Volám sa Martin Drienovský a v radvanskom cirkevnom zbore fungujem momentálne na pozícii dozorcu, čím pomáham v organizácii duchovného a bežného života jeho členov. Moja cesta ale nezačala v rodine oddaného evanjelika, ako by sa mohlo zdať, ale v rodine otca-katolíka a matky-ateistky. Otec bol z veriacej rodiny, ale on sám bol iba veľmi formálny cirkevník. V katolíckom kostole som s ním nikdy nebol a ani si nepamätám žiadne duchovné momenty v súvislosti s ním z mojej mladosti. Matka bola vychovávaná v rodine, kde bola viera v Boha známa, no nie preferovaná alternatíva. Ak by som mal teda vyjadriť, v akom svetonázore som bol vychovaný, asi by to bol socialistický-materializmus, ak niečo také existuje.

Moja cesta viery teda začala pri silne ateistickom poňatí hybných síl vesmíru a až do svojich dvadsiatich rokov som bol v tomto celkom jednoznačne vedený a utvrdzovaný svojimi rodičmi. Na vysokú školu som už nastupoval ako vzdelaný, ambiciózny a s duchovnou otázkou vysporiadaný mladý človek. Moje štúdium matematiky a počítačových vedných odborov ma k tomuto presvedčeniu skoro až predurčovalo, no v druhom ročníku mojich štúdií som sa stretol s niečím, o čom som vždy pochyboval, že vôbec existuje. Boli to mladí, úprimne veriaci ľudia z radvanskej evanjelickej mládeže.

Musím sa priznať, že v tom období som neveril, že niekto, kto je aspoň trocha vzdelaný, môže veriť tým rozprávkam, čo kážu v kostoloch. Myslel som si vo svojej namyslenosti, že Boh neexistuje a ľudia, ktorí niečomu ako Boh veria, sú len tí slabí a tým pádom aj tí starí, nevládni a na takéto rozprávky odkázaní. Nám, mladým, patril svet, boli sme predsa nesmrteľní, ako teda v tomto niečom môže mať priestor viera v Boha? Títo ľudia však boli mladí, plní energie, vzdelaní, rozhľadení, no a napriek môjmu presvedčeniu aj celkom presvedčení a oddaní veriaci. Niečo, čo v mojej štruktúre nemalo miesta. Dokonca som si obľúbil ich stretnutia a začalo ma k nim niečo priťahovať. S odstupom času som zistil, že týmto všetkým Boh vstúpil do môjho života a dal mi privilégium ho spoznať prostredníctvom radvanskej mládeže. Naozaj ničím som si to nezaslúžil, pripadal som si ako vykričaný hlupák, ktorý zistil, že si vlastne myslel strašné hlúposti. Prišli na rad moje ateistické dogmy, ktoré sa pomaly začali rúcať a fungovaním v tomto spoločenstve sa začal meniť aj môj charakter. Začal som mäknúť, byť prístupnejší k dialógu a hlavne som začal sám sebe viacej rozumieť. Pochopil som, že to, aký som bol predtým a kam smerovala moja cesta, bol výsledok vzbury v mojom živote. Od malička mi ukazovali, aký je človek silný, ako dokáže aj nemožné a posúvali moju pýchu ďalej a ďalej. Búril som sa voči existencii niečoho väčšieho, Boh pre mňa nebol alternatíva. Vďaka Bohu a jeho nasledovníkom som nakoniec prijal pravdu o sebe, o svojej skazenosti a o tom, že sa potrebujem zachrániť. Záchrana bola vo viere v Ježiša Krista a v Jeho nasledovaní. Viera mi totižto prinášala poznávanie Boha a dávala mi silu v ťažkých situáciách v živote, keď mi neskôr zomrel otec. Nakoniec som z Božej milosti dokončil školu, oženil sa a teraz vo viere vychovávam 4 super deti, ktoré viem, že mi Pán dal ako dar. Nie ako cenu, ktorú si zaslúžim, ale ako dar pre odsúdeného, nad ktorým sa Kráľ zmiloval. Som omilostený hriešnik, nie pre svoje skutky, ale pre vieru v Ježiša Krista.

Tento príbeh možno nie je ako tvoj, milý čitateľ, ale napriek tomu si dovolím povedať, že pýcha života sa dotýka aj teba. Mám 39 rokov, neviem koľko mi ešte zostáva, ale z tých málo skúseností, čo som získal na tomto svete, by som ti chcel povedať toto: Vzbura voči Bohu a popieranie Jeho existencie nemá zmysel, pretože keď naozaj otvoríš oči a bez predsudkov sa obzrieš okolo seba, zistíš, že Boží rukopis je úplne všade. Nedá sa to nevidieť. Prísť o večný život s Bohom alebo o požehnaný život už tu na zemi za tých pár prepitých víkendov, alebo zničených životov, či víťazných pohárov a zničených kĺbov, naozaj nestojí. Boh ti ponúka viac, ponúka ti milosť. Naozaj ťa miluje, tak ako miloval aj mňa, hoci som bol úplne mimo. Stačí to prijať a začať hľadať. Radvanský evanjelický zbor je miesto, kde som to skúsil ja. Skús to s Ním tu aj ty. Nemáš skutočne čo stratiť. Oplatí sa.

.: Autor: Martin Drienovský