Už dlhšie sa v mojom živote objavuje téma núdze. Tento stav sa inak dá pomenovať ako potreba či nedostatok. Okrem svojej vlastnej núdze poznáme aj núdzu blížneho, ktorá nám je častokrát skrytá, resp. pre svoju vlastnú núdzu nevidíme jarmo blížneho. Jednoducho povedané: správame sa egoisticky, a to aj v prípade, keď máme pred sebou šľachetný cieľ.
Predstavme si napríklad takú službu. To je téma, ktorá sa v našom zbore vyskytuje pomerne často. Každý z nás má v našom spoločenstve nejaké miesto. Niektorí viac, iní menej výrazné. Slovo služba znamená skutok v prospech niekoho/niečoho... V názoroch na to, čo je pre nás prospešné, by sme sa v mnohých prípadoch nestretli. Avšak je tu jeden spoločný menovateľ. Nad nami je Božia autorita, ktorá pokrýva naše snahy a dáva im skutočný zmysel, ale len za predpokladu, že Bohu dovolíme, aby konal. Akým spôsobom sa však k Bohu približujeme, je častokrát veľmi individuálne. Niekto pociťuje Božiu blízkosť, keď spieva, iný, keď varí... Spôsobov by sme našli presne toľko, koľko má náš zbor členov.
Na jednom letnom výlete sme spolu s bratmi a sestrami uvažovali o potrebách zboru. Po niekoľkých strategicky vyzerajúcich plánoch sme však prišli na to, že potreby zboru sú veľmi individuálne potreby. Aj Ježiš sa pýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Lk 18,41) alebo „Čo hľadáte?“ ( Jn 1,38) My sa však často rozhodujeme pomáhať a nepýtame sa. V pomoci druhým máme nastavené predstavy o svojich potrebách. Tejto téme som venovala výskum svojej dizertačnej práce, výsledkom ktorého bolo zaujímavé poznanie. Rada by som vám ho sprostredkovala. Skúsme si položiť otázku: Ako by som mohol urobiť druhého šťastným? Aké priateľské gesto by som mohol niekomu venovať? Odpovede na tieto otázky sú vždy smerované do vnútra vlastného prežívania. Priznám sa, že aj ja som bez váhania navrhla také gesto, aké by sa páčilo práve mne. A to je práve problém, ktorý sa snažím opísať.
Ďalším problémom v našom živote, tak ako aj v našom zbore, je skutočnosť, že do života vnášame obchodné princípy. Jedni servírujú evanjelizačné aktivity a druhí si z nich zasa vyberajú, na ktorých sa zúčastnia a na ktorých nie. Aj napriek početným ponukám a snahe o zachovanie živého zboru, je tu stále prítomná výčitka o umieraní, resp. o vlažnosti zboru. Ponuka je vyššia ako dopyt. V čom je problém? Je tých ponúk málo alebo sú málo atraktívne? Nie. Týmto smerom by nemali ísť naše úvahy, pretože v nich chýba to podstatné. Zabúdame na to, že svojmu blížnemu sa snažíme pomôcť, a pritom sa ho zabúdame pýtať, čo by chcel. Namiesto otázky je tu mnoho odpovedí/variantov.
Na druhej strane treba poznamenať, že zborové aktivity majú pozitívny vplyv. Na svojich deťoch vidím, ako spoznávajú Boha, chápu rozdiel niektorých postojov ľudí zo sveta, modlia sa, my sa modlíme s nimi, život v zbore vyzerá bezpečne.... ale niečo tu zároveň aj nefunguje. Kým deti dokážeme pri našich evanjelizačných snahách ako- tak udržať, (paradoxom je práve obchod, ktorý im ponúkame: ak vydržia počúvať Slovo, dostanú čokoládu...), s dospelými je to už ťažšie. Nedajú sa tak ľahko kúpiť a práve tu sa skutočne ukazuje ovocie našej snahy. Pretože nech sa snažíme, ako chceme, cirkev zachrániť nedokážeme. A to najmä preto, že sa o to snažíme ľudskými prostriedkami. Ani obchod, ani výčitky svedomia totiž ľudí nepodnietia, aby boli v zbore aktívni. Alebo budú aktívni, ale len z donútenia, kým tlak trvá. Keď pominie, pominú sa. Alebo radšej preventívne ani neprídu. Je to ťažšie, ako by sme čakali. Problém presakujúceho ega je tu vždy prítomný. Keby som napríklad mala navrhnúť plán záchrany nášho zboru ja, iste by som navrhla viac priestoru na rozhovory. A tu je presne vidno to, o čom hovorím. Navrhla som to preto, že JA sa najradšej zo všetkého rozprávam. Nehľadím pritom na fakt, že pre ostatných môže byť rozprávanie nepríjemné...Bola by som dokonca schopná nútiť (povzbudzovať) iných k rozhovorom. Dokonca to niekedy aj robím, a pravdu povediac, nie je mi to jedno, keď o mnou vyvolenú službu nemajú záujem. Zarmucuje ma to rovnako, ako keď vidím márne snahy a nevypočuté volanie svojich bratov a sestier. Zároveň ma to však privádza k dôležitej myšlienke o hľadaní skutočnej núdze blížneho. Preto sa namiesto návrhu radšej pýtam: „ Mohla by som pre vás niečo urobiť?“
.: Autor: Danka Iliašová
