Podpisujem sa ako Štefan Urbašík, pochádzam z Málinca a vyštudoval som učiteľstvo. Mám 81 rokov.

Predošlá éra zriadenia štátu najmä nám, učiteľom, priam zakazovala hlásiť sa k časti obyvateľstva, ktoré malo čokoľvek spoločné s náboženstvom. Neposlušných dokonca aj trestali. Ja som vnímal cirkev i Božie riadenie, ale poslušne som sa viezol a plnil svoje povinnosti, ako si to vrchnosť vyžadovala. Bolo to vtedy racionálne.

Doba sa napokon zmenila, ale v stereotype bolo pohodlné nepriberať si ešte nejaké náboženské povinnosti. Tak je to asi u veľkej väčšiny obyvateľstva, pokiaľ... Áno, pokiaľ nás Boh nezastaví....Spočiatku pristaví len tak jemne, napríklad ako dnes, keď sa mnohým raz za rok len pripomenie.

V r. 1993 mi bolo umožnené pracovať na najvyššom úrade republiky. Tu som zažil obrovské sklamanie z človeka, ktorého som predtým považoval za najbližšieho priateľa. Priateľstvo bolo pre mňa posvätná vec, a tak som trpel a zožieral som sa. Boh ma zastavil a presvedčil, že človek je nedokonalý a nestály. Zúfalý som sa túlal po Bratislave. Pod hradom je kostol na Panenskej ulici, do ktorého som akosi cieľavedome vstúpil, a potom som to opakoval. Opäť som počul o Bohu a opäť o Kristovi, ktorý sa mi tam postupne ponúkol za najbližšieho osobného priateľa. Pán Boh vedel, že je to najpríhodnejší čas obrátiť moje srdce k Ježišovi, ktorý nikdy nesklame a ostane verný, pokiaľ my stojíme o Jeho priazeň. Tu v Radvani mi potom postupne daroval vieru, doteraz mi pomáha a drží nado mnou ochrannú ruku.

Brat môj a sestra moja, všetkým nám Boh ponúkol alebo ponúkne udalosť, alebo chvíľu, kedy je naše srdce rozochvené, aby sme uverili v Božiu milosť. Ak sa v takom čase odopierame chytiť Jeho ponuky, som presvedčený, že Boh to zopakuje, a ak sme odmietaví, niekedy aj tvrdo zasiahne, aby sme sa spamätali. Som presvedčený, že je ľahšie prijať to menej bolestivé napomenutie, ako byť tvrdošijný a stále odmietať. Boh je totiž všemocný a ak má s nami svoj plán, on si nájde spôsob aj tvrdého pristavenia. Ja svedčím, že je to tak a už záleží na Tebe, či aj Ty budeš čakať až na tvrdý úder, alebo budeš mať otvorené uši a oči, ale predovšetkým srdce pre Krista.

Tu v radvanskom zbore som dokončil svoje druhé zrodenie. Preto som tu v tomto zbore doma. Rád sa sem vraciam a vstúpil som do služby šírenia evanjelia. Dovoľte mi ešte kratučkú spomienku, ktorá sa dotýka Štedrého večera a pamiatky narodenia Ježiša.

Bol som malý, možno 7- ročný chlapec. Moji rodičia na Vianoce spievali zo spevníka známu nábožnú pieseň "Kde si, môj premilý Ježiši Kriste". Počúval som jej slová akoby rozprávku... a naliehavo na mňa pôsobili slová: "Dokiaľ Ťa nenájdem, hľadať Ťa budem... vo dne, v noci. Ak Teba nenájdem, naveky zahyniem... Kamkoľvek Ty pôjdeš, za Tebou pôjdem..." Srdcervúco som sa rozplakal. Toto bolo moje prvé stretnutie s Ježišom a táto silná spomienka mi ostala doteraz. Tým Vás chcem, rodičia, starí rodičia, poprosiť, nepodceňujte vnímavosť svojich vnúčat či detí. Venujte im pozornosť a veďte ich od útleho veku k Ježišovi.

Dokiaľ budem môcť a vládať, budem v tomto zbore slúžiť svojim bratom a sestrám či slovom, či spevom. A keď ma môj Pán povolá pred svoj trón, vyprevaďte ma z tohto môjho druhého domova tou krásnou piesňou, ktorá je teraz vo funebráli pod číslom 21 a má ten istý názov - "Kde si, môj premilý Ježiši Kriste."

Želám Vám, aby sa aj tento večer zapísal do Vašej pamäti, ale hlavne do sŕdc. Aj Vás najvyšší sudca - Ježiš, raz povolá skladať počet z pôsobenia na tomto svete. On, ten Kristus, zhodnotí náš život a On sa vtedy vo večnosti prihovorí: "Poznám ťa, hľadal si ma, vyvolil si si ma za priateľa...Potom som bol vždy s Tebou, a tak teraz poď, som tu, radujme sa spolu.“ Amen.

.: Autor: Štefan Urbašík