Volám sa Peter, mám 44 rokov, som celkom obyčajný človek. Odjakživa v ničom zvlášť nevynikám: neviem spievať, neviem hrať na nijakom hudobnom nástroji, ani zvlášť pekne kresliť, hoci rád lyžujem a bicyklujem, nevynikal som nikdy ani v žiadnom športe. Učil som sa síce celkom dobre, ale vždy sa našli na základnej, strednej i vysokej škole odo mňa oveľa šikovnejší. Pracujem ako lekár, tu som však tiež nedosiahol nijakú závratnú kariéru ako niektorí moji spolužiaci. Nie som nijaký primár, prednosta kliniky či slávny plastický chirurg.
Aj v tínedžerskom veku som bol celkom bežný chalan, ktorý mal kamarátov, partiu (aj keď išlo o dosť povrchné vzťahy), s ktorou sme všeličo stvárali, experimentovali s alkoholom a cigaretami. Akurát u dievčat som úspešný nikdy nebol. O duchovné veci som sa nijak zvlášť nezaujímal. Ani rodičia ma k tomu neviedli. Do kostola som chodil iba na pohreby, keď som musel. Avšak ani tam sa ma tá atmosféra nijako zvlášť nedotýkala.
Skutočné evanjelium – dobrú zvesť som prvýkrát, ak si dobre spomínam, počul až ako približne 19-ročný od spolužiačky na strednej škole - gymnáziu. Dovtedy som nikoho nevidel tak nadšene rozprávať o Pánu Bohu. Dozvedel som sa, že sa nedá žiť nejaká „zlatá stredná cesta“, ale sú iba 2 možnosti. Poradila mi čítať Bibliu. Tam sa mi to potvrdilo, že sa dá patriť iba Bohu alebo diablovi, žiadna tretia možnosť neexistuje. Dojalo ma, že sa našiel niekto, kto bol ochotný položiť za mňa život, neskutočne trpel, aby som ja nemusel trpieť, ale mohol získať večný život (a to nie je rozprávka!). Nakoniec som uveril a v jednoduchej modlitbe prosil Pána Ježiša, aby ma prijal, vymazal mi svoje hriechy a prosil Ho, aby mi dal nový život. Do tohto zboru, tu v Radvani, sme sa dostali asi pred 17-timi rokmi na pozvanie jednej kamarátky, ktorá bola tiež tak nepochopiteľne zapálená pre duchovné veci. Začali sme chodiť na stretnutia mládeže. Bolo to úžasné obdobie nášho života, lebo sme si tu našli veľa skutočných priateľov, bratov a sestier a hlavne sme mali každý piatok úžasný čas pri Božom Slove, modlitbe a chválach, ale i vzájomných rozhovoroch. Či veríte, alebo nie, častokrát sa nám z fary ani nechcelo odísť pred polnocou...
Som 18 rokov ženatý s manželkou Deniskou. Po viacerých rokoch a problémoch nám Pán Boh neuveriteľne požehnal dve krásne, zdravé deti – Terezku a Filipka. Aj ako lekár musím pokorne uznať, že ich narodenie bol viac Boží zázrak ako medicínske zásahy.
Pánovi tiež ďakujem, že môžem byť súčasťou tohto zboru - spoločenstva síce rôznorodých a nie dokonalých ľudí, ktorých však spája viera v Pána Ježiša, ktorý vo svojej nekonečnej láske odpúšťa všetky hriechy a daroval nám istotu spasenia, záchrany, večného života s Ním. Som tu obklopený ľuďmi, ktorí ma majú radi, rozumejú mi, môžem sa s nimi o čomkoľvek zdieľať a radi mi pomôžu, keď niečo potrebujem.
.: Autor: Peter Heinrich
