Žalm 133,1: „Hľa,aké dobré,aké milé je to,keď bratia spolu bývajú.“
Už roky som mala jeden veľký sen – ísť na Dolnú zem a na vlastné oči vidieť kde a ako žijú naši rodáci, ktorí pred takmer 230 rokmi opustili svoju rodnú hrudu a s povolením od vrchnosti Uhorského štátu išli za lepším životom do neznáma.
Väčšinou pochádzali z okolia Novohradu / kde sú aj moje korene / a takmer všetci boli evanjelického vierovyznania. Rozsiahla dolnozemská rovina, pokiaľ len oko dovidí, bola spustošená a vyľudnená po definitívnej porážke Turkov, a tak pre svoju revitalizáciu potrebovala nové pracovné sily. Dôvody vysťahovania okrem materiálnej biedy na Slovensku boli aj náboženské, keďže evanjelici boli v danom období tvrdo prenasledovaní pre svoju vieru a hrozila im rekatolizácia. Veľký obdiv a úctu si zaslúžia tamojší Slováci,ktorí si po stáročia zachovali svoju materinskú reč, kultúru a hlavne vieru svojich otcov evanjelickým spôsobom v Trojjediného Pána Boha a aj preto,že odolali silným maďarizačným tlakom. V tom im boli nápomocní hlavne slovenskí farári a učitelia, ktorí prišli zároveň s nimi. Hneď ako sa usadili, prvé čo si postavili boli kostoly a školy. Veru, naši predkovia už vtedy vedeli, čo je pre život človeka aj národa najdôležitejšie – VIERA a VZDELANIE.
Cirkevný zbor z Kalnej nad Hronom a pán senior Jančo má už viacej rokov priateľské, skoro rodinné vzťahy s členmi CZ v srbskom mestečku Kovačica. Keď sa naskytla príležitosť, 17.-19.júna 2016 radi sme sa viacerí z rôznych CZ zo Slovenska „prifarili“ k domácim a vybrali sme sa v plnom autobuse na vytúženú cestu na Dolnú zem.
Pod názvom Dolnozemskí Slováci sa historicky označujú potomkovia Slovákov žijúcich v Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku a Rumunsku. Kovačica je mestečko v severnom Srbsku v autonómnej oblasti Vojvodina,v geografickom regióne Banát, neďaleko sútoku riek Tisy a Dunaja. Založená bola Slovákmi v r. 1802. Od hlavného mesta Belehrad je vzdialená 50 km. Počet obyvateľov je okolo 6 tisíc, z čoho je 84 % Slovákov. Z ďalších národností tu žijú Srbi, Maďari, Rumuni a Rómovia. Obyvatelia sa živia prevažne poľnohospodárstvom alebo dochádzajú za prácou do Belehradu. Je tu bažinatá pôda, ale aj veľmi úrodná čiernozem, na ktorej pestujú rôzne plodiny, ale hlavne kukuricu a slnečnicu. Mesto má dlhé a širokánske ulice a Slováci tu majú svoje národné inštitúcie ako školy, Obecný dom, divadlo, galérie, Klub študujúcej mládeže, Ženský spolok, Maticu slovenskú a samozrejme svoj evanjelický kostol a dva cirkevné zbory. Pre mňa bolo priam neuveriteľné, že stovky kilometrov od Slovenska počuť na ulici, v obchode , v kostole a kdekoľvek inde našu rodnú reč, síce trošku archaickú, ale nádherne mäkkúčko znejúcu slovenčinu.
Pred príchodom do Kovačice sme sa zastavili v dedine Biele Blato, kde sme navštívili slovenský chrám Boží. Tu nám zborový dozorca porozprával o histórii zboru a zaspieval nám miestny cirkevný spevokol. V neďalekom etnodome nás už čakal chutný obed a prehliadka skanzenu, kde sme mali možnosť vidieť ako žili a pracovali naši prisťahovalci v minulých storočiach. Po príchode do Kovačice sme sa zhromaždili v zborovom dome, kde nás uvítal domáci mladý pán farár Martin Bajza, a kde nás už čakali domáci bratia a sestry,ktorí si nás podelili do svojich domácností. Na druhý deň ráno sme sa všetci stretli v krásnom kovačickom kostole na krátku pobožnosť, kde nás pán farár oboznámil s históriou cirkevného zboru a jeho zvykmi počas vítania Nového roka vo veži kostola. Dozvedeli sme sa aj to, že obyvatelia Kovačice rôznych národností aj konfesií tu nažívajú v pokoji a porozumení. Potom nás už čakal autobus, ktorým sme išli na poznávací celodenný výlet do Belehradu. Belehrad má staré historické centrum - Stari Grad s množstvom múzeí, galérií, historických budov a pravoslávnych chrámov. My sme jeden z nich - chrám sv. Sávu navštívili, hoci stále v ňom prebiehajú rekonštrukčné práce. Je to najväščí pravoslávny chrám v Srbsku aj v okolitej Európe, je pre 10 tis. veriacich a je pomenovaný po prvom srbskom biskupovi. Vystúpili sme aj na Kalemegdanskú pevnosť s krásnym, rozľahlým parkom, pod ktorým sa vlieva rieka Sáva do Dunaja. Túto pevnosť postavili už Kelti, ale postupom rokov získala prvky rímskej, byzantskej, srbskej, tureckej aj rakúskej architektúry. Je známa svojou sieťou podzemných chodieb a katakomb. Zohrala významnú úlohu ako pohraničná pevnosť Uhorska, ktorú však napokon dobyli Turci. A tí tu potom panovali veľa rokov.
