcie zastávajú práve tí starší. Cirkev nevynímajúc. Ľud od nich očakáva spravodlivé zhodnotenie svojich znalostí na vysokej mravnej a odbornej úrovni. Dúfajúc pritom, že sa im pod ich vedením bude lepšie žiť. Nejdem to ďalej rozvádzať. A výsledok? Výsledok vidíme všade navôkol. Všetko ide od desiatich k piatim. Či vo svete a či v cirkvi. Riadna ilúzia ľudského veku a skúseností, však? Otázka pre nás. Prečo čakáme od našich popredných vodcov lepší zajtrajšok, keď sa zriekli Boha? Nadarmo sú im tituly, šediny, vedomosti či skúsenosti, keď sú napríklad úplatkoví. Boh povedal: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí...“ (1. Timoteovi 6,10) To je diablova zbraň, rušiaca všetky ľudské cnosti. Jasné, tu to môžeme točiť sprava, zľava, oponovať - však je to politika, ale... zrazu v Biblii človek číta, že Jozef sa stal v 30-tke správcom Egypta. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že určite nemal toľko skúseností a nebol tak ošľahaný riadiacimi funkciami ako taký 60-tnik, ktorý politike a jej zákulisným ťahom venoval už „polku“ svojho života. Avšak Jozef počas celého svojho pobytu v Egypte nezabudol na svojho Boha a bol mu verný. Držal sa ho, on ho usmerňoval a v pravý čas mu do úst vložil tie správne slová. To je to, čo na toho bezbožného egyptského faraóna zapôsobilo a kvôli čomu z neho spravil správcu svojej krajiny. Nemyslime si, že sa okolo faraóna „netočilo“ dosť vekom skúsených a vzdelaných ľudí. Matematikov, fyzikov, filozofov, hvezdárov, projektantov, lekárov a im podobných vzdelancov tam bolo určite neúrekom, ktorí by mohli tú funkciu zastávať. Aj dnes môžeme vidieť ich dômyselné diela v podobe gigantických stavieb, čo ešte aj po tisíckach rokov stoja. Lenže Jozef mal niečo, čo oni nemali. Bol s ním pravý biblický Boh, ktorý mu dal takú múdrosť v mladom veku, že bola dostatočne viditeľná aj pre faraóna a prevýšila aj rozumnosť všetkých ostatných. Ako dopadlo jeho hospodárenie nad zverenou krajinou, sa môžeme dočítať v Biblii. Ďalej. Na jednej strane si bezbožní Egypťania všimli bohabojného, múdreho židovského mladíka, ktorého z „fleku“ spravili správcom svojej krajiny. Na strane druhej poprední židovskí vekom ošľahaní, životom skúsení, Mojžišovým zákonom „našľapaní“ starci si nevšimli výnimočnú múdrosť 30- ročného fagana - Ježiša, ktorý im tam citoval Písma a robil divy dovtedy nikdy neslýchané. Vo svojom chytráctve sa ani len nedovtípili, že to je vlastne Syn Boží, o ktorom sa písalo v ich zákone. Kým Egypťania videli, že Jozefov Boh je mocný, Židia videli v Ježišovi predovšetkým súkmeňovca, a to im bolo osudné. Je to až neuveriteľné, že Bohom vyvolený ľud, súdržný a požehnaný nad iné národy, mal na čele starcov, ktorí vo svojej múdrosti a skúsenosti nepoznali čas navštívenia.
Tak. To boli dve také ústredné myšlienky, ktoré mi Boh v noci zjavil. O skúsenostiach starších som nepísal preto, že by som chcel znižovať ich význam a hodnotu, ktorú vo všeobecnosti majú, ale chcem poukázať na ľudskú hriešnosť, pri ktorej sme si všetci rovní. Starších nevynímajúc. Tu to bolo spomenuté predovšetkým s riadením štátu, keďže to bolo spojené s Jozefovým príbehom. Ale aj tak ináč, s rukou na srdci. Každému nášmu činu a každej našej skúsenosti, ktorú počas života získame, je predsa len nadradená nejaká ľudská vlastnosť - biblicky povedané, skutok tela, ktorý hrá častokrát „prvé husle“ pri jej uplatnení. Čo z toho, že máme ekonomické znalosti a vedeli by sme možno fenomenálne spravovať náš štát, keď sme úplatkoví? Očko prižmúrime pri tom, kto dá viac do vrecka. Čo z toho, že viem poradiť, keď to robím z pozície hrdosti. Pred Bohom nie je nič skryté. On to všetko vidí. Nezabúdajme na to. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Samozrejme, že to ľudia robia aj s úprimným srdcom a svedomím. Ale ako aj Ježiš prišiel k „strateným ovciam“ a nie k spravodlivým, tak aj ja sa tu skôr sústredím na tie slabšie stránky ľudskej duše, pretože aj ja som len hriešny človek a veľmi dobre viem, o čom hovorím. Všetky veci sú prospešné, pokiaľ sú v Bohu konané. Ináč nie. Niekomu sa možno zdá, že píšem veľa nepodstatných vecí a málo Božieho slova. Ale popravde, na Božom slove nie je čo riešiť. To treba žiť, a nie nad ním filozofovať. Nevyšpekuluješ, ako nebyť úplatkový. Proste, neber úplatok. Nevyšpekuluješ, ako nebyť hrdý, proste, snaž sa nebyť taký. A nerieš ani dĺžku článku, že je na veľa strán a zle sa číta. Veď možno práve dnes si dočítal nejakú stostranovú knihu alebo super dlhý článok o prírode a pamiatkach na Islande v tvojom obľúbenom časopise. Je úplne fuk, či je článok krátky, alebo dlhý. Ak Duch Boží dá, zaujme ťa ten aj ten, ak nie, tak nie. Veru tak je to, človeče, ide to pomimo nás...

.: Autor: Radovan Riečan