V mojich cestovateľských plánoch sa mi ani len neprisnilo, že sa niekedy môžem dostať do krajiny tak vzdialenej nielen geograficky, ale aj kultúrou, jazykom a písmom. Predsa je nám však blízka niečím, čo nás kresťanov spája na celom svete - viera v nášho Pána Ježiša Krista. Doposiaľ som o Arménsku veľa nevedela. S otvorenými očami, ušami a hlavne srdcom som bola plná očakávania. So svojimi spolupútnikmi sme 23. júna 2018 šťastne prileteli, po medzipristátí v Kyjeve, na Jerevanské letisko.
Rada by som sa s vami podelila o svoje poznatky a zážitky z tejto krajiny. Žijú tu milí, pohostinní a skromní ľudia v nádhernej prírode a s bohatou, ale aj zložitou históriou.
Arménska republika je vnútrozemská, hornatá krajina v regióne južného Kaukazu, uprostred medzi Čiernym a Kaspickým morom. Je to oblasť juhovýchodnej Ázie, kde je priemerná nadmorská výška 1800 m. Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina, na severe sú pásma Malého Kaukazu a na juhozápade je medzihorská Arakská rovina. Najvyšším vrchom je Aragac, ktorý je vysoký 4096 m. Biblická hora Ararat / meria 5137 m n.v./ nie je na území dnešného Arménska, ale Turecka, no historicky a symbolicky patrí arménskemu národu. Najväčšia rieka je Araks / tvorí hranicu s Iránom/ a rieka Arba. Podnebie je suché, subtropické, vo vysokohorských oblastiach chladné. Nerastné bohatstvo štátu predstavujú hlavne medené rudy, molybdén, pyrity a stavebné suroviny. Významné je jazero Sevan, ktoré je dôležitým rezervoárom vody pre priemysel a poľnohospodárstvo. Pestujú tu hlavne ovocie, zeleninu, bavlnu, obilniny a vinič.
Arménsko susedí na západe s Tureckom /hranica je uzavretá/, na severe s jediným kresťanským štátom Gruzínskom a moslimským Azerbajdžanom, na východe s Náhorným Karabachom /tiež je hranica uzavretá/ a na juhu s Iránom. Je to samostatná demokratická republika, ktorá vznikla 21. 9. 1991 po odčlenení sa od ZSSR, s ktorým si doteraz zachovala dobré vzťahy.
Rozlohu má takmer 30 tis.km2 a okolo 3 mil.obyvateľov. Hlavným a zároveň najväčším mestom je Jerevan /u nás ho poznáme hlavne podľa vtipov o rádiu Jerevan/, ktorý má 1,1 mil.obyvateľov. Oveľa viac, temer 10 mil. Arménov, žije za hranicami, najviac v Rusku, USA a Francúzsku. Spája ich spoločný jazyk, písmo, ale aj náboženstvo. Úradným jazykom je arménčina, ale rozšírená je aj ruština, kurdčina a u mladších ľudí angličtina. Menou je arménsky dram. Arménsko je prvá kresťanská krajina na svete, ktorá vďaka misii apoštola Bartolomeja a Tadeáša, ktorí prišli zo Sýrskej Edessy a priniesli kresťanstvo do tejto krajiny už 35-60 rokov po Kristovi. Kresťanstvo výrazne ovplyvnilo rozvoj i vzhľad celej krajiny. Istý čas tu pôsobili aj apoštoli Tomáš, Šimon, Matúš a Ján. Misionársky tu účinkoval tiež svätý Gregor-osvietiteľ/iluminátor/, ktorý bol prvým biskupom /katolikos/ a prichádzal ako misionár z Kappadóckej Cézarey. Vďaka jemu v roku 301 povýšil kráľ Trdat III. kresťanstvo na štátne náboženstvo. V r. 404 mních, teológ a lingvista Mesrop Maštoc vytvoril arménsku abecedu, 36 písmen, ktorými Arméni píšu dodnes, a vlastne tvoria modlitbu. Vlastné písmo im umožnilo preklad Biblie a liturgických kníh. Bibliu vnímajú ako „dych a hlas Boží". Arménsky preklad Starého zákona obsahuje 51 kníh, sú tam zahrnuté aj apokryfické knihy. Nový zákon je identický s naším prekladom. Napriek mnohým tragédiám, ktoré stihli arménsky národ počas ich 3-tisícročnej histórie, zachovali si svoju národnú identitu aj vieru.
Arménska cirkev je známa aj pod názvom gregoriánska, je jedinečná, ortodoxná a je jednou zo štyroch monofyzitských cirkví existujúcich vo svete /sýrska,koptská,etiópska a arménska/. Monofyziti uznávajú len jednu prirodzenosť Ježiša Krista - božskú. Najvyšším predstaviteľom arménskej apoštolskej cirkvi je patriarcha - katolikos všetkých Arménov sídliaci v Ečmiadzine. Súčasný katolikos je Karekin II. Arméni ako jediní spomedzi východných kresťanov slávia Eucharistiu s nekvaseným chlebom a s vínom bez primiešania vody. Arménska apoštolská cirkev, pravdepodobne ako jediná kresťanská cirkev, dodnes prináša krvavé obety zvierat. Má vlastné krédo, označované ako nicejsko-atanázske. Funguje tu demokratický systém - veriaci rozhodujú o tom, ktorý kňaz bude slúžiť v ich chráme. Kňazi sa do vysviacky môžu ženiť. Pre ich liturgickú hudbu je typické monotónne odriekanie a používanie aj bicích nástrojov. Štruktúra arménskeho chrámu je podobná ako v byzantskom obrade, no oltár je situovaný na výrazne vyvýšenom pódiu, ktoré od zvyšku chrámu oddeľuje záves. Arménska apoštolská cirkev sa riadi gregoriánskym kalendárom, takže Veľkú noc slávia v rovnakom termíne ako my. Narodenie a Bohozjavenie Pána slávia v ten istý deň /6. januára/, čo bol pôvodný spôsob slávenia Vianoc na Východe.
História Arménska je veľmi zaujímavá a pestrá, ale aj tragická. Pokúsim sa ju načrtnúť aspoň základnými faktami. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí pred Kristom vznikla na území Arménska ríša Urartu. V 6. st. p. n. l. sa začalo utvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4.-3.st. p. n. l. stalo samostatným štátnym útvarom a za vlády Tigrana II. patrilo k najväčším štátnym útvarom vtedy známeho sveta. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. V 4. st., v r. 301 bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 13. st. bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkami, neskôr mongolskou Zlatou hordou. V r.1639 sa západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. Na začiatku 19. st. bolo východné Arménsko pripojené k cárskemu Rusku, vznikla Jerevanská gubernia. Arménsky národ zažil v priebehu storočí veľa útokov na svoju vieru i na územie svojej krajiny. Západné Arménsko, ktoré bolo súčasťou Turecka, sa na začiatku 1. svetovej vojny /r.1915/ stalo obeťou tureckej šovinistickej politiky, kedy boli Arméni násilne presídlení z frontového pásma z obavy Turecka, aby sa nepridali na ruskú, im nepriateľskú stranu. Išlo však len o zámienku pre masové pogromy a vyvražďovanie Arménov. Zahynulo ich vyše 1,5 milióna. Najťažšie obdobie bolo za „mladotureckého" režimu Envera Pašu. Turecké vojská, ktoré boli zväčša vytvorené z bývalých kriminálnikov, pri zákernom vyvražďovaní konali veľmi kruto. Zabíjali nielen mužov, ale aj ženy a malé deti. Beštialita, s akou si počínali, sa dá len ťažko opísať. Arméni boli vraždení na území celej Osmanskej ríše a bola zničená prevažná časť ich materiálneho a kultúrneho dedičstva na území Turecka. Ich hlavnou vinou bolo, že boli kresťania. Arméni boli deportovaní cez Sýrsku púšť /pochody smrti/ do koncentračných táborov v Aleppe, ale aj inde, kde ich väčšina ľudí neprežila v dôsledku hladu, chorôb a vyčerpania. Len malej časti obyvateľov sa podarilo ujsť do Egypta, Sýrie alebo na Cyprus. Len z nepatrnej časti kedysi rozsiahleho historického Arménska sa zrodila dnešná malá nezávislá Arménska republika. O týchto udalostiach sa, žiaľbohu skoro vôbec nevie,ani nehovorí vo svete, ani u nás. Myslím si, že tieto udalosti a spôsoby arménskej genocídy sa môžu porovnávať so židovským holokaustom počas 2. svetovej vojny. Turecko tieto skutočnosti popiera a Arménom sa doteraz ani neospravedlnilo. Viaceré štáty sveta, vrátane Slovenska, uznali arménsku genocídu. Vlády USA a Veľkej Británie odmietajú uznať masaker Arménov za genocídu, predovšetkým s ohľadom na Turecko ako významného člena NATO a regionálneho spojenca.
V novembri 1917 došlo v Arménsku k rozmachu národnooslobodzovacieho boja a v r.1918 bola podpísaná mierová zmluva s Tureckom, ktorému bola odstúpená veľká časť územia. V r. 1920 vypukli boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom o územie Náhorného Karabachu a v tom istom roku Arméni podpísali mierovú zmluvu s RSFSR. V rokoch 1922-36 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazskej sov. feder. soc. republiky a jej vývoj bol určovaný politickými pomermi v rámci ZSSR. V r. 1988 zamietol Najvyšší soviet v Moskve pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vtedy vypukli rozsiahle nepokoje a došlo k masovému úteku obyvateľov opačných národností z oboch republík. V decembri 1988 bola severozápadná oblasť Arménska postihnutá rozsiahlym zemetrasením, pri ktorom zahynulo viac ako 50-tisíc obyvateľov. Spory o Náhorný Karabach sa ešte viacej vyostrili po rozpade ZSSR. Bol vyhlásený výnimočný stav a do oblasti konfliktu bola povolaná ruská armáda. Problém sa nepodarilo vyriešiť, pretrváva dodnes a vyžiadal si už vyše 40-tis. obetí.
Pokračovanie v budúcom čísle.....
.: Autor: Edita Kroľová