Počas 2. svetovej vojny bol Belehrad obsadený Nemcami. V októbri 1944 ho po veľkých bojoch oslobodila Červená armáda. V r. 1999 bolo mesto ťažko poškodené „humanitárnym“ bombardovaním vojskami NATO. Mnohí aj naši slovenskí chlapci prišli o život alebo boli zranení. Aj po rokoch od tejto udalosti ešte niekde vidieť ruiny a rany nielen na domoch, ale hlavne v dušiach tamojších obyvateľov.
Táto historicky ťažko skúšaná krajina a jej občania sa stále nevedia vyrovnať s jednostranným vyhlásením samostatnosti provincie Kosovo z r. 2008. Nostalgicky spomínajú na obdobie v časoch bývalej Juhoslávie a na prezidenta maršala Tita.
Naši hostitelia nám objednali otvorený vyhliadkový autobus, aby sme čo najviac mohli vidieťz tohto vyše milionového mesta. Popoludní sme sa ešte zastavili v mestečku Pančevo na malé občerstvenie a na prehliadku tamojších kostolov. Po príchode do Kovačice sme unavení, ale plní dojmov zasadli s našimi domácimi k výbornej večeri a naše rozhovory trvali ešte dlho do noci.
Na druhý deň ráno bola nedeľa a my sme sa už všetci veľmi tešili na služby Božie v Kovačickom chráme. Zaujímavosťou u nich je to, že v kostole sedia všetky ženy v laviciach vpravo a muži samostatne vľavo. Liturgia je taká istá ako u nás, len do začiatku služieb Božích nesedia a nečakajú na príchod farára len tak potichu, ale jeden z mužov zavolá číslo niektorej piesne a celý kostol začne spievať. Bolo to krásne spontánne a dojímavé. Spievajú z takých istých spevníkov ako máme my doma. Liturgovali obaja páni farári a náš brat senior mal aj kázeň. Po službách Božích sme ešte chvíľu debatovali pred kostolom, a potom sme boli pozvaní na prehliadku svetoznámej Galérie insitného umenia. Najskôr sme sa zastavili v dome kde žil a tvoril jeden z prvých zakladateľov naivného maliarstva v Kovačici – slovák Martin Jonáš. Prví maliari začali maľovať zo záľuby, bez akéhokoľvek umeleckého vzdelania. Založili si výtvarný krúžok a zo začiatku nemali svoj vlastný štýl. V r. 1952 mali svoju prvú výstavu. Na obrazoch je znázornený život a práca sedliakov, kovačický ľudový odev, zvyky a obyčaje, folklór, prácu na poli, príchod Slovákov na Dolnú zem, oslava cirkevných sviatkov a slávenie cirkevných obradov. Silný kolorit a očarujúca intenzita farieb sú typickými znakmi kovačickej školy insitného umenia. Najznámejší maliari v tejto galérii sú Zuzana Chalupová, Eva Husáriková, Ján Glózik, Pavel Cicka a mnoho ďalších – samé pekné slovenské mená. V ich maľbách nájdete symboliku života, kresťanstva a hypertrofické zobrazenie končatín ako alegóriu pracovitosti a usilovnosti. Tieto obrazy pohladia oči aj srdce. Obraz kovačického kostola som dostala aj ja na pamiatku od pani Evky Husárikovej, ktorá mala svoju výstavu v r. 2010 aj na Slovensku pod názvom „Ora et labora“ - „Modli sa a pracuj“ a otvoril ju náš generálny biskup Miloš Klátik. Diela kovačických autorov sú v mnohých galériách a múzeách sveta rovnoprávne zastúpené s obrazmi iných svetových umelcov. Tunajšiu galériu navštívili aj viaceré významné osobnosti z mnohých krajín sveta a je pod záštitou UNESCO. Budem s vďakou spomínať na pekné chvíle prežité s týmito milými ľuďmi, hlavne na „moju“ rodinu Zuzky Cickovej, kde som sa od prvých chvíľ cítila ako doma, s ktorými sme nadviazali úprimné priateľstvo a veľmi im ďakujem za starostlivosť, pohostinnosť a lásku, s ktorou ma prijali.
Na záver nášho pobytu sme sa zúčastnili slávnostného spoločného obeda, kde sme poďakovali našim milým hostiteľom za vzácne chvíle vzájomnosti ľudskej aj kresťanskej, za obetavosť a námahu, aby nám nič nechýbalo. Pomodlili sme sa a zaspievali niekoľko piesní zo spevníka. Asi všetci sme mali slzy v očiach pri spievaní Sládkovičovej piesne „Hojže Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí po tom šírom sveta poli”. Ďakujeme nášmu Otcovi nebeskému za možnosť prežiť vzácne chvíle v spoločenstve našich slovenských bratov a sestier vo viere a tak sa vzájomne utužovať v národnom povedomí, ale hlavne v príslušenstve k našej drahej evanjelickej cirkvi.
.: Autor: Edita Kroľová
